oPeniazoch.sk, project syndicate Foto: SITA/AP
Rozšírenie koronavírusu COVID-19 v Európe a Spojených štátoch viedlo k výraznej korekcii na finančnom trhu a vyvolalo výzvy na aktívnu menovú a fiškálnu politiku, aby sa zabránilo recesii. Bližší pohľad však naznačuje, že takýto prístup nemusí veľmi pomôcť.
Ani zníženie úrokových sadzieb, ani nové vládne výdavky by nevyrovnali krátkodobé účinky COVID-19 v Európe. Centrálne banky a vládne orgány by to mali vysvetliť verejnosti a potom zamerať svoju pozornosť na menej očarujúcu prácu pri ochrane verejného zdravia, príjmov domácností a finančného systému.
Z technického hľadiska nepredstavuje COVID-19 „čiernu labuť“, pretože aj predtým sa už vyskytli iné pandémie. Táto epidémia sa vyznačuje neistotou. A bude mať dlhodobý vplyv, aj keď presný vývoj sa dnes nedá predvídať. Zatiaľ sa zdá, že vírus sa pohybuje na západ. V Číne, kde sa vírus objavil, infekcie klesajú po tom, ako úrady pristúpili k radikálnym opatreniam ako je odstávka výroby či karanténa, ktoré zastavili tamojšiu ekonomiku na viac ako dva týždne. Aj keď je priskoro povedať, či je vírus skutočne na ústupe, zdá sa, že ekonomický život sa postupne normalizuje. „Čínsky šok“ pomaly odznieva. Naproti tomu v USA a Európe šok práve začína, pričom rýchlo rastúci počet nových infekcií zvyšuje hrozbu vážneho narušenia hospodárstva. Toto riziko je obzvlášť výrazné v eurozóne, ktorá nemusí byť schopná prekonať prudký pokles bez toho, aby sa dostala do špirály krízy.
Priame fiškálne dôsledky epidémie sa zdajú zvládnuteľné. Aj Taliansko, ktoré v súčasnosti najviac trpí, by mohlo zvýšiť verejné výdavky na opatrenia na zabránenie šíreniu vírusu bez toho, aby porušilo fiškálne pravidlá EÚ. Ak budú tieto náklady špirálovité, čo sa zdá byť pravdepodobné, teraz, keď je štvrtina krajiny, ktorá predstavuje väčšinu priemyselných a finančných aktivít, zablokovaná, by mala Európska únia ponúknuť podporu Taliansku nad rámec toho, aby vláda čelila väčšiemu deficitu. Článok 122 ods. 2 Zmluvy o fungovaní EÚ umožňuje Európskej rade poskytovať finančnú pomoc členskému štátu, ktorý čelí „vážnym problémom“ spôsobeným „mimoriadnymi udalosťami, ktoré sú mimo jeho kontroly“. Tento postup by sa mal teraz aktivovať.
V každom prípade trajektória COVID-19 naznačuje, že sa pravdepodobne bude šíriť ďalej, čo núti ostatné členské štáty EÚ prijať opatrenia v oblasti verejného zdravia na úkor hospodárskej činnosti, najmä v dôležitých odvetviach, ako je cestovný ruch a cestovný ruch. Dodávateľské reťazce budú okrem toho narušené nielen dočasným odstavením čínskeho vývozu, ale aj poruchami v rámci Európy. Ani zníženie úrokových sadzieb, ani nové vládne výdavky by nevyrovnali krátkodobé dopady takýchto otrasov.
Závažnejšie problémy sa pravdepodobne objavia v rámci finančného systému. Zatiaľ čo mnoho firiem môže rýchlo znížiť výrobu, prevádzka firmy v „režime obnovy po katastrofe“ stále stojí peniaze a dlh sa musí splatiť. V Európe, kde nie je možné krátkodobo znížiť náklady na pracovnú silu, by mohli byť výzvy, ktoré z toho vyplývajú, obzvlášť závažné.
