Je skutočne recesia niečo, čomu sa musíme za každú cenu vyhnúť?

Diskusia 7  
Je skutočne recesia niečo, čomu sa musíme za každú cenu vyhnúť?
Zdroj: mises
Foto: TASR


29. 1. 2016 - Podľa Národného úradu pre ekonomický výskum (NBER), je recesia definovaná ako "výrazný pokles ekonomickej aktivity šíriaci sa v celom hospodárstve, trvajúci dlhšie ako niekoľko mesiacov." Často je to chápané ako záporný hospodársky „rast“ meraný HDP danej krajiny v dvoch po sebe idúcich štvrťrokoch.

Odhliadnuc od ekonomických definícií je všeobecná mienka celkom jednoznačná, pokiaľ ide o recesiu: rozmach je všeobecne vítaný, recesii je potrebné sa vyhnúť. Rakúska škola je však v rozpore s týmto všeobecným konsenzom. Považuje recesiu za niečo zdravé a nevyhnutné. Hospodársky pokles iba opravuje odchýlky z excesov a raketového rastu. Pokúsme sa zhrnúť niektoré výhody vyplývajúce z recesie:   
- štruktúry na trhu práce sú prerozdelené a mzdové náklady klesajú
- rastie produktivita a zvyšuje sa konkurencieschopnosť   
- zlé alokovanie je opravené a investície neprinášajúce zisk sa redukujú  
- odhalí sa zlé vládne riadenie ekonomiky
- investori a podnikatelia, ktorí sa vybrali cestou príliš veľkého rizika utrpia straty a ceny sa upravia tak, aby odrážali preferencie spotrebiteľov   
- recesia umožní reštrukturalizáciu výrobných procesov.

Na konci takéhoto opravného procesu zostáva stabilný, zdravý a silný základ. Môžeme teda vnímať deflačné opravy ako predpoklad pre rast prosperity, ktorá je udržateľná v dlhodobom horizonte. Ludwig von Mises to pochopil, keď poznamenal, že Návrat k menovej stabilite negeneruje krízu, len dostáva do svetla zlé investície a iné chyby, ktorých sme sa dopustili pod halucináciou iluzórnej prosperity vytvorenej ľahko zarobenými peniazmi.

Avšak, okrem dočasnej deprivácie zlými investíciami postihnutého hospodárstva, a následnej recesie v blízkej budúcnosti, sú tu aj obavy centrálnych bankárov. Ich kontroverzné opatrenia menovej politiky boli oprávnené, veď predstavujú vhodný prostriedok pre ozdravenie ekonomiky. To znamená, že ich úsilie vedie smerom k rýchlemu ukončeniu, alebo zamedzeniu recesie. Svorne hlásajú, že dychtivo očakávajú samovoľné zotavenie. Ale pokus bojovať proti kríze, ktorá bola spustená prílišným uvoľnením menovej politiky, rovnakým spôsobom, nepovedie k udržateľnej prosperite. Takto dokážeme len pozastaviť kľúčové úpravy procesu deflačnej fázy. Čím dlhšie oneskorenie, tým viac sa centrálni bankári a politici pokúsia udržať ho na uzde, a tým viac sa táto úprava stáva v konečnom dôsledku nepríjemnejšou.

Je skutočne recesia niečo, čomu sa musíme za každú cenu vyhnúť?

Všeobecne platí, že v každom demokratickom systéme je tendencia zabrániť príliš bolestivým adaptačným procesom. Krátkodobé utrpenie a dlhodobé prínosy sú v priamom rozpore so schémou, ktorú prostredníctvom volieb presadzujú politici. Žiadna demokratická vláda, ktorá sa zaviazala k vyúčtovaniu jej zjavných úspechov a neúspechov pri najbližších voľbách, dobrovoľne nepripustí aby sa krajina prepadla do hlbokej recesie. A to aj v prípade, že by bolo jasné, že situácia si vyžaduje úpravu. Z toho dôvodu je inflačná politika vždy vítaným spôsobom pre ochudobňovanie obyvateľstva a tlačí na násilnú úpravu cien, ktorým sa musí obyvateľstvo prispôsobiť. Znehodnotenie peňazí spravidla vždy zasiahne najviac znevýhodnených v spoločnosti, pretože bohatí ľudia sa dokážu vždy najľahšie vyhnúť devalvácii ich bohatstva.

Zástupcovia rakúskej školy už dlhšie varujú pred závažnými dlhodobými dôsledkami politiky nulovej úrokovej sadzby. Dokonca aj Banka pre medzinárodné platby (BIS), často označovaná ako "centrálna banka všetkých centrálnych bánk", chápe, že nekonečné pokusy vyhnúť sa recesii môžu mať skutočne negatívne účinky. Správa BIS z roku 2014 varuje pred priveľkou eufóriou na finančných trhoch, ktoré sú podľa The Financial Times "úplne mimo reality." Podľa BIS hrozí nebezpečenstvo najmä krajinám, ktoré sú v neskorých štádiách finančného boomu, rozhodujú sa medzi rizikom posunutia cyklu smerom dole a utrpením, ktoré neskôr ešte viac vzrastie.

Nový dlh slúži predovšetkým na udržanie starého dlhu pred kolapsom, nevedie k novej investičnej aktivite. V tejto súvislosti BIS vidí paralelu medzi západnými priemyselnými krajinami dnes a Japonskom v roku 1990. BIS tvrdí, že tieto politiky "destabilizujú bankový sektor priamo, ale tiež pôsobia ako brzda ponuky úverov a vedú k ich zlému prerozdeľovaniu."

V tomto roku, ECB, ktorá sa ako nástupca nemeckej Bundesbank dlho držala inflačného cieľa, nakoniec ale kapitulovala a začala vsádzať na zvýšenie menových stimulov. Riadiac sa mottom: "Keď to nefunguje, poďme to robiť ešte vo väčšej miere!" Avšak podľa FA Hayeka tieto obranné mechanizmy proti kríze samotnú krízu len odďaľujú, raz príde tak, či onak a bude mať omnoho zúrivejšiu podobu. „Ak chcete bojovať proti depresii expanziou nútených úverov, je to podobné ako by ste chceli bojovať proti zlu jeho vlastnými zbraňami. Preto, ak trpíme nesprávnym nastavením produkcie, nebudeme ešte viac podporovať tento prístup, ktorý nevyhnutne vedie k ešte vážnejšej kríze, hneď ako sa úverová expanzia priblíži k svojmu koncu."