oPeniazoch.sk, lad Foto: SITA
V ostatnom čase sa roztrhlo vrece ohľadom komentárov, ktoré vyratúvajú skutočné výrobné náklady inteligentných okuliarov Google Glass. Väčšinou dospeli k záveru, že ich cena na pulte je aspoň desaťnásobná. Neslýchané! Škandál! Ale skôr v tom, akí sme ekonomicky nevzdelaní.
Tí realistickejšie rozmýšľajúci samozrejme oponujú tým, ktorí rozobrali okuliare do najposlednejšej skrutky, že by bolo vhodné do nákladov započítať aj čiastku minutú na výskum. Ale aj napriek tomu sú stále veľmi drahé!
K tomu, aby ste boli v obraze, čo sa týka potenciálnych nákladov, teda tých okrem materiálu a výroby, nemusíte sedieť na stoličke generálneho riaditeľa technologickej firmy. Začnime základným výskumom a vývojom produktu. Aj keď na základe projektu dokážeme kvantifikovať, koľko inžinierov trávilo koľko hodín na vývoji konkrétneho produktu, koľko sa minulo na prototypy, aké boli režijné náklady, či koľko stála pizza a občerstvenie, stále sme ešte na míle ďaleko od skutočných nákladov. Koniec koncov aj vývoj každého jedného chybného produktu, ktorý sa do obchodov nakoniec vôbec nedostane, treba odrátať z marže toho úspešného. Údržba výskumnej infraštruktúry niečo stojí, rovnako ako aj vyhľadanie a odchytenie tých správnych pracovníkov cez HR oddelenie, alebo externú firmu, no a potom je tu aj hodinová sadzba právneho oddelenia, ktoré pripraví všetky tie dokonalé pracovné zmluvy. A keď sme už pri právnikoch, treba povedať, že vývoj takéhoto produktu so sebou nesie desiatky patentov, čo môžu byť vlastné riešenia, ale aj zakúpené licencie, alebo tie, na ktoré firma síce vyčlení peniaze, ale vývoj je niekde inde. Tým pádom administratíva narastá do obludných rozmerov. Postupne sa tak dostávame k ľuďom, ktorí sa možno nikdy v živote spomínaného produktu ani len nedotknú, netvoria súčasť výroby. Sú to ľudia v administratíve, biele a modré goliere, vodiči, recepční… Ich pozícia je rovnako dôležitá a musia byť zaplatení.
Potom je tu samozrejme obal, ktorý predáva. Aj ten musí niekto graficky navrhnúť, vybrať odolný materiál, ktorý zvládne dopravu z bodu A do bodu B a C a D a Z. Všade tam sú obchody, ktoré musia večer svietiť a pracujú tam ľudia. Spoločnosť udržuje zákaznícky servis, služby, poskytuje záruku, dokonca hneď v niekoľkých jazykoch, Všetka tá láskavosť je zahrnutá v cene. Ďalšia úroveň je predaj, marketing, reklama a rôzne promo akcie. Od mediálnej agentúry až po platené PR články, od usmievajúcich sa hostesiek až po dídžeja s nakrivo nasadenou šiltovkou. To všetko platí zákazník. Rovnako ako rôzne clá a dane. V niektorých krajinách to môže byť menej, inde viac.
Tak toto by malo byť vysvetlenie pre tak vysokú cenu? To sa to skutočne nedá vyrobiť aj lacnejšie? Odpoveď znie, nie, to nie je skutočný dôvod a áno, dalo by sa to aj lacnejšie. Vysoká cena neodráža hore uvedené skutočnosti, ale to, že je v súčasnosti pre daný produkt taký dopyt od platbyschopných zákazníkov, to ten generuje najlepší zisk. Ak by bola cena vyššia, dopyt by bol menší a a rozdiel medzi celkovými príjmami a celkovými výdavkami by zaostával za súčasnou situáciou. Podobne by tomu bolo aj v prípade, že by sa predával lacnejšie. Teraz je skóre nastavené tak akurát. Nemyslite si, že ten, kto rozhoduje o cenovej politike je úplne hlúpy. Cena síce časom bude klesať a až po niekoľkých mesiacoch sa tak dopracuje k optimálnej výške. Potom, ak predaj ukáže, že ide o úspešný produkt a že optimistické odhady neboli neopodstatnené, môže sa stať, že dokonca zdražie. K tomu stačí, že sa výrobok mierne upraví, rozšíri a už sa bude ponúkať ako napr. Google Glass 2, čo bude takmer rovnaký výrobok, ale už za vyššiu cenu. V centrále by už dnes mali presne vedieť, na kedy je „nový“ výrobok naplánovaný. Ešte treba pripomenúť, že všetky spoločnosti nesú určité riziko v závislosti na očakávanej návratnosti investovaného kapitálu. V prípade Google Glass je to oblasť zatiaľ neprebádaná, riziko je preto dosť vysoké.
