oPeniazoch.sk, QZ;The Conversable Economist Foto:getty images
Mladí ľudia radi zdieľajú. Na sociálnych sieťach majú na to tlačidlo, zdieľanie sa premietlo aj do ekonomiky. Zdieľajú všetko, myšlienky, fotky, aj heslách na streamingové služby ako je Hulu a Netflix.
Nie je teda žiadnym prekvapením, že nedávny prieskum finančnej spoločnosti Bankrate zistil, že mileniáli takmer dvakrát pravdepodobnejšie zdieľajú informácie o svojej mzde než ich rodičia.
Transparentnosť ohľadom výšky miezd sa v ostatnom čase dostala do centra pozornosti. Vedieť, koľko zarobia vaši kolegovia, môže byť prvým krokom k vytvoreniu spravodlivejšieho pracoviska.
Možno najviac prekvapujúcim výsledkom z výskumu je informácia, že 31 % z viac ako 1000 účastníkov sa nikdy nerozprávalo so svojim partnerom o výške mzdy. "Nehovoriť svojmu partnerovi o tom, koľko zarobíte, je jedna vec. Ale nedokázať zdieľať tieto informácie so signifikantnou skupinou by mohol byť zlý nápad," povedala analytička bankrate.com Amanda Dixonová. "Keď si nastavujete krátkodobé alebo dlhodobé finančné ciele, musíte byť otvorení a úprimní v tom, koľko peňazí zarábate."
33 % mladých priznalo, že o mzde nehovorí so svojimi kolegami na pracovisku, 58 % túto tému nepreberá s kamarátmi a 64 % ani v rámci rodinného kruhu.
Prečo sa vôbec obávať rastúcej príjmovej nerovnosti, ktorá je zrejmá v rade vyspelých ekonomík? Príjmová nerovnosť môže niekedy pomáhať, ale niekedy aj škodiť a môže mať vážne spoločenské a ekonomické dôsledky.
Albert O. Hirschman v roku 1973 v Quarterly Journal of Economics napísal: "Predstavte si, že idete v tuneli po dvojprúdovej ceste a zrazu sa vytvorí dopravná zápcha. Po chvíli sa začnú autá v druhom jazdnom pruhu pohybovať. V tú chvíľu sa vám zlepší nálada, pretože dúfate, že sa autá opäť pohnúť aj vo vašom pruhu, pretože prekážka bola odstránená. Lenže z nejakého dôvodu sa stále hýbe len druhý rad áut. Potom budete čím ďalej viac sklamanejší a začnete uvažovať o tom, že sa deje niečo nefér, že niekto podvádza. Celý rad ľudí potom nakoniec prepadne hnevu a svoju zlosť dá najavo."
Po určitý čas efekt tunela pôsobí pozitívne, tak na tých, ktorí stoja, ako aj na tých, ktorí majú to šťastie a idú v pruhu, v ktorom sa autá rozbehli. Je preto rozumné predpokladať, že rovnostárska distribúcia príjmov v ekonomike nie je tým najlepším scenárom. Lepšia je situácia, keď príjmy rastú jednej skupine, ale tento rast dáva nádej na zlepšenie životných podmienok aj tým, ktorí sa práve rastu príjmu netešia. Hirschman v tejto súvislosti opísal niekoľko chudobných ekonomík, kde bol tento efekt skutočne viditeľný a rast bohatstva časti spoločnosti bol vítaný všetkými ako známka lepšej budúcnosti pre všetkých.
Lenže po čase sa môže začať prejavovať temnejšia stránka popísaného efektu, a to vo chvíli, kedy ľudia nadobudnú presvedčenie, že sa deje niečo nekalé. Podľa ekonóma Tima Taylora k tomu došlo v krajinách, ako je Brazília, Pakistan, Nigéria či Mexiko. V tejto súvislosti hovorí aj o súčasnej situácii v Spojených štátoch, kde príjmová nerovnosť rastie už od sedemdesiatych rokov a významne k nej prispeli aj deväťdesiate roky, kedy sa rozšíril spôsob odmeňovania manažmentov firiem založený na akciových opciách. Vtedy celá spoločnosť vnímala zmeny ako niečo, čo nakoniec prospeje všetkým. Tento názor sa však začal meniť s príchodom nového tisícročia, s globalizáciou, konkurenciou čínskeho tovaru a následne s Veľkou recesiou. Je možné, že politici sa nechali ukolísať prvou fázou efektu tunela, kedy panoval optimizmus v celej spoločnosti, a nereagovali včas na príchod fázy druhej.
