oPeniazoch.sk, Project Syndicate Foto: SITA
Všetky (rozvinuté) krajiny si uvedomujú, že ak má kapitalizmus fungovať, musia jednotlivci dostať možnosť nového začiatku. Väzenie pre dlžníkov v devätnástom storočí neuspelo, bolo nehumánne a nijako neprispievalo k zaisteniu splátok. Pomohlo však poskytnutie lepších podnetov k dobrému požičiavaniu tým, že sa zvýšila zodpovednosť veriteľov za dôsledky ich rozhodnutí.
Keď pred piatimi rokmi vypukla kríza eura, keynesiánski ekonómovia predpovedali, že úsporné opatrenia, ktoré sa vtedy zavádzali v Grécku a ďalších krajinách postihnutých krízou, nepovedú k úspechu. Že udusia rast a zvýšia nezamestnanosť. A že nedokážu ani znížiť pomer dlhu k HDP. Iní ľudia, v Európskej komisii, v Európskej centrálnej banke a na niekoľkých univerzitách hovorili o expanzívnych kontrakciách. Avšak dokonca aj Medzinárodný menový fond na to namietol, že kontrakcie, ako sú škrty vo vládnych výdavkoch, pôsobia práve tak, ako ich názov napovedá. Kontrakčne.
Ďalší test sme už snáď ani nepotrebovali. Úsporné opatrenia opakovane troskotajú. Od ich raného použitia za vlády amerického prezidenta Herberta Hoovera, kedy uťahovanie opaskov premenilo krach na akciovom trhu na veľkú hospodársku krízu, až po "programy" MMF vnútené v posledných desaťročiach východnej Ázii a Latinskej Amerike. Keď sa však Grécko ocitlo v problémoch, bol tento recept odskúšaný znova.
Grécku sa do značnej miery podarilo splniť diktát predpísaný "trojkou" (Európskou komisiou, ECB a MMF): primárny rozpočtový deficit premenilo v primárny prebytok. Kontrakcie vládnych výdavkov však boli podľa predpokladov zničujúce: nezamestnanosť 25 %, pokles HDP od roku 2009 o 22 % a zvýšenie pomeru dlhu k HDP o 35 %. A dnes, keď strana Syriza zameraná proti úsporným opatreniam zaznamenala drvivé volebné víťazstvo, dali grécki voliči najavo, že už toho majú dosť.
Čo možno teda robiť? Po prvé si jasne povedzme: Grécku by sa dali jeho ťažkosti klásť za vinu v prípade, že by to bola jediná krajina, kde medicína trojky škaredo zlyhala. Španielsko však malo pred krízou rozpočtový prebytok a nízky pomer dlhu k HDP a tiež sa ocitlo v depresii. Potrebné totiž nie sú ani tak štrukturálne reformy vnútri Grécka a Španielska ako skôr štrukturálna reforma usporiadanie eurozóny a zásadné prehodnotenie politických rámcov, ktorých výsledkom je nápadne zlý výkon menovej únie.
Grécko nám tiež znovu pripomenulo, ako naliehavo svet potrebuje rámec pre reštrukturalizácie dlhu. Nadmerný dlh nezapríčinil len krízu z roku 2008, ale aj východoázijskú krízu v 90. rokoch a latinskoamerickú krízu v 80. rokoch. Dodnes pritom vyvoláva nevídané utrpenie v USA, kde milióny majiteľov nehnuteľností prišli o domovy, a ohrozuje aj milióny ďalších ľudí v Poľsku aj inde, ktorí si vzali pôžičky vo švajčiarskych frankoch.
Vzhľadom k tomu, akú tieseň nadmerné dlhy vyvolávajú, by si človek mohol položiť otázku, prečo sa jednotlivci a štáty opakovane do tejto situácie dostávajú. Koniec koncov sú také dlhy kontraktom, teda dobrovoľným dohovorom, takže veritelia sú za ne rovnako zodpovední ako dlžníci. Dokonca možno tvrdiť, že veritelia nesú ešte väčšiu zodpovednosť: zvyčajne totiž ide o moderné finančné inštitúcie, zatiaľ čo dlžníci bývajú často menej oboznámení s nevyspytateľnosťou trhu a s rizikami spojenými s rôznymi zmluvnými ustanoveniami. Vieme napríklad, že americké banky na svojich dlžníkoch profitovali tým, že využívali ich slabú finančnú gramotnosť.
