Slovenské plynárenstvo sa rozvinulo na moderné priemyselné odvetvie v polovici 20. storočia. Dopomohli k tomu objavené zásoby zemného plynu na Záhorí.
Slovenské plynárenstvo sa rozvinulo na moderné priemyselné odvetvie v polovici 20. storočia. Dopomohli k tomu objavené zásoby zemného plynu na Záhorí. Prvý zemný plyn z Plaveckého Štvrtku prepravili do Bratislavy v roku 1951. Potrubie malo dĺžku 38 kilometrov (km). Do roku 1957 sa postupne vybudovali plynovody na trase Bratislava – Brodské s pokračovaním do Čiech, ale budoval sa aj považský vysokotlakový plynovod. V rokoch 1958-1960 sa postavili aj vysokotlakové úseky pohronskej trasy plynovodov. V 60. rokoch minulého storočia tak začala systematická plynofikácia Slovenska. Bolo však zrejmé, že na plánovanú plynofikáciu Československa nebudú domáce zdroje zemného plynu postačovať. Začalo sa uvažovať o jeho dovoze zo zahraničia. Do úvahy pripadali dve alternatívy. Prvou bol dovoz skvapalneného zemného plynu (LNG) tankermi z Alžírska, ďalšou výstavba plynovodu, ktorý by na naše územie priviedol zemný plyn z bývalého Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR). Ako reálnejšia a efektívnejšia alternatíva sa nakoniec ukázala druhá možnosť. Nahrával tomu aj fakt, že v ZSSR boli v tom čase objavené rozsiahle náleziská zemného plynu a budovali sa veľkokapacitné diaľkové plynovody.
Sovietsko-československá medzivládna dohoda o výstavbe plynovodu bola podpísaná 3. decembra 1964 v Moskve. Práve vtedy bol na oficiálnej návšteve ZSSR opätovne zvolený prezident Československej socialistickej republiky (ČSSR) Antonín Novotný. V Kremli ho prijal novozvolený prvý tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (ÚV KSSZ) Leonid Iľjič Brežnev. Projektovú dokumentáciu Medzištátneho plynovodu (MŠP) pripravovali odborníci už od roku 1963, pretože s jeho výstavbou sa začalo ešte pred podpisom medzivládnej dohody. Prvý úsek plynovodu postavili medzi obcami Ruská (okres Michalovce) a Čoltovo (okres Rožňava). V sovietskej dokumentácii sa plynovod označoval názvom "plynovod Dolyna" – Užhorod – štátna hranica ZSSR-ČSSR. Politici ho nazvali "plynovodom Bratstvo". Začínal sa na Ukrajine v Ľvovskej oblasti a na Slovensko privádzal plyn južnou trasou. V hre bola ešte severná trasa, ale pri výbere uplatnili zásadu dostať plyn k odberateľom čo najkratšou cestou s prijateľnými investičnými nákladmi. Hlavným odberateľom plynu na slovenskej strane bolo Duslo Šaľa.
Investorom výstavby MŠP Bratstvo boli Československé plynárenské podniky, generálne riaditeľstvo Praha v spolupráci so Slovenskými plynárňami Bratislava. Generálnym projektantom bol Plynoprojekt Praha, generálnym dodávateľom stavby sa stal Plynostav Pardubice. Rúry pre MŠP dodávali podniky VTŽ Chomutov a VSŽ Košice. V rokoch 1964-1967 sa postavilo 456 km plynovodu DN 700, PN 6,4 MPa s prepravnou kapacitou 4 mld. m3 zemného plynu ročne. V tom čase už bolo na Slovensku okolo 600 km vysokotlakových plynovodov s maximálnym DN 500 a PN 4,0 MPa. Medzištátny plynovod si však vyžadoval priemer potrubia 720 mm a prevádzkový tlak 5,5 MPa.
Overovacie skúšky na MŠP Bratstvo dokončili v máji 1967. Koncom júna 1967 ho slávnostne a oficiálne uviedli do prevádzky neďaleko hraničnej obce Ruská. Samotná prevádzka MŠP sa začala prepravou a dodávkou sovietskeho zemného plynu 27. júla 1967. Plynovod bol prevádzkovaný bez závažnejších porúch takmer desať rokov. K prvej vážnejšej havárii (explózii) došlo v roku 1976. Odvtedy zaznamenali na plynovode niekoľko podobných mimoriadnych udalostí. Pripisovali ich nevhodne zvolenému materiálu rúr 15 G2S. Dôsledné kontroly a systémová diagnostika potrubia MŠP Bratstvo vrátane vykonania plánovaných opráv viedlo k tomu, že bola prekonaná 30-ročná ekonomická životnosť tohto potrubného systému.
Medzištátny plynovod Bratstvo plnil od roku 1968 aj funkciu prvého tranzitného plynovodu cez územie Slovenska do Rakúska. Zároveň vytvoril podmienky pre rozvoj tranzitnej prepravy zemného plynu do ďalších európskych krajín. Vybudovanie MŠP bolo významným medzníkom vo vývoji plynárenstva na Slovensku.
