oPeniazoch.sk, netaxis Foto: photl
Miera zadlženia súkromného aj verejného sektora v krajinách OECD teraz dosahuje úrovne, aká ešte po druhej svetovej vojne zaznamenaná nebola. Toto zadlženie predstavuje neustálu hrozbu pre ekonomickú a finančnú stabilitu a oslabuje rast.
V Japonsku dosahuje pomer celkového dlhu, teda dlhu verejného sektora, domácností a korporátneho sektora, k HDP úroveň 400 %. Na druhom mieste v celkovom dlhu figuruje Veľká Británia, kde celkový dlh dosahuje takmer 280 %. Najnižšie je zadlženie v Spojených štátoch, kde celkový dlh mierne prekračuje 200 % HDP. Vo všetkých ekonomikách je pritom jasne viditeľný dlhodobý rast dlhu.
V súčasnej dobe sa zadlžené krajiny snažia o zníženie dlhu znížením vládnych výdavkov, prípadne znížením výdavkov súkromných subjektov. Takýto postup bude ale vyžadovať veľmi dlhý čas na to, aby bol pokrok viditeľný, pretože rast vyspelých ekonomík je slabý. Ďalšou možnosťou je zvýšenie rastu a inflácie. Nápad trvalo zvýšiť inflačný cieľ na 4 % sa po prvýkrát objavil v zaujímavej a podnetnej štúdii pod vedením hlavného ekonóma MMF Oliviera Blancharda a priklonil sa k nemu rad ďalších akademikov, naposledy Paul Krugman. Existuje však rozdiel medzi dočasným zvýšením inflácie za účelom riešenia krízy a narušením dlhodobých očakávaní.
Podľa Kennetha Rogoffa by centrálni bankári zmiatli občanov, ak by im oznámili, že zmenili názor a po dvoch desaťročiach oznamovania verejnosti, že dvojpercentná inflácia je nirvána, začali hovoriť niečo iné. Ľudia by si mohli klásť otázku, prečo by centrálni bankári po terajšej zmene dlhodobého inflačného cieľa z 2 % na 4 % nemohli niekedy neskôr usúdiť, že inflačný cieľ by mal byť 5 % alebo 6 %? Existujúci dvojpercentný inflačný cieľ má prinajmenšom nejaké opodstatnenie, pretože ho centrálni bankári môžu vykresľovať ako morálny ekvivalent nuly. Ale dal by sa pre štvorpercentný cieľ nájsť nejaký hlboký racionálny dôvod? Zvýšenie inflácie by ale sprevádzalo zvýšenie nominálnych sadzieb, takže výsledný efekt na dlh by bol nulový. Dokonca by mohlo dôjsť k tomu, že rastúce úrokové náklady by u dlžníkov vyvolali krízu.
Jediným riešením je prechodné, ale veľmi drastické, zvýšenie inflácie, na ktoré by sadzby nereagovali. Zatiaľ čo dlhodobý rast inflácie by nebol efektívny kvôli zvýšeniu nominálnych sadzieb, jednorazový inflačný šok by znížil reálne sadzby a tým by podporil oddlženie. K takejto situácii už došlo, bolo to po druhej svetovej vojne a po prvom ropnom šoku v rokoch 1973-1974. Po druhej svetovej vojne bola inflácia výsledkom zničených výrobných kapacít, v roku 1974 bol jej príčinou rast cien ropy.
Dnes však nie je jasné, odkiaľ by podobný inflačný šok mal prísť. Ceny komodít totiž klesajú, globálny rast zostáva utlmený. Napriek tomu sa zdá, že inflačný šok je jediným efektívnym spôsobom zníženia vysokých dlhov.
