oPeniazoch.sk, mises Foto: YT
Prostredníctvom inflácie, rozšírenia ponuky peňazí, štát a jeho kumpáni odsávajú naše peniaze. Robia to tak tajne, že pritom nie je počuť žiadne sŕkanie.
Je pochopiteľné, že by si každý želal, aby sa jeho vlastný rast prejavoval v nárastom osobnej peňažnej zásoby. To platí predovšetkým pre jedinca. Ale ako je to v prípade celej spoločnosti? Ak bude mať spoločnosť viac peňazí, bude sa mať skutočne lepšie?
Ekonóm Murray Rothbard často spomína "Archaniela Gabriela", ktorý magicky znásobí každého úspory desaťnásobne za jedinú noc. Všetky spoločnosti by sa potom prebudili bohatšie? Ak áno, potom je to skvelá správa, pretože naši "anjeli " vo vláde majú podobnú moc vďaka nekrytým peniazom. Takže ak viac peňazí urobí spoločnosť bohatšou, vláda dokáže obohatiť každého, stačí urobiť jednoduché vládne vyhlásenie.
Povedzme, že vláda zvýši množstvo peňazí v obehu len tým, že si ľudia pridajú nulu na svoje účty. Napriek tomu si nemôže každý po tomto zásahu kúpiť nový počítač, lebo niektorí ľudia mali na účte len jeden dolár. Na zmiernenie tejto situácie by teda vláda pridala rovno tri nuly. Každý tak už má aspoň 1000 dolárov a môže si dovoliť nový počítač! Ale prečo s tým prestať? Nie každý si môže dovoliť súkromné lietadlo. Tak prečo nepridať ďalšie nuly? Zrazu bude naša spoločnosť tak bohatá, že každý víkend sa na krajinu budeme pozerať z vtáčej perspektívy.
Je zrejmé, že na tejto argumentácii nebude všetko v poriadku. Skúsim prostredníctvom nasledujúceho príkladu vysvetliť, v čom je problém, tak ako to robím v prípade prednášok študentom.
Skúste si predstaviť, že jednej prednáškovej miestnosti je celý svet.Mimo tejto prednáškárne je len prázdny priestor a celá svetová ekonomika je obsiahnutá v jedinej miestnosti. Podlahová plocha predstavuje pozemky. Objekty v miestnosti sú všetko kapitálové statky, ako sú nástroje (ceruzky) a továrne (knihy). Ostatné objekty sú výrobky spotrebiteľov, ako potraviny (šišky), spotrebná elektronika (mobilné telefóny ), a domy (tabuľky). A my, ľudia v prednáškovej sále, sme celá populácia. Všetky zdroje sú vo vlastníctve fyzických osôb, rozdelené medzi nami. A každý jedinec má vlastné telo, môže ho použiť na prácu.
Každý jednotlivec má aj vlastné peniaze. Povedzme, že ide o systém ničím nekrytých peňazí. Na vašom stole je obrazovka počítača, ktorá zobrazuje zostatok vášho účtu. Povedzme , že každý má presne milión dolárov. Teraz to poďme nafúknuť a pozrime sa, čo sa stalo. Každý si môže pripísať nulu k svojmu účtu v rovnakom čase a rozhliadnime sa po miestnosti. Zmenilo sa niečo? Dokázala sa podlaha predĺžiť, čo by znamenalo, že je zrazu viac a lepšej pôdy pre poľnohospodárstvo, priemysel, alebo pre život? Máme zrazu na stole viac, alebo lepšie pero (nástroje) alebo tabuľky a knihy (továrne a domy)? Máme tu viac či chutnejšie šišky (potraviny) alebo mobilné telefóny (domáca elektronika)? Je nás tu viac? Sme múdrejší a silnejší, ako robotníci?
Netreba priveľmi premýšľať nad týmito otázkami, aby ste pochopili, že zvýšenie peňažnej zásoby neurobí spoločnosť viac prosperujúcou, pretože to nevytvára ani nezlepšuje "veci" ktoré by boli k dispozícii.
V tomto duchu chcem poukázať na to, že v reálnom živote je to podobné s infláciou. Zopár ľudí si na nové peniaze sihanu ako prví, vo všeobecnosti sú to privilegovaní bankári. Takže vyberiem študentov, ktorí budú privilegovaní a tí si môžu pridať ďalšie nuly na svoje bankové účty. Znova sa opýtam, máme teraz viac spotrebného materiálu alebo na výrobu nových "vecí"? Samozrejme že nie. Spoločnosť ako celok nie je bohatšia. Ale sú "privilegovaní" bohatší vďaka novým peniazom? To sa už popierať nedá. Teraz majú desaťkrát viac peňazí, než ktokoľvek iný. Ale ak je niekto bohatší, znamená to, že môžu získať viac aktuálnych "vecí“? Ale nové peniaze nevytvoril nové veci, čiže tí bohatší nemôžu mať viac bez toho, aby chudobnejší mali menej. Preto inflácia, definovaná ako zvýšenie ponuky peňazí, musí ísť nevyhnutne ruka v ruke s prerozdeľovaním bohatstva . Je to hra s nulovým súčtom.Víťaz berie všetko.
