oPeniazoch.sk, Project Syndicate Foto:TASR/AP;SITA/AP;thinkstock
V prípade, že nerozumiete tomu, čo sa deje s ekonomikou eurozóny, potom vedzte, že v tom nie ste sami. Jeden deň sa dozvedáme, že rast je definitívne v nedohľadne a druhý deň už prichádza zotavenie a na ten tretí Európska centrálna banka zvažuje, že rozošle všetkým občanom šeky, aby povzbudila výkonnosť a oživila infláciu. Obraz ekonomickej situácie býva málokedy tak mätúci ako je tomu dnes.
Začnime strednodobým rastom. Od vypuknutia globálnej finančnej krízy v roku 2008 rastie produktivita slimačím tempom. Ani magický výpočtový výkon inteligentných telefónov napodiv nedokáže vykompenzovať spomalenie prírastkov efektivity vo výrobe a štandardných službách. Už takmer desať rokov sa ročný rast produktivity v rozvinutých ekonomikách blíži k 1 %, oproti skorším 2 %. Môže ísť o dočasnú prestávku alebo štatistickú ilúziu. Keďže však neexistujú dôkazy, že toto obdobie skončí, zmiernili tvorcovia hospodárskej politiky svoje predpovede. Americký Kongresový rozpočtový úrad znížil od roku 2010 svoju vyhliadku rastu produktivity v dekáde končiacej rokom 2020 z 25 % na 16 %. Rovnako aj britský Úrad pre rozpočtovú zodpovednosť upravil svoju predpoveď rastu produktivity z 22 % na 14 %. Všetci sa adaptujú na chudobnejšie časy.
Najspoľahlivejším spôsobom, ako tento trend zvrátiť, je investovať do vzdelania, presadzovať inovácie a podporovať efektivitu. Najmä v Európe by široká paleta reforiem mohla prispieť k premosteniu rastúceho rozdielu v efektivite oproti USA. ECB môže nabádať či pobádať, avšak rokovať musia vlády.
Obráťme teraz pozornosť k súčasnému rastu. Hospodársky výkon eurozóny v roku 2015 len sotva presahoval úroveň roku 2008. Tento žalostný výsledok nemožno pripísať prispatému rastu produktivity. Napriek značnému uvoľneniu v ekonomike dosiahol rast v roku 2015 neuspokojivých 1,5 % a pre tento rok očakáva ECB rast len 1,4 %. To je síce oveľa lepšie ako hospodárska kontrakcia, ktorá prebiehala v rokoch 2011 až 2013, ale človek by očakával, že v ekonomike ťažiacej z priaznivého devízového kurzu, rekordne nízkych úrokových sadzieb a prepadu cien ropy, vystrelí rast prudko hore.
Viniť úsporné opatrenia z tejto situácie nemožno. Predčasná konsolidácia verejných rozpočtov síce bola do značnej miery zodpovedná za vznik recesie s dvoma minimami pred piatimi rokmi, ale od roku 2015 je fiškálna politika všeobecne neutrálna. Čiastočným vysvetlením je spomalenie v rozvíjajúcich sa ekonomikách. Tieto vonkajšie faktory však ovplyvňujú aj Veľkú Britániu a Švédsko, pričom ich tempo rastu dosahuje 2-3 %. Pravda je taká, že eurozóna nemá vnútornú dynamiku. Napriek rastu príjmov sa domácnosti zdráhajú väčšej spotreby a firmy napriek prudkému rastu ziskov nejavia ochotu podstupovať riziká a investovať.
Jedným z dôvodov k ostražitosti je skutočnosť, že budúcnosť vyzerá pochmúrne. Preto môžu reformy, ktoré posilnia ekonomiku v strednodobom výhľade, pomôcť aj krátkodobo. Druhým dôvodom je, že minulosť príliš silno dolieha na prítomnosť: pretože je inflácia natoľko nízka, akumulovaný dlh sa nerozplýva a dlžníci sú nútení sporiť, aby ho splatili. A do tretice pretrváva v niektorých častiach eurozóny taká vysoká nezamestnanosť, že domácnosti neprehodnocujú stratenú dôveru. Pričom fiškálna pozícia nie je v jednotlivých štátoch rozvrstvená spôsobom, ktorý by maximalizoval rastové vyhliadky. Táto pretrvávajúca malátnosť udržiava infláciu na nižšej ako cieľovej úrovni a tá zase drží reálne úrokové sadzby príliš vysoko.
