oPeniazoch.sk, pbs.org Foto: SITA
Novinár Larry Kotlikoff sa nedávno vrátil z Ríma, kde hovoril s talianskym ministrom financií. Z vonka sa môže zdať, že Taliansko s 13 percentnou nezamestnanosťou je v zlom stave. Kotlikoff ale tvrdí, že žijeme v divnom svete, pretože Taliansko je v skutočnosti na tom vo svojej fiškálnej kondícii oveľa lepšie než jeho nemeckí bratia.
Taliansko má nového a energického premiéra. Volá sa Matteo Renzi a za menej ako jeden rok sa mu podarilo dosiahnuť veľké zmeny vo vedení krajiny, liberalizovať trh práce a obmedziť dane týkajúce sa nových zamestnancov. Navyše sľúbil, že zníži počet miest v parlamente na polovicu. Podarilo sa mu oživiť nádeje v doteraz ťažko skúšanej krajine. Renzi ale potrebuje pomoc.
Renzi je si vedomý toho, že Taliansko musí investovať. Týka sa to najmä vzdelania, technológií a čistých energií. S nezamestnanosťou na úrovni 13 % sa ale neodváži zvýšiť dane. A kvôli politike presadzovanej Nemeckom si na investície nemôže ani požičať, hoci by sa samy zaplatili. Kiež by Taliansko bolo schopné nejakým kúzlom znížiť dlh, ktorý teraz dosahuje 130 % HDP. Potom by mala vláda priestor pre ďalší pohyb vpred.
Vlastne existuje jeden spôsob, ako Taliansko dlhov zbaviť. Mohlo by kúpiť všetky svoje dlhopisy a zaplatiť za ne cennými papiermi, ktoré by majiteľa oprávňovali vyplácanie budúcich dôchodkov. Môže to znieť šialene, ale už to bolo vyskúšané, avšak opačne. Čile v roku 1980 vymenilo všetky penzijné záväzky za vládne dlhopisy. Podobné je to aj v prípade, keď Rumunsko, Rusko, Poľsko či Estónsko núti zamestnancov, aby na svoje dôchodkové programy dávali viac úspor než na iné aktíva (ktorými by boli vládne dlhopisy). Ak by Renzi popísaný krok urobil, mohol by kúpené dlhopisy zapáliť na Monte Bianco, aby až v Nemecku videli, že Taliansko je bez dlhov.
Samozrejme, že keď nahradíme jeden záväzok záväzkom iným v rovnakej hodnote, celkovú situáciu to nemení. Pokiaľ ale podobný swap znamená, že by sa zmenila pozícia krajiny v rámci premennej použitej v Pakte stability a rastu, Nemci by kričali, že ide o podvádzanie. A Renzi by im mohol povedať, že majú pravdu, ale že celý Pakt je založený na hraní sa so slovíčkami a nie na skutočnej finančnej sile danej vlády a krajiny. Takáto odpoveď by Nemca asi zarazila. Jediným správnym meradlom fiškálnej pozície danej krajiny je totiž súčasná hodnota všetkých budúcich vládnych výdavkov bez súčasnej hodnoty všetkých príjmov. Na menách tu nezáleží na rozdiel od sledovania dlhov, ktoré je len lingvistickým cvičením.
Podľa opísaného mierky je na tom v Európe najhoršie Luxembursko, kde nájdeme takzvanú "fiškálnu medzeru" vo výške 9,7 % HDP. Za ním stojí Belgicko s 7,4 %. Tieto čísla ukazujú, aké by museli byť dodatočné vládne príjmy na to, aby boli pokryté všetky budúce záväzky. Vysoké čísla nájdeme aj v Holandsku (5,9 %), vo Veľkej Británii (5,2 %) a Fínsku (5,1 %). Španielsko (4,8 %). Francúzsko a Nemecko sú naopak blízko rovnováhy (1,6 % a 1,2 %). Taliansko sa chváli negatívnou medzerou vo výške 2,3 %. Je na tom tak zo všetkých európskych krajín najlepšie. Znamená to, že by mohlo ročne minúť o 180 miliárd eur viac a stále by bolo schopné pokryť všetky svoje budúce záväzky. Táto krajina tak ťaží najmä z dôchodkovej reformy a z toho, že má pod kontrolou výdavky na zdravotnú starostlivosť. V prípade celej eurozóny sa medzera nachádza na 2,4 %. Nie je to málo, ale nejde o nič v porovnaní s 10,5 % v USA.
Žijeme v podivnom svete, kde si totálne zruinovaná krajiny požičiava za nízke úroky a zároveň tlačí peniaze. V tomto svete je aj Taliansko, ako najzodpovednejšia krajina medzi vyspelými ekonomikami, poučovaná krajinami v oveľa horšom stave. Renzi by mal požadovať zmeny tak, aby fiškálna politika musela byť založená na skutočnom stave financií v danej krajine. Ak sa mu to nepodarí, mal by zapáliť dlhopisy na Monte Bianco.
Autorom je ekonóm Larry Kotlikoff.