Povedzme, že si chcete kúpiť dom. Normálny človek je schopný za neho zaplatiť nanajvýš 50 000 dolárov. Privilegovaný bankár za neho ale môže dať až 60 000 dolárov, vďaka tomu, že dostal veľkú peňažnú infúziu. Preplatí svojou ponukou konkurenciu a dostáva sa k domu. Kto prehral, kvôli inflácii? Normálny človek, ktorý sa k domu nedostal. Kto vyhral? Privilegovaný bankár. Je to ako keby vláda prostredníctvom svojej inflačnej politiky natiahla ruku a postrčila do domu privilegovaného bankára, namiesto toho, aby sa tam nasťahoval normálny človek.
Kto ešte profitoval? Samozrejme predajca domu, ktorý dostal o 10 000 dolár viac, než za normálnych okolností. Nové peniaze vytláčajú cenu smerom hore, v prospech predávajúceho. Ale znamená to, že nové peniaze napumpované do ekonomiky spôsobia to, že každý kto predáva dostane viac a všetci z toho budú mať na koniec prospech? To je nemožné, nové peniaze nezvyšujú alebo nezlepšujú zdroje spoločnosti. Je to stále hra s nulovým súčtom: víťaz – porazený. Takže ak ľudia, podobne ako predajca domu, vyhrávajú, kto potom stráca?
Predajca domu vďaka novým peniazom zbohatol skôr, než vecí, ktoré chce za peniaze nakúpiť stihli zdražieť. Pre tých, ktorí sa k novým peniazom dostali neskôr, sa ceny vecí, ktoré predávajú síce zvýšia (ako napr. mzda za ich prácu), ale ceny vecí, ktoré nakupujú stúpajú ešte vyššie (ako sú potraviny). Takže inflácia (teraz alternatívne definovaná aj ako všeobecné zvýšenie cien), je prerozdeľovanie bohatstva od tých, čo sa k novým peniazom dostanú neskôr a sú zdanení, smerom k tým, čo sa k peniazom dostanú skôr a sú podporovaní. Samozrejme, že vláda sama o sebe je jedným z prvých, čo sa k novým peniazom dostanú a je tým pádom jedným z najväčších víťazov inflácie.
A teraz si povedzme, čo by nastalo, ak by tieto distribúcie prebehli obvyklým spôsobom, a to prostredníctvom zdaňovania a sociálneho zabezpečenia. Čo ak by každý z vyššie uvedených porazených (obyčajný človek pri kúpe domu, pracovník, ktorý neskôr získal nové peniaze) by namiesto toho dostali len daňový výmer? A čo keď všetci v novinách čítali titulky o dobrých životných podmienkach a vyplácaní bonusov pre víťazov (privilegovaný bankár, predajca domu)? Porazení budú pobúrení a s najväčšou pravdepodobnosťou by požadovali zastavenie takéhoto prerozdeľovania.
Ale dnes sú už víťazi inflácie bohatí a najväčší dlžníci, ako vlády, ale aj investori, vsádzajú na budúce inflácie.
Ak vidíte u lupiča nôž, máte väčšiu šancu pokúsiť sa brániť pred ním. Federálny rezervný systém (ktorý v USA tlačí bankovky a nafukuje bublinu) je skôr ako vreckár. Jeho zdanenie je oveľa zákernejšie. Ak ste čítali články ako je tento, nemusíte ani vidieť, že má ruku vo vašom vrecku.
V prípade predaja domu si normálny človek pomyslí, že napriek tomu, že preplatil hodnotu, sa k domu aj tak nedostal. Nikdy mu na um nezíde, že za to vlastne môže vláda. Aj ten, čo sa k novým peniazom dostane neskôr len hromží, "človeče, moja mzda nedrží krok s nájmom a cenami potravín. Časy, sú ťažké," no nikdy si ani len nepomyslí, že je to vina vlády (s výnimkou snáď tých, čo si naivne myslia, že minimálna mzda by mala byť vyššia) .
Ten, čo si celý život šetrí a zrazu mu úspory nestačia len žasne, " fíha, míňam svoje úspory oveľa rýchlejšie , než som si myslel," nikdy mu nezíde na um úloha vlády v jeho situácii.
Toto je spôsob, ako moderný štát príde k nesmiernemu bohatstvu spoločnosti prakticky podľa svojej ľubovôle. Bežných Američanov nevyviedlo z miery ani to, že sa dozvedeli o rabovaní epických rozmerov, ako bola finančná kríza v roku 2008, alebo prelievanie krvi počas vojny v Iraku. Iste, sú mierne znepokojení tým, že vláda možno plytvá bohatstvom, ktoré získala z predchádzajúceho vyberania daní. Ale keďže je financovanie ovplyvnené tlačením peňazí a nie pravidelným výberom daní, ľudia nemajú žiadnu predstavu, koľko z týchto obrovských nákladov hradia novými masívnymi zrážkami zo svojho vlastného majetku.
Ludwig von Mises kedysi povedal, že "inflačná politika je najradikálnejšia revolučná inštitúcia na svete." Kontrola nad peniazmi je kľúč štátu k zadným vrátkam do skladu spoločnosti.
Autorom je Daniel J. Sanchez, riaditeľ Mises Academy.
