oPeniazoch.sk, project-syndicate Foto:TASR;SITA
Pri zavedení eura sa kontinent pozeral na spoločnú menu s veľkými nádejami. Ukázala so však, že spoločná mena spôsobila viac problémov, než ich dokázala vyriešiť.
Od zavedenia eura sa očakávalo dosiahnutie udržateľného rastu, prosperity a jednoty v Európe, namiesto toho prišla kríza, nestabilita a nezhody. Súčasná európska "hospodárska politika" je doslova porážkou. Ak ju zodpovední nezmenia, čaká na Európu dlhoročné prešľapovanie na mieste. Nemôže sa to skončiť inak, než krachom jedného štátu za druhým a následným rozpadom spoločného priestoru eurozóny. Tento čierny scenár načrtol nositeľ Nobelovej ceny Joseph Stiglitz.
Zhrňme si, v čom vidí Stiglitz hlavné problémy. Po prvé, Európska centrálna banka, v rámci dnešných možností, nie je vhodná na to, aby plnila funkciu centrálnej banky. V tak rôznorodej niekoľkorýchlostne fungujúcej platobnej zóne, je treba robiť omnoho viac než len politiku zameranú na udržiavanie cenovej stability. Tu sa musí súčasne zabezpečovať cenová stabilita, finančná stabilita a zároveň uľahčovať zaradenie sa periférnych krajín.
Ďalším problémom je nedostatok solidarity, to je samozrejme najviac znepokojujúce v prípade Nemecka. Nemôže byť v dlhodobom horizonte úspešná a jednotná taká hospodárska zóna, v ktorej silné krajiny odmietajú hrať tímovo a nie sú ochotné pomáhať slabším.
Stiglitz pripomína, že "hospodárska politika" založená na škrtoch a obmedzovaniach ešte nikdy v histórii neposlúžila ako základ pre oživenie potrebné po kríze. Obmedzenia len predlžujú problémy a periférne krajiny ťahajú viac ku dnu.
Podľa ekonóma je tiež jednoznačné, že vnútorná devalvácia, znižovanie miezd a cien, vytvára deflačný tlak na danú ekonomiku. To by sa dalo kompenzovať uvoľnenou menová politikou, no centrálna banka tento krok nie je ochotná urobiť.
A na záver sa musí eurozóna, a Európa tiež, popasovať s voľným pohybom kapitálu a pracovnej sily, kedy silné krajiny doslova odsávajú peniaze a kvalifikovaných pracovníkov z chudobných krajín. Tým pádom rozdiel medzi centrom a perifériou sa nie že nezmenšuje, ale naopak stále rastie.
Profesor Columbia University je presvedčený, že ak Európa nič neurobí, potom pri súčasnej hospodárskej politike stavajúcej na zdržiavaní času neexistuje žiadny spôsob, ako sa z krízy vymaniť. Riešením môže byť, že sa silné krajiny pokúsia o solidaritu, prikývnu na bankovú úniu, na spoločné poistenie vkladov, dajú zelenú eurobondom, spoločnému bankovému dohľadu a záchrannému fondu. Centrálna banka bude pokračovať v politike podpory rastu a uvoľnenejšou menovou politikou pomôže periférnym krajinám. Štáty sa nebudú sústrediť na škrty a obmedzenia, ale sa zamerajú na naštartovanie rastu investovaním do priemyslu, infraštruktúry a vzdelávania.
