oPeniazoch.sk, QZ Foto: getty images;TASR/Milan Kapusta
Odpor voči znižovaniu miezd sa pravdepodobne nedá považovať sa dôležitý faktor spôsobujúci vysokú nezamestnanosť alebo iné ekonomické javy.
Vráťme sa do tridsiatych rokoch minulého storočia. Ekonóm John Maynard Keynes sa snažil zistiť, prečo počas recesií bola nezamestnanosť taká vysoká. Keynes dospel k názoru, že jedným z dôležitých faktorov bolo, že ľudia nedokážu akceptovať znižovanie miezd. Ak zamestnávateľ povedal pracovníkovi, že bude musieť pracovať za jeden dolár na hodinu a nie za 3 doláre, pomyslel si, že nie je dôvod ďalej pokračovať a dal výpoveď. V ťažkých časoch sa potom zamestnávatelia ocitli pred voľbou. Buď udržia zamestnancov na súčasných mzdách alebo ich prepustia. Udržať ľudí v zamestnaní za nižšiu mzdu podľa Keynesa neprichádzalo do úvahy.
Keynesova teória sa stala nevyhnutnou súčasťou mnohých ekonomických teórií o trhu práce. Ekonómovia tento fenomén nazývajú „rigidita nominálnych miezd“. V súčasnosti patrí medzi primárne obranné opatrenia zamerané na inflačný cieľ. V eurozóne, tak ako aj v USA, Veľkej Británii, a Japonsko sa centrálne banky zameriavajú na 2 % mieru inflácie. Argumentom je, že inflácia umožňuje prirodzene znižovať mzdy, čo zamestnávateľom umožňuje znížiť svoje mzdové zaťaženie bez zníženia nominálnej sumy, ktorú vyplatia pracovníkom.
Ale mal v tomto Keynes pravdu? Nové dôkazy naznačujú, že nie.
Ekonómovia Michael Elsby z univerzity v Edinburghu a Gary Solon z University of Arizona nedávno vydali dokument, ktorý skúša vyvrátiť Keynesovu hypotézu. Skúmali štúdie o rigidite nominálnej mzdy, údaje zo Spojeného kráľovstva, USA, Španielska, Mexika, Nemecka a mnohých ďalších krajín. Zo všetkých údajov vyšiel jednoznačný záver: ľudia sú v skutočnosti pravdepodobne ochotní pristúpiť na zníženie mzdy. Štúdia po štúdii ukazuje, že v obdobiach nízkej inflácie, 15-25 % ľudí zasiahne medziročný pokles hodinovej mzdy. To naznačuje, že odpor voči znižovaniu miezd pravdepodobne nie je nijak dôležitým faktorom, ktorý by spôsoboval nárast nezamestnanosti či iné hospodárske javy.
Až donedávna nebolo možné odhaliť podstatu hypotézy o rigidite nominálnej mzdy, vysvetľujú Elsby a Solon. V minulosti totiž ekonómovia na posúdenie podielu ľudí, ktorým boli znížené mzdy, používali údaje z prieskumov, v ktorých sa respondentov pýtali na vývoj ich miezd. Tento spôsob sa ale ukázal ako nedôveryhodný. Dnes ekonómovia s vo väčšej miere využívajú daňové údaje na výskum mzdových zmien, čo sa vo všeobecnosti považuje za spoľahlivejšie vyjadrenie skutočných čísel. Daňové údaje z mnohých krajín jasne poukazujú na pokles miezd v každom zamestnaneckom pomere. Nepochybne to dokazuje, že mzdy už nie sú nedotknuteľné, ako sa pôvodne predpokladalo.
Toto zistenie je dôležité pre ekonómov, ktorí zvažujú kroky na boj proti vysokej nezamestnanosti. Myšlienka, že vysoká inflácia môže „premazať kolesá trhu práce“, ako to kedysi povedal prominentný ekonóm James Tobin, je pravdepodobne nesprávna. Určite však bude potrebná nájsť aj iné dôkazy a vysvetlenia.
Výsledky sú rovnako pozoruhodné aj z pohľadu, že spochybňujú konvenčnú múdrosť. Vďaka pokroku v technológiách a väčšej transparentnosti verejnej správy majú výskumní pracovníci prístup k veľkým novým súborom údajov na testovanie dlhodobo zaužívaných, ale nepreukázaných myšlienok, ktoré sa neraz ukážu ako nesprávne.