Čo s tým dokážeme my, ako spotrebiteľ urobiť? Najskôr by sme mali dôkladne zvážiť, či takýto výrobok potrebujeme ku šťastiu, alebo dokážeme žiť aj bez neho. Ak by sme mali dospieť k tomu, že bez inteligentných okuliarov bude náš život menejcennejší, ešte stále môžeme počkať a kúpiť si ich neskôr z obchodu, alebo z druhej ruky od sklamaných majiteľov. Alebo môžeme osedlať vlnu konzumnej spoločnosti a kapitalizmu a náklady porovnať s potenciálnymi výnosmi. V prípade, že by sme za rovnaký balík peňazí kúpili Google Glass a akcie Google, potom je možné, že v dlhodobom horizonte by sme vedeli zaplatiť cenu výrobkov z výnosov akcií. Alebo poďme do ešte väčšieho extrému. Nakúpme akcie každej spoločnosti, ktorej výrobky v priebehu života spotrebujeme a v takom prípade by na nás čakala skutočne príjemná jeseň života. Treba rátať aj so stratou a nie je dobré ani to, ak máme všetko len v akciách, niečo by bolo vhodné umiestniť aj do dlhopisov. Každopádne, kto takto rozmýšľa bude asi na starobu bohatší než ten, kto všetky svoje peniaze pribežne minie.
Ale vráťme sa naspäť k technologickým pretekom. Niet divu, že kvôli úsporám sa výroba presúva na Ďaleký východ k zmluvným partnerom, ktorí vyrábajú pre viac firiem a dokážu ustriehnuť cenu aj tlak odborov. Táto intenzívna cenová vojna je zodpovedná za napäté pracovné podmienky, v mnohých prípadoch sú obvinenia úplne jednoznačné. Okrem know – how sem totiž západné spoločnosti vyvážajú aj novodobé otroctvo. Z toho vyplýva jednoznačné ponaučenie (možno aj pre nás Slovákov).Ozajstný zisk nevytvára montáž a ukladanie do škatúľ, ale vývoj, obchod a marketing. Nie je to výroba plošných spojov, či obrazoviek, čo urobí z nejakého mesta dôležitý bod na mape Európy. Musí to byť sídlo spoločnosti, odkiaľ sa z pohodlných foteliek a kožených kresiel spoza kancelárskych stolov riadia všetky tieto procesy. Nie fyzická, ale duševná práca. Potom by sme si z 300 dolárových Google Glassov dokázali ukrojiť viac než 10 %.
Samozrejme každá krajina nejakým spôsobom začínala. Najskôr len ako pracovná sila, montážna linka, potom sa tam po vzájomnej dôvere presúvajú aj „vážnejšie“ procesy. Presťahuje sa vývojové centrum, viacjazyčný zákaznícky servis, regionálne riaditeľstvo. V šikovnejšom prípade majú aj domáce spoločnosti príchodom zahraničnej firmy podporu, keď ich ako subdodávateľov natlačia do globálneho krvného obehu. Ale aj tak je každý sám za seba zodpovedný, či bude v úlohe vykorisťovaného, alebo vykorisťovateľa. Niekomu to trvá dlhšie a iný dokáže rozhodný krok urobiť včas. V akej pozícii je dnes Slovensko, to je téma na inú debatu. Chceme však veriť tomu, že ľudia so stredným a vyšším vzdelaním u nás dobre chápu to, že ak z 300 dolárového výrobku sú náklady na materiál 10 %, tak zostávajúcich 90 % nekončí v súkromnom trezore cigaru bafkajúceho obézneho kapitalistu a že kvôli takýmto nesprávnym prepočtom sa nikomu nebude vo vrecku otvárať nôž.
