oPeniazoch.sk, bloomber;noahopinion Foto: thinkstock;TASR
Základný princíp je stále taký, že ak sa vláda začne snažiť o rozdeľovanie príjmov, bude mať stále menej príjmov, ktoré môže prerozdeľovať. Inak povedané, čím rovnejšiu spoločnosť sa snažíte vytvoriť, tým chudobnejšia táto spoločnosť bude.
Dajme tomu, že ste veľmi bohatým človekom a vlastníte 50 miliárd dolárov. Hodnota vášho bohatstvo sa v skutočnosti mení každý deň s tým, ako sa hýbu ceny na trhoch, ale aj keby trhy skolabovali, stále by ste si mohli dovoliť všetko, čo si zaumienite – vilu, súkromné lietadlá, jachty, a podobne. Môžete si tiež dovoliť venovať stovky miliónov dolárov na podporu politických strán, na dary univerzitám a na charitu bez toho, aby ste zaznamenali väčšiu zmenu v tom, čo všetko vlastníte.
Teraz si predstavme, že príde hacker a z vášho účtu ukradne 10 000 dolárov. Ak nemáte veľmi starostlivého účtovníka, pravdepodobne si to ani nevšimnete, hodnota vášho majetku sa v podstate nezmenila. Nejde o väčšiu stratu, než akú ste utrpeli kvôli náhodnému pohybu cien na akciových trhoch. Teraz ešte predpokladajme, že hacker je takým novodobým Jánošíkom a ukradnuté peniaze prevedie na účet nejakého chudáka. Ten tak dostane viac peňazí, než koľko si zarobí za celý rok.
Oných ukradnutých 10 000 dolárov teda nemá v podstate žiadny vplyv na vaše bohatstvo, ale úplne zmení situáciu priemerného človeka a už vôbec nehovoríme o tom, čo by to urobilo s niekým v Indii či Nigérii. Teória v tejto súvislosti hovorí o marginálnej hodnote bohatstva, hodnote každého ďalšieho dolára. Tento koncept je v ekonomickej teórii veľmi dôležitý, je základom teórie rizika, teórie pracovného trhu, a podobne. Rovnako tak sa ale úzko dotýka nášho celkového spoločenského blahobytu. Daná dolárová suma vytvorí viac blahobytu v rukách chudobných než v rukách bohatých.
Mali by sme teda prerozdeliť všetko bohatstvo až do bodu, kedy bude mať každý rovnako? Aj keby sme sa domnievali, že takýto krok je morálne prijateľný, museli by sme byť s takým záverom veľmi opatrní. Bohatí ľudia si možno nevšimnú jednej či niekoľkých málo drobných "krádeží" z ich účtov. Určite by si ale všimli systematický odvod peňazí, ak by im na bohatstvo siahala vláda. Takýto postup je samozrejme zdanením ich majetku. A ak sa niečo zdaňuje, zvyčajne to vedie k tomu, že ľudia sa zdaňovanej aktivite venujú väčšinou menej, než keby zdanenie nejestvovalo. Nemusí to ale platiť vždy. Ak zdaním prácu, ľudia môžu kvôli daniam pracovať menej, ale tiež viac, pretože sú chudobnejší a chcú sa dostať na pôvodnú úroveň príjmov. Ale všeobecne skutočne platí, že zdanenie znižuje investície, spotrebu, atď.
Na ekonomickú aktivitu nemá negatívny vplyv len niekoľko málo daní. Príkladom je zdanenie pôdy, pretože jej množstvo zostáva konštantné a teda ju môžete zdaniť, ako chcete, a jej ponuka bude stále rovnaká. Základný princíp je stále taký, že ak sa vláda začne snažiť o rozdeľovaní príjmov, bude k dispozícii menej príjmov, ktoré môže prerozdeľovať. Inak povedané, čím rovnejšie spoločnosť sa snažíte vytvoriť, tým chudobnejší táto spoločnosť bude.
Ekonóm Arthur Okun v tejto súvislosti hovoril o tom, že vedro, ktorým sa snažíte prenášať bohatstvo od jedného k druhému, je deravé. Niečo sa vám s ním podarí premiestniť, ale po ceste sa toho veľa stratí. Moderné empirické analýzy nám umožňujú získať detailnejší prehľad o tom, ako deravé vedrá fungujú. Ekonóm Nathaniel Hendren na základe novej analýzy tvrdí, že v USA používané programy typu potravinových lístkov vedú k tomu, že z každého rozdeleného dolára sa stratí 34 – 56 centov.
Takto teda o prerozdelení bohatstva uvažujú ekonómovia. Väčšinou sa nezaoberajú morálnou stránkou veci vrátane toho, či je etické, aby vláda brala jednému človeku jeho príjmy a dávala ich inému. Otázka spravodlivosti je prenechaná politikom a filozofom. Ekonómovia sa snažia odhadnúť, čo sa prerozdelením získa a čo sa stratí. Môže sa to zdať ako chladný kalkul, ale na druhej strane je to ten najobjektívnejší spôsob, ako sa na redistribúciu pozerať.
Autorom je ekonóm Noah Smith.
