oPeniazoch.sk, CNBC Foto: SITA/AP
Američania majú to privilégium, že môžu zaplatiť svoje účty v mene, ktorá sa tlačí za nulové marginálne náklady. Táto skutočnosť je predmetom obrovskej polemiky od 60-tych rokov minulého storočia, čo ju do popredia vytiahol vtedy ešte mladý minister financií, neskôr francúzsky prezident Valéry Giscard d'Estaing.
Od vtedy tu boli rôzne pokusy poskytnúť alternatívu k doláru ako svetovej rezervnej mene v ktorej sa odohráva väčšina transakcií. Jeden takýto nástroj bol vytvorený v roku 1969, v podobe zloženého finančného aktíva nazvaného Zvláštne práva čerpania, skratka SDR. Mala poslúžiť ako doplnkové rezervné aktívum a jednotná menová a účtovná jednotka používaná v rámci Medzinárodného menového fondu.
SDR kôš v súčasnosti pozostáva z dolára, eura, britskej libry, japonského jenu a čínskeho jüanu. Ku koncu minulého roka to bolo 204,1 miliardy SDR (čo zodpovedá 287,6 miliardám amerického dolára), v členských krajinách MMF. To ale predstavuje iba 3,4 percenta z celkového množstva globálne držanej rezervy. Napriek tomu to niektorí ľudia jednoducho nechcú vzdať. SDR ako alternatívne rezervné aktívum bolo jednou z tém na stretnutí v Paríži, ktorého sa zúčastnilo asi 30 vyšších finančných úradníkov z krajín G20, MMF a ďalších oficiálnych medzinárodných organizácií. Problematika SDR bude predložená aj na budúcom summite G20, 4. a 5. septembra, ktorému predsedá Čína. Analytickému rozboru SDR na tejto schôdzke, ale aj radu ďalších tém ohľadom globálnych kapitálových tokov, sa budú venovať experti v rámci skupiny vedenej Francúzskom a Južnou Kóreou.
Na rozdiel od politikov, hlavnou motiváciou pre opätovné začatie tejto starej diskusie je obava niektorých krajín, ako je Čína, že medzinárodný menový systém založený na národných menách – hlavne teda na amerických dolároch – je nestabilný a náchylný ku krízam. Posledná finančná kríza poslúžila ako dobrý príklad. Zástancovia SDR preto veria, že rezerva vytvorená z kompozitnej jednotky, by dokázala v budúcnosti ochrániť svet pred nákazou v podobe podobných otrasov. To, že si to tak predstavujú niektorí z architektov a skorých užívateľov SDR, nestačí. Lord Barber, britský minister financií v prvej polovici 70-tych rokov povedal, že Veľká Británia, ak by sa SDR dostalo do "popredia rezerv," by bola medzi prvými, ktorí sa jej zbavia. Je to dokonalým príklad Greshamovho zákona v praxi. Rovnaké úvahy pretvrávajú do dnes. Ako by asi fungovali rezervné swapy SDR vo svete, kde menové orgány majú k dispozícii zásobu 4,1 bilióna dolárov vo forme vysoko likvidných amerických pokladničných poukážok? A ako by sa dalo SDR presadiť v krajinách, ktoré sú maximálne spokojné s obrovskou likviditou a finančnou infraštruktúrou rezervného systému, do značnej miery založenom na americkom doláre?
Z tohto dôvodu je nesmierne ťažké poraziť americkú menu. Jediným vierohodným konkurentom, ktorý by prichádzal do úvahy, je euro. Ale to už dnes neplatí, pretože hlavné zainteresované strany v tejto mene, Francúzsko a Nemecko, majú vážne problémy, čím je ohrozená životaschopnosť najväčšieho ekonomického a politického úspechu Európy.