Našťastie väčšina členov EÚ má zavedený systém, podľa ktorého vláda pokrýva mzdy pracovníkov, ktorí sú dočasne prepúšťaní z dôvodov, ktoré nemá zamestnávateľ pod kontrolou. Tieto mechanizmy, ktoré by udržali príjmy počas krízy, sú hlavným dôvodom, prečo je dlhodobý pokles spotreby nepravdepodobný. Po odstránení vírusu budú mať európski spotrebitelia len slabý dôvod na to, aby míňali toľko, ako predtým.
Sú tu ešte dve ďalšie možné udalosti, ktoré by mohli dostať eurozónu do recesie. Prudké spomalenie svetového obchodu, ktorému EÚ nemôže odolať a kolaps investícií, ktorému EÚ môže a mala by sa snažiť zabrániť.
Posledná kríza v eurozóne ukázala, že investície nepomáhajú, keď finančný systém prestane fungovať. V trhových systémoch, napríklad v USA, ide o otázku prémií za riziká a jednoduchého prístupu k úverom, ktoré môžu tvorcovia politiky len ťažko ovplyvniť. Kľúčom k zvráteniu krízy COVID-19 je preto pre Európu s jej finančným systémom zameraným na banky udržanie zdravého bankového sektora. Posun bankového dohľadu na Európsku centrálnu banku viedol k prísnejším a selektívnejším úverovým politikám komerčných bánk. Aj keď sa tým znížili bankové riziká, uplatňovanie prísnych úverových štandardov v čase vážneho hospodárskeho stresu spôsobeného opatreniami v oblasti verejného zdravia by mohli vytrestať inak dôveryhodné spoločnosti, ktoré čelia dočasným stratám.
Talianska vláda poskytuje finančnú podporu spoločnostiam priamo postihnutým dopadmi koronavírusu. Ak sa však kríza rozšíri, počet postihnutých sektorov (často nepriamo) sa zvýši. Vlády nemôžu poskytnúť finančnú podporu všetkým z nich. Banky dokážu urobiť omnoho viac, ale iba vtedy, ak sú ochotné prehliadnuť zlý finančný stav. Orgány dohľadu by mali takýto prístup umožniť a dokonca ho podporovať. Prístup založený na tolerancii spolu s „automatickými“ fiškálnymi stabilizátormi zabudovanými do európskych systémov sociálneho zabezpečenia, by oveľa viac zmiernil riziko krízy než mikroskopické zníženie úrokových sadzieb zo strany centrálnej banky.
Ďalšie fiškálne stimuly by boli potrebné iba v nepravdepodobnom prípade, že po narušení ekonomiky nasleduje obdobie zníženého dopytu. Fiškálne pravidlá eurozóny nepredstavujú prekážku pre takúto kombináciu politík, pretože sú dostatočne flexibilné, aby umožnili dočasné deficity, ktoré sú výsledkom nižších daňových príjmov alebo fiškálnej podpory odvetviam, ktoré sú mimoriadne zasiahnuté výnimočnými okolnosťami. Epidémia COVID-19 by však mala slúžiť ako pripomienka hodnoty zachovania obozretnej fiškálnej politiky počas normálnych období. Krajiny s nízkym deficitom a dlhmi sú v oveľa silnejšej pozícii v reakcii na šok COVID-19 ako krajiny ako Taliansko a Francúzsko, ktoré si nevytvorili fiškálny priestor.
Verejné orgány sa musia vyrovnať so silným šokom a musia viditeľne konať. V tomto prípade je však nepravdepodobné, že by fungovali obvyklé makroekonomické nástroje. Centrálne banky a vládne orgány by to mali vysvetliť verejnosti a potom zamerať svoju pozornosť na menej očarujúcu prácu ochrany verejného zdravia, príjmov domácností a finančného systému.
Autorom je Daniel Gros, riaditeľ bruselského think tanku CEPS, Centra pre európske politické štúdie.