Na medzinárodnej úrovni sme usporiadaný postup, ako zabezpečiť štátom nový začiatok, zatiaľ nevytvorili. Organizácia spojených národov sa s podporou takmer všetkých rozvojových a rozvíjajúcich sa štátov snažila takýto rámec vytvoriť ešte pred krízou z roku 2008. USA sa však tvrdošijne stavali a stavajú proti. Možno chcú opätovne zaviesť väzenia pre dlžníkov, kam by putovali predstavitelia zadlžených štátov (v takom prípade bude možno voľno v zátoke Guantánamo).
Predstava návratu k väzeniam pre dlžníkov sa možno javí ako pritiahnutá za vlasy, ale zodpovedá súčasným rečiam o morálnom hazarde a zodpovednosti. Panujú obavy, že ak sa Grécku umožní reštrukturalizovať dlh, jednoducho sa rovnako ako ďalšie krajiny opäť dostane do problémov.
To je číry nezmysel. Naozaj sa ktokoľvek príčetný domnieva, že by ktorákoľvek krajina dobrovoľne podstúpila to, čím si prešlo Grécko, len aby sa zbavila svojich veriteľov? Ak nejaký morálny hazard existuje, potom je na strane veriteľov, obzvlášť v súkromnom sektore, ktorí sú opakovane predmetom sanácií. Ak Európa dopustila, aby tieto dlhy prešli zo súkromného sektora na verejný, čo je v poslednom polstoročí zavedená schéma, potom by dôsledky mala niesť Európa, nie Grécko. Súčasné utrpenie Grécka, vrátane masívneho navýšenia pomeru dlhu k HDP, je do značnej miery chybou pomýlených programov "trojky", ktoré boli krajine podstrčené.
Nemorálna teda nie je reštrukturalizácia dlhu, ale absencia štruktúry. Na dilemách, ktorým dnes čelí Grécko, nie je nič mimoriadne zvláštneho. V podobnej situácii sa ocitlo už veľa krajín. Tým, čo sťažuje riešenie gréckych problémov, je štruktúra eurozóny: z menovej únie vyplýva, že sa členské štáty nemôžu vymaniť z problémov pomocou devalvácie, avšak štipka európskej solidarity, ktorá musí takúto stratu politickej flexibility sprevádzať, jednoducho chýba.
Na konci druhej svetovej vojny pred sedemdesiatimi rokmi si spojenci uvedomovali, že Nemecko musí dostať možnosť nového začiatku. Chápali, že Hitlerov vzostup úzko súvisel s nezamestnanosťou (nie s infláciou), ktorá bola výsledkom uvalenie ďalších dlhov na Nemecko na konci prvej svetovej vojny. Spojenci nevzali do úvahy šialené nahromadenie dlhov ani nehovorili o tom, akými nákladmi Nemecko zaťažilo iné krajiny. Namiesto toho nielen odpustili Nemecku dlhy, ale dokonca mu poskytli pomoc, pričom spojenecké jednotky rozmiestnené v Nemecku zabezpečili ďalší fiškálny stimul.
Keď zbankrotujú firmy, je výmena dlhu za kapitál spravodlivým a účinným riešením. Analogickým prístupom pre Grécko je premeniť jeho súčasné dlhopisy v dlhopisy viazané na HDP. Ak sa Grécku bude dariť, dostanú veritelia viac svojich peňazí, ak nie, dostanú menej. Obe strany by potom mali silný podnet usilovať o rastovú politiku.
Demokratické voľby málokedy vyšlú tak jasný odkaz ako tie grécke. Ak Európa odpovie na požiadavku gréckych voličov zmeniť kurz záporne, potom vlastne potvrdí, že demokracia nemá žiadnu dôležitosť, aspoň pokiaľ ide o ekonómiu. Prečo teda demokraciu jednoducho neukončiť, ako to v podstate urobil Newfoundland, keď pred druhou svetovou vojnou zaviedol nútenú správu?
Nezostáva než dúfať, že tí, ktorí rozumejú ekonómii dlhu a úsporných opatrení, a tí, ktorí veria v demokraciu a humánne hodnoty, nakoniec zvíťazia. Uvidíme, či sa tak naozaj stane.
Autorom je Joseph E. Stiglitz.
