oPeniazoch.sk, Financial Times Foto:SITA/AP
Po niekoľko rokov sme sledovali politiku fiškálneho uťahovania, ktorá mala znížiť rozpočtové deficity a stabilizovať mieru verejného dlhu. V roku 2015 sa fiškálna politika dostala do neutrálnej oblasti a teraz sa množia známky, že sa stáva mierne expanzívna.
Monetárna politika sa v niektorých krajinách pravdepodobne dostala do fázy, kedy je jej efektivita veľmi nízka. V Európe a Japonsku stále panujú deflačné tlaky a aj preto sa objavujú plány na fiškálnu stimuláciu, ktorá zároveň nesie rysy reforiem na ponukovej strane ekonomiky. Platí to najmä o Japonsku a Číne. Investori sa pýtajú, či im tento posun k väčšej fiškálnej aktivite má slúžiť ako základ akciového optimizmu a dlhopisovému pesimizmu. V princípe to tak je, ale nemali by sme preháňať odhady toho, aký veľký vplyv bude celá vec mať.
Opäť sa intenzívne hovorí o aktívnej fiškálnej politike. Niekoľko vlád podľa všetkého začína načúvať volaniu keynesiánských ekonómov po zvýšení výdavkov na infraštruktúru a zdá sa, že ide o logický krok. Pohybujeme sa totiž v prostredí, kedy si vlády môžu na tieto výdavky požičať so záporným úrokom. Aj tí, ktorí poukazujú na plytvanie a malú efektivitu vládnych výdavkov, budú len ťažko tvrdiť, že návratnosť investícií do verejnej dopravy, bývania, zdravotnej starostlivosti či vzdelania je negatívna.
Fiškálne uťahovanie dosiahlo svoj vrchol v roku 2013, ale od vtedy sa väčšie plány na fiškálne uvoľnenie neobjavili. V roku 2016 sa rozpočtová politika vyspelých krajín posunula do oblasti miernej expanzie a zdá sa, že to isté bude platiť aj budúci rok. V Japonsku by malo fiškálne uvoľnenie naplánované pre nasledujúcich 12 mesiacov dosiahnuť 1,2 % HDP. V USA by mali návrhy oboch prezidentských kandidátov zodpovedať uvoľneniu vo výške 1,5 – 2,5 %, vo Veľkej Británii sa hovorí o tom, že upustí od plánov na vyrovnaný rozpočet a v Číne bude celkové tohtoročné uvoľnenie fiškálnej politiky pravdepodobne dosahovať asi 1 % HDP. V eurozóne je aj napriek niektorým krokom týmto smerom celkové uvoľnenie len minimálne.
Celkový vplyv, ktorý by opísané zmeny mali mať na produkt, bude závisieť aj od toho, ako sa bude vyvíjať politika monetárna. V USA by mohol Fed v prípade intenzívnejšieho fiškálneho uvoľnenia o niečo rýchlejšie zvyšovať sadzby a celkový stimulačný efekt by tak bol tlmený. Inde by ale monetárna politika pravdepodobne takto nepôsobila. Dnes je známy fakt, že fiškálne multiplikátory sú v prostredí veľmi nízkych sadzieb pravdepodobne vysoké. Napríklad Paul Krugman tvrdí, že oproti skorším odhadom multiplikátora vo výške maximálne 0,5 sa dnes multiplikátor pohybuje zhruba na hodnote 1,5. Celkové fiškálne uvoľnenie v roku 2017 by tak zdvihlo produkt o viac ako štvrť percentuálneho bodu. To by bol vítaný krok, ale určite nejde o nič prelomové.
Niektorí keynesiánci tvrdia, že celkový efekt by bol znateľne silnejší. Stimulácia by podľa nich mohla posunúť ekonomiku do novej rovnováhy, pri ktorej by došlo k zlepšeniu dôvery v súkromnom sektore. Podľa môjho názoru je pravda, že s pomocou rôznych ekonomických rovnováh toho možno odvodiť veľa, ale predsa len je ťažké si predstaviť, že by v oblasti dôvery došlo k nejakej prudkej zmene. Niektorí ekonómovia tvrdia, že fiškálna stimulácia by zvýšila prirodzenú výšku sadzieb a tým by automaticky zvýšila efektivitu súčasnej monetárnej politiky. Zvýšil by sa totiž rozdiel medzi prirodzenou a skutočnou sadzbou aj bez toho, aby centrálne banky nejako menili svoju politiku. O sile tohto efektu ale môžeme mať tiež pochybnosti.
Ekonóm Chris Sims tvrdí, že ak by došlo k významnej zmene fiškálnej politiky a tá by bola zameraná na dosiahnutie inflačného cieľa, dopad na ekonomiku by bol veľmi intenzívny. V reálnom svete však politici takejto zmene otvorení nie sú, výnimkou je snáď iba Japonsko. Na to, aby ju prijali, by bola pravdepodobne potrebná ďalšie globálna recesia.
Autorom je investor Gavyn Davies.
