oPeniazoch.sk, FTAlphaville Foto: TASR/AP
Príjmy domácností nerastú dostatočne rýchlo, pretože klesajúce investície vedú k väčšiemu prepúšťaniu zamestnancov. Z matematického hľadiska dochádza k realokácii bohatstva, ale z ekonomického hľadiska vzniká vážny problém.
Rýchlosť rastu čínskych dlhov je za posledných desať rokov takmer bezprecedentná. Podobne tomu bolo snáď len v Japonsku v osemdesiatych a v Spojených štátoch v dvadsiatych rokoch minulého storočia. Takéto paralely ale veľa optimizmu neposkytujú.
Najviac pozornosti sa teraz právom upiera na dlhy čínskych spoločností. Najmä tých, ktoré vlastní štát a požičiavajú im hlavne štyri najväčšie štátne banky. Koniec koncov práve tieto dlhy určujú značnú časť celkovej dlhovej dynamiky firemného sektora. Lenže čínske domácnosti už korporátny sektor rýchlo dobiehajú.
Až doteraz sa teda dalo hovoriť o tom, že štátne spoločnosti si stále viac požičiavajú od štátnych bánk, aby udržali prevádzku a zamestnanosť v neziskových aktivitách. Takýto postup prirodzene vytvára rad problémov, ktoré bude musieť Čína v budúcnosti riešiť. Avšak má to aj jednu prednosť. Vznikajúce straty zo zlých úverov môžu byť roztrieštené do celej populácie. Teoreticky by síce bolo najlepšie zatvoriť všetky neziskové podniky a začať od nuly, lenže z praktického hľadiska môže byť súčasný úverový boom lepší ako chaos vyvolaný prudkou vlnou bankrotov.
V prípade dlhov domácností je ale logika iná. Tie totiž nie sú jednou malou skupinou v spoločnosti, ktorá by mala veľký politický vplyv. Ich veritelia väčšinou nie sú veľké banky, ale často skôr nové finančné spoločnosti. A ich dlhy v podstate nikdy nefinancujú produktívne investície. Zatiaľ čo pri časti investícií do infraštruktúry a výrobných kapacít je možnosť, že sa v budúcnosti potvrdí ich zmysel, v domácnostiach a ich spotrebe financovanej dlhmi tomu tak nebude.
V polovici roka 2017 dosahovali dlhy domácností približne 106 % ich disponibilných príjmov. Pre porovnanie, v USA je to asi 105 % disponibilných príjmov. Lenže je tu jeden podstatný rozdiel. V USA je táto úroveň už nejaký čas stabilná, zatiaľ čo v Číne prebieha prudký rast. Príjmy domácností sa totiž síce zvyšujú, ale u dlhov to platí v oveľa väčšej miere. A začínajú sa prejavovať aj na agregátnych číslach.
Dlhy čínskych domácností tvoria stále len asi 18 % celkových dlhov, ale generujú asi tretinu celkového rastu. Dlho si ich nikto nevšímal práve preto, že šlo o relatívne nevýznamný objem úverov. Lenže napríklad pomer týchto dlhov k HDP je v tomto prípade zavádzajúci, pretože domácnosti sa musia pri splácaní úverov spoliehať na svoje príjmy a nie na HDP. Po roku 2007 sa pritom podiel príjmov domácností na HDP drží len medzi 42 – 46 %, zvyšok ide najmä smerom k spomínaným štátom ovládaným spoločnostiam. V USA sa podiel príjmov domácností na HDP pohybuje medzi 71 – 76 %.
Známy odborník na čínsku ekonomiku Michael Pettis tvrdí, že sa Peking musí snažiť o čo najrýchlejšiu elimináciu neproduktívnych investícií a kapacít, ale zároveň nechce dopustiť rast nezamestnanosti na nebezpečne vysoké úrovne. Číne sa doteraz len s ťažkosťami darilo nahradiť neproduktívne investície produktívnymi, preto sa ich snaží nahradiť spotrebou. Lenže to nerieši problém s dlhmi, pretože príjmy domácností nerastú dostatočne rýchlo aj preto, že klesajúce investície vedú k väčšiemu prepúšťaniu zamestnancov. Z matematického hľadiska tu teda dochádza k realokácii bohatstva, ale z ekonomického hľadiska môže podľa Pettisa vznikať vážny problém.