Napriek tomu všetok ten rozruch okolo SDR má vážny odkaz pre Washington: svetová ekonomika nemôže fungovať bez skutočnej globálnej meny, pretože sporitelia a investori potrebujú stabilnú zúčtovaciu jednotku, v širokej miere prijímané platobné prostriedky a spoľahlivého uchovávateľa hodnoty. To je presne to, čo SDR nedokáže ponúknuť, a nebude schopné sa tejto požiadavke prispôsobiť v dohľadnom čase, ak vôbec niekedy. Smutný je aj stratený prísľub eura, tejto nadnárodnej meny zrodenej z mimoriadne veľkého úsilia a množstva obetí od konca 60-tych rokov minulého storočia.
To všetko ale nedáva žiadny dôvod k samoľúbosti a sebauspokojeniu. Tí, ktorí neustále kričia, aby Fed tlačil viac peňazí na podporu akciového trhu, by sa mali znovu zamyslieť. To najlepšie, čo dnes môže Fed urobiť pre každého, vrátane tých, ktoré žiadajú o viac podpory, je vytvoriť poctivú menu, ktorá bude poskytovať skôr stabilnú kúpnu silu a nie trvalú neistotu, volatilné obchodné cykly a kradmé zníženie daní cez infláciu spotrebiteľských cien. To ale môže poskytnúť iba ekonomický systém založený na vierohodnej cenovej stabilite, v rámci ktorého dokážu sporitelia a investori rozdeliť svoje zdroje s predvídateľnými cenami a parametrami úverových nákladov.
Či sa to už niekomu páči alebo nie, žijeme vo svete nemeckej posadnutosti posvätnou stabilitou.
V prípade, že sa Fed snažil pôsobiť v podobnom rámci stability, potom by sa tí, ktorí sa dnes sťažujú, že Fed je ten, kto ničí rozvíjajúce sa trhy (aké? Čínu alebo iné s obchodným prebytkom vo východnej Ázii?) zvýšením sadzieb o 25 bázických bodov, asi by sa mali čo najskôr nad sebou zamyslieť. Čo je lepšie pre rozvíjajúce sa trhy, horská dráha z americkej inflácie do recesie a naopak, alebo trvalý rast, kde strýčko Sam vypisuje šek na 759 miliárd dolárov zvyšku sveta, ako tomu bolo vlani, po 741,5 miliárd dolároch v roku 2014?
Rozhodne nepatrím k tým globalistom, ktorí sa domnievajú, že Fed by mal obetovať národné záujmy kvôli spusteniu svetovej meny. Fed to robiť nemusí, urobia to americkí peňažné úradníci, ktorí budú poskytovať najlepšie služby pre globálnu ekonomiku a budú dodržiavať svoj verejný politický mandát pre dodržanie cenovej stability, rastúcej produkcie a zamestnanosti.
SDR, ale ani žiadny iný finančný výmysel nemôže poraziť likviditu a impozantnú globálnu bankovú infraštruktúru ponúkanú americkým dolárom. Nedokáže to dnes, ale ani v dohľadnom čase. Veď rozmýšľajme, čo majú robiť v niektorých krajinách, kde obchodovanie prebieha v ich národných menách (údajne preto, aby neprešli z politických dôvodov na dolár) s týmito ich nelikvidnými a nezameniteľnými aktívami? Snažia sa ich zbaviť, rovnako ako to povedal lord Barber o SDR, alebo sa pokúšajú nájsť ešte väčšieho blázna, aby ich vymenil za niečo, čo sa dá umiestniť do rezerv, alebo čo poslúži na urovnanie účtov vo zvyšku sveta.
Ale Fed musí odolať hlasom sirén. Musí sa snažiť normalizovať finančné podmienky po Veľkej recesii a napraviť zdevastovaný kreditný systém. Stavím sa, že Fed sa toho bude držať, pretože ak by robil čokoľvek iné, bolo by hrozné o tom čo i len premýšľať.
Autorom je Dr. Michael Ivanovič, nezávislý analytik so zameraním na svetovú ekonomiku, geopolitiku a investičné stratégie. Pôsobil ako senior ekonóm OECD v Paríži, medzinárodný ekonóm Federálnej rezervnej banky v New Yorku a vyučoval ekonómie na Columbia Business School.
