oPeniazoch.sk, quartz Foto:SITA
Ľudia vždy chceli stavať niečo monumentálne, nech to už so sebou nesie akékoľvek následky. Pokusy stavať vysoké veže siahajúce do nebies na základe náboženskej mytológie sa neraz končili katastrofou. Aj za ranných civilizácií sa na celom svete objavujú obrie stavby, ako je Taj Mahal v Indii alebo pyramídy v Egypte. A hoci boli počas výstavby značné straty na životoch, ľudstvo sa neustále uchyľovalo k tomu, aby sa našiel dôvod, prečo je nutné robiť niečo v takýchto rozmeroch.
Dokopy je to niečo medzi 6 – 9 biliónov dolárov, čo predstavuje asi 8 % ročnej celosvetovej ekonomickej produkcie. Toľko sa v súčasnej dobe vynakladá na projekty, ktoré individuálne stoja viac ako 1 miliardu dolárov. Megalománia zasiahla nielen budovy, ale aj dopravné systémy a digitálnu infraštruktúru. Ide o najväčší investičný boom v ľudskej histórii, a veľa z týchto vynaložených prostriedkov je doslova zbytočná investícia.
V neskorých deväťdesiatych rokoch, Bent Flyvjberg, v súčasnosti ekonóm na Oxfordskej univerzite, sledoval, ako v jeho domovskej krajine Dánsku budujú najdlhší visutý most a druhým najväčším podmorským tunel na svete. "Projekt predstavoval katastrofu biblických rozmerov,“ hovorí Flyvjberg o problémoch s prekročením nákladov na ochranu pred vodou a požiarom, daňoví poplatníci sa ocitli v strate ešte pred dokončením. Keďže neexistovala žiadna komplexná štúdia o tom, či sú takéto problémy typické aj pre iné projekty, Flyvjberg sa rozhodol nájsť na túto otázku odpoveď.
V priebehu posledných pätnástich rokoch sa pozrel na stovky megaprojektov a zistil, že tie, ktoré v obstarávacej cene prevyšujú jednu miliardu dolárov, takmer vždy čelia problémom s obrovským prekročením nákladov. U deviatich z desiatich projektov to boli nakoniec náklady o 50 % vyššie, než sa pôvodne predpokladalo. V skutočnosti sa Flyvbjergovi nepodarilo nájsť dostatočný počet megaprojektov, ktoré boli úspešne a včas dokončené, v medziach daného rozpočtu a priniesli sľúbené výhody, preto nemá vzorku, ktorá by bola štatisticky relevantná. Odhaduje, že iba jeden z tisícky megaprojektov spĺňa vymenované kritériá.
Ale prečo toto všetko podstupovať, ak nedokážeme problémy dostatočne predvídať? Odpoveď treba hľadať v tom, čo robí človeka človekom. Flyvbjerg to nazýva "štyri pudy". Ide o vzrušenie inžinierov a technológov postaviť najmodernejšiu a najväčšiu „vec“ svojho druhu. Potom je tu pocit, ktorý zažívajú politici, keď sa im po stavbe monumentálne diela pripisujú body do ich verejného profilu. Určité potešenie je aj na strane rôznych firiem a podnikov, ktoré okrem toho, že zarobia, na určitý čas vytvoria aj pracovné miesta. No a netreba zabúdať aj na bežných občanov, ktorým zostáva estetické potešenie z dizajnového prevedenia ikonickej stavby. Všetky tieto optimistické pohľady potom vedú k podceňovaniu realizácie.
Ekonóm Albert O. Hirschman si myslí, že keby ľudia vedeli, aké budú skutočné náklady na takéto projekty, nikdy by sa do ničoho nepustili. Preto musí existovať mechanizmus, ktorý pred ľuďmi realitu ukryje a len tak sa dokáže splodiť pokrok, ale občas aj katastrofa. Iný názor vo všeobecnosti tvrdí, že žiaden mechanizmus nie je potrebný, samotné financovanie je tak zložito podané z dôvodu, aby sa investícia mohla vôbec uskutočniť. Inak by totiž ľudia pochopili skutočné náklady včas a k realizácii by nikdy nedošlo.
Flyvbjerg ale takúto hypotézu odmieta. Vraj to len hrá do karát verejným činiteľom, ktorí sa najskôr do projektov pustia a potom vyhlasujú, že keby ľudia vedeli o skutočných nákladoch od začiatku, nič by nikdy nebolo schválené. Urobil to aj bývalý starosta San Francisca Willie Brown v roku 2013, keď odôvodňoval prekročenie nákladov na stavbu San Francisco Transbay Terminal. Táto úvaha podľa Flyvbjerg len vytvorila situáciu, kedy sú schválené len tie projekty, ktoré najviac zavádzajú pri udávaní predpokladaných nákladov. Argumentuje, že je stále dostatok priestoru pre ďalšie štúdie a nezávislé analýzy existujúcich návrhov, ktoré by mali pomôcť rozpoznať úspešné projekty a definovať tie, čo sú len vychvaľované na základe zaujatosti finančných a politických záujmov.
Jedným zo sľubných znamení je aj to, že neúspešné megaprojekty stále viac a viac poškodzujú kariéru konkrétnych ľudí. Tento trend nastal najmä vďaka nástupu digitálnych projektov. Prekročenie nákladov u lietadla Airbus A380 jumbo jet stálo generálneho riaditeľa miesto. Nepodarená aktualizácia IT infraštruktúry viedla v prípade spoločnosti K – Mart k úpadku. Pre korupciu a bezpečnostné problémy prišiel o svoje miesto aj minister železníc Číny. Dokonca aj americký prezident Barack Obama má poznačenú povesť kvôli neúspechu pri zavádzaní digitálnych trhovísk, ako súčasť svojej reformy zdravotníctva."IT projekty sú ako tikajúce časované bomby, dokážu zničiť kariéru ľudí, celej spoločnosti, a teraz dokonca aj prezidentom," povedal Flyvbjerg pre Quartz. "Našli sme fascinujúcu oblasť pre ďalšie štúdium."
