Padre: Čaká Európu „zjemnený“ bankrot?

V eurozóne môžeme s tak významnou dlhovou záťažou na pleciach očakávať len veľmi pomalý rast. Odpísanie dlhu by zas mohlo spustiť ničivú reťazovú reakciu. Je tu však jedna teória, ktoráby pomohla všetkým problémom súčasne.

Popri súčasnej vysokej zadlženosti štátov čaká na eurozónu len veľmi pomalý a ťažkopádny rast aj vtedy, ak žiadny nevyhlási národný bankrot. Avšak ak začneme odpisovať časť dlhu, mohlo by to maž lavínový efekt, čo nie je v žiadnom prípade žiaduce. Logický záver teda je, že by sme sa mali zbaviť dlhov tak, aby to spôsobilo čo najmenšiu bolesť. Eurobondy by takýmto riešením boli, záťaž by sa dala financovať popri nízkych úrokoch. To ale Nemci nedovolia, veď nechcú, aby sa po ich chrbte vyšplhali Gréci a Portugalci z pozície, kde sa práve nachádzajú. Existuje však riešenie, ktoré ani Nemcov nevyvedie z miery, a ani nespustí nebezpečnú lavínu, ale dokáže krajinám pomôcť zbaviť sa určitej záťaže.

Autormi veľkého plánu menom PADRE sú dvaja ekonómovia, Charles Wyplosz a Pierre Pâris. PADRE je skratka pre Politically Acceptable Debt Restructuring in the Eurozone, teda politicky prijateľná reštrukturalizácia dlhu v eurozóne. Problém dlhov by sa vyriešil cez Európsku centrálnu banku. Predpokladá sa , že ECB by vykúpila asi polovicu vládnych dlhov eurozóny, čo je asi 4500 miliárd EUR, a tie previedla na dlhopisy s 0 percentnou úrokovou sadzbou a nekonečnou splatnosťou. Kúpu by financovala z úverov na finančnom trhu, za ktoré by ECB platila samozrejme úroky, nešlo by v žiadnom prípade o nákup za tlačené peniaze, čiže v tomto procese by nehrozilo riziko inflácie.

Konečným výsledkom takýchto nákupov, by bolo odsatie zhruba polovice dlhu eurozóny a bez úroku by boli zamenené na dlhopisy. ECB by z trhu prevzala úver v hodnote 4500 mld EUR, za ktorý by platila úroky. Neskôr, keď už bude vlastniť dlhopisy, úrok nedostane. To by znamenalo pre ECB významné straty, asi 150 až 200 miliárd eur ročne. To by bola cena za likvidáciu dlhu.

Straty ECB by samozrejme znášali členské štáty eurozóny pomerným dielom, podľa toho koľko majú majetku v ECB. Ale keďže ECB by vykupovala aj štátne dlhopisy pomerným dielom, nemohlo by sa stať, že by niektorú krajinu dostala do výsadného postavenie tým, že bude prednostne vo veľkom vykupovať povedzme španielske, alebo talianske vládne dlhopisy.

Celý trik je v tom, že ECB má výhodu dôveryhodnej inštitúcie. Za veľmi priaznivých úrokových sadzieb by dokázala financovať štátne dlhy bez toho, že by tým spôsobila masové krachy, morálne riziko, alebo preskupenie príjmov medzi jednotlivými štátmi. Plán je teda teoreticky politicky obhájiteľný a výrazne by dokázal znížiť finančnú záťaž v podobe dlhov. Jedinou otázkou je, či sa zrealizuje.