oPeniazoch.sk, The Economist Foto:SITA;photl
História nás presvedčila o tom, že bohatí pracujú menej a chudobní viac. Je to pochopiteľné, prečo by inak malo zmysel byť bohatý, ak nie preto, aby ste nemuseli "makať"? Avšak, podľa nedávneho článku v The Economist, sa v uplynulých desaťročiach situácia zmenila. Dnes pracujú bohatší viac a majú menej času na odpočinok.
Okolo roku 1800 pracoval priemerný britský robotník 64 hodín týždenne, čiže deväť hodín denne. Samozrejme, že priemerný pracovný čas v posledných dvoch storočiach, tak v Európe, ako aj v Spojených štátoch výrazne poklesol. Nie však v rovnakej miere pre bohatých a chudobných. Podľa prieskumu z roku 1965 mali pracujúci s vyšším vzdelaním v Spojených štátoch o niečo viac voľného času, ako absolventi stredných škôl. To sa ale v roku 2005 zmenilo, absolventi už v priemere pracovali o deväť hodín týždenne viac. To isté potvrdzujú aj výsledky posledného prieskumu, podľa ktorého absolventi pracujú o dve hodiny denne viac, než ich kolegovia bez maturity. Dáva to zmysel len vtedy, ak budeme predpokladať, že vyššia úroveň vzdelania znamená aj lepší plat a vyššiu životnú úroveň, čo je v USA a v západnej Európe evidentné. Nie však u nás, kde mnoho absolventov pracuje v profesiách vyžadujúcich “len“ stredoškolské vzdelanie, samozrejme, aj za zodpovedajúci plat. Cez to všetko vo všeobecnosti aj na Slovensku platí, že v dobrej práci za dobrý plat sú pracovníci viac než 8, 9 či 10 hodín denne. Navyše vďaka internetu a mobilným riešeniam sa pracovné povinnosti presúvajú aj do pohodlia domova.
Zaujímavé čísla poskytol prieskum University of California z roku 2006. Američania, ktorí majú ročný príjem vo výške viac ako 100 000 dolárov, trávia o 40 percent menej času pasívnym odpočinkom, teda menej ležia pred televíznou obrazovkou.
Ale prečo sa to vyvinulo tak, že bohatší pracujú viac a chudobní menej? Natíska sa hneď niekoľko vysvetlení. Jedným, možno najviac sympatickým je, že ľudia v práci vyžadujúcej viac odbornosti a kreativity, sú spokojnejší. A Keďže mnohí robia práve to, čo ich baví aj čas plynie rýchlejšie. Módny návrhár, fotograf, alebo dokonca inžinier sa môže zamilovať do svojej práce. Berie ju ako osobnú výzvu. Je to trochu podobné fajčiarovi, ktorému platia za to, že fajčí.
Menej idealistické vysvetlenie možno hľadať v podnikovej kultúre nadnárodných spoločností, kde sa práca nadčas takmer vyžaduje. Taký pracovník, ktorý sa postaví od stola v momente ako „padla“, prinajmenšom vzbudzuje pozornosť, ale môže sa stať, že na kariérnom rebríčku pôjde skôr opačným smerom. Dnes sa úspešné spoločnosti prezentujú ako dynamické, inovatívne, s potrebným nadšením pre danú vec. A to isté očakávajú aj od svojich zamestnancov. Samozrejme, nie je to nevyhnutne otázka prinútenia. Existujú firmy, ktoré doslova natiahnu do kolektívu nových kolegov a rozšíria tak rady zamestnancov, ktorí sú ochotní doslova dýchať za spoločnosť. Práca a osobný voľný čas sa natoľko premiešajú, že ich už neradno rozlišovať. V takýchto prípadoch si už pri nástupe do zamestnania ľudia zvyknú na mimoriadne pracovné tempo, a celkom ochotne, veď sa snažia nasať čo najviac potrebných informácií, absorbovať čo najviac vedomostí, čo sa pri dostatočne húževnatosti a výdrži viditeľne prejaví aj na výplatnej páske. Ale viac peňazí v tomto prípade znamená aj viac práce. Ľudia sú tak celkom nenápadne vtiahnutý do nekonečnej naháňačky, ako škrečok pobeujúci vo svojom koliesku.
Dobrý plat povzbudzuje k vyšším útratám a spotrebe. S dobrou prácou nie je žiaden problém vziať si potrebný úver na nové auto, či hypotéku na bývanie. Ale treba rátať aj so značným sociálnym tlakom. Mali by ste sa stravovať, bývať a žiť tak, ako sa to od vášho spoločenského postavenia vyžaduje. Dovolenka sa stáva obrovský luxus. Okrem toho, že na nej človek len míňa, zároveň ale príde aj o výraznú časť svojho príjmu. Tí, čo sú na voľnej nohe, to majú ešte horšie. Keď už hovoríme o dobrých zárobkoch, nemali by sme opomenúť ani podnikanie. Podnikatelia, okrem toho, že si musia na seba zarobiť, musia myslieť aj na platy svojich zamestnancov. V súkromnom podnikaní neexistuje jasná hranica medzi pracovným a súkromným životom, pracovná doba by sa len ťažko určovala. Isté je, že to je viac než pevných 8 hodín denne.
V ekonomikách, ktoré nie sú práve v najlepšej kondícii, a to je dnes prípad väčšiny Európy, podniky v ťažkostiach začnú prepúšťať, v lepšom prípade sa pustia do reštrukturalizácie a reorganizácie, aby sa zvýšila účinnosť. To drží zamestnancov v neustálej neistote. V takejto súvislosti je dobre platená práca doslova pokladom, preto ľudia urobia všetko preto, aby si ju udržali. Často je to nadčas, pribratie ďalšej práce, alebo skutočnosť, že ani na tú najnehoráznejšiu požiadavku nedokážu povedať svojmu šéfovi „nie“.
Je tu však aj jeden oveľa prozaickejší dôvod prečo bohatí pracujú viac. A síce, že v posledných desaťročiach sa značne pootvorili nožnice príjmovej nerovnosti. Bohatí si berú domov čoraz viac, platy chudobných už len ledva kopírujú mieru inflácie. Takto je samozrejme pochopiteľné, že dobre zarábajúci majú aj tú správnu motiváciu, zatiaľ čo tí s nízkymi príjmami doslova neznášajú svoju prácu a čo najskôr chcú z nej vypadnúť domov. Ani minúta nad čas, než je bezpodmienečne nutné.
Na záver je tu vysvetlenie možno najzaujímavejšie, za ktoré nemôže ani šéf, ani zamestnávateľ. Ide o viac menej sociálny problém. Čoraz viac je v spoločnosti tridsiatnikov, ktorí sú slobodní a neponáhľajú sa domov za svojim dieťaťom, či rodinou. Pre nich je najdôležitejšia profesionálna výzva, kariéra a samozrejme peniaze. Často zostávajú po práci, pričom komunita kancelárie preberá funkciu rodiny, funguje ako sociálne spoločenstvo.