Pretože je ekonomika krehkejšia, než by mala byť, prekračuje ECB jeden Rubikon za druhým, aby rozprúdila infláciu. Napriek obnovenému úsiliu však táto bitka stále nie je rozhodnutá.
Preto je nutné položiť si ďalšiu otázku: čo by mohla Európa urobiť, ak by čelila prudkému zhoršeniu globálneho prostredia, vyvolanému napríklad príliš rýchlem zvýšením úrokových sadzieb v Spojených štátoch alebo kvôli otvorenej recesii v Číne? V takom prípade by sa súkromný dopyt znížil, a pretože si silne zadlžené vlády dávajú veľký pozor, aby ich prudký vzostup averzie k riziku nenachytal na hruškách, neprišiel by na pomoc ani dopyt verejný. Spomienka na suverénnu dlhovú krízu z roku 2011 zostáva v čerstvej pamäti a mnohí predstavitelia by sa zdráhali použiť fiškálnu politiku na podporu ekonomiky. Súčasne s tým by ECB narazila na limity kvantitatívneho uvoľňovania.
Keby však po krátkom a neduživom zotavení prišla nová recesia, občania by to považovali za veľké politické zlyhanie, ktoré by ďalej oslabilo podporu eura. V tejto situácii musí ECB otvorene premýšľať o správnej reakcii. Jej hlavný ekonóm Peter Praet v nedávnom rozhovore neskrývane uviedol, že "všetky centrálne banky" môžu natlačiť peniaze a rozoslať šeky všetkým občanom. Je to akési posledné riešenie, známe tiež ako "zhadzovanie peňazí z vrtuľníka". Pretože by domácnosti časť tohto nečakaného imanie minuli, zvýšili by peniaze z vrtuľníka ako domáci dopyt, tak cenovú úroveň.
Toto riešenie však naráža na právne i technické ťažkosti. Zásadná výčitka ortodoxných ekonómov znie, že by to bola kvázifiškálna operácia, na ktorú nemá centrálna banka výslovný mandát. Stúpenci na to reagujú tvrdením, že ECB má mandát udržiavať infláciu na úrovni blízkej 2 % a že by pri plnení tohto cieľa mala zvažovať všetky možnosti, vrátane tých úplne nekonvenčných.
Pravdou je, že zhadzovanie peňazí z vrtuľníka by sa funkčne rovnalo priamemu vládnemu transferu domácnostiam, financovaného z peňazí permanentne vydávaných centrálnymi bankami. Táto metóda by tak bola v súlade s mandátom ECB udržiavať cenovú stabilitu, ale dozaista by zmazala hranicu medzi menovou a fiškálnou politikou. Dalo by sa preto namiesto toho použiť nejaké explicitne fiškálny riešenie? Ak predpokladáme, že by jednotlivé vlády nechceli míňať, mohla by si eurozóna ako celok požičať na financovanie politiky zvyšujúcej rast. Významnú poistku proti riziku recesie by predstavoval napríklad vylepšený Junckerov plán (návrh predsedu Európskej komisie preinvestovať počas troch rokov 315 miliárd eur) založený na vopred vybraných projektoch, ktoré by sa v správnom čase aktivovali.
Takýmito projektmi by mohli byť investície prispievajúce k obmedzeniu globálneho otepľovania alebo investície pripravujúce pracovnú silu na digitálnu ekonomiku. K vypožičaniu peňazí by došlo spoločne a pokiaľ možno s krytím z nejakého vyhradeného zdroja, buď daňového príspevku alebo príspevku definovaného podľa HDP, ktorý by eurozóne umožnil splatenie dlhu.
Vzhľadom k politickým ťažkostiam spojeným s takýmto plánom by bolo dosiahnutie dohody bezpochyby zložité. Nie je jasné, či by sa o pôžičke na úrovni celej eurozóny uvažovalo ľahšie než o kvazifiškálnom transfere organizovanom ECB. Jasné však je, že by eurozóna mala tieto možnosti vyhodnotiť, pretože ktorákoľvek z nich môže byť skôr či neskôr celkom ľahko potrebná.
Autorom je Jean Pisani–Ferry, profesor na Hertie School of Governance v Berlíne, a v súčasnosti aj generálny komisár General of France Stratégie, politikckého poradného orgánu v Paríži.
