Ukončite túto recesiu, okamžite!

, AIER Foto:getty images

Starí ľudia zomierajú. To je vo všeobecnosti celkom nepríjemné, kedykoľvek sa to stane niekomu, koho poznáme osobne. Boli by sme oveľa radšej, keby starí ľudia nezomierali, ale tak ako každý z nás, raz umrieť musia.

Spôsob, akým odídu, môže byť skôr otázkou osobných preferencií než čohokoľvek iného. Áno, najradšej by každý len bezbolestne zaspal obklopený tými, ktorých má rád, a s pocitom, že sa mu podarilo stihnúť dať všetko do poriadku. Niekedy sa to podarí, ale častejšie je za koncom infarkt, rakovina, či ochorenie dýchacích ciest. Nič z toho nepatrí medzi príjemné spôsoby, ako opustiť tento život. Podobne ako Covid-19. Ale tieto „choroby z bohatstva“, neberú so sebou kúsky života iných ľudí. Keď dedko náhle zomrie na mozgovú príhodu, plačeme a smútime. Možno si vezmeme voľno z práce, zo školy, aby sme sa mohli zúčastniť pohrebu. Pretože to chceme, potrebujeme alebo to tak cítime, máme morálne nutkanie. Nie preto, že by to nariadil nejaký vládny úradník. Náš život na chvíľu zastane, ale nie do nekonečna. Netrváme na tom, aby všetci okolo nás pozastavili svoje plány a odsunuli sa do domáceho väzenia. A hoci dedko zomrie niekoľko rokov predtým, ako mal, skôr, ako by to všetci čakali, chod spoločnosti sa nezastaví, život ide ďalej.

Pandémia priniesla úplne nové pravidlá, akési autoritatívne nariadené pokánie. Keď dedko musí čeliť mierne zvýšenému riziku utrpenia a smrti kvôli novému patogénu, chod spoločnosti sa zastavil, Rýchlo sa skočilo na brzdy. Milióny mladých a schopných pracovníkov prišli o prácu a živobytie, ďalšie milióny o slobodu a dôstojnosť. Rôzne rodinné oslavy, či priateľské stretnutia sa zrušili. Veľké oslavy sa zoškrtali na minimálny obrad. Rovnako aj dlho pripravované cesty po svete sa odkladajú, možno navždy, pretože mladí ľudia si musia zarobiť na živobytie alebo žiť z úspor, pre ktoré mali vyhradené úplne iné plány. Tí, ktorí sa práve vydali na cestu za pracovnou kariérou, alebo sa snažia udržať si ciele, rodinu alebo vzťahy, ktoré si sami vytvorili, sú zrazu postavení do sveta extrémnej neistoty. Neprepustia ma? Môžem si dovoliť hypotéku? Čo sa stane, keď vláda prestane stimulmi podporovať ekonomiku? Môžem cez sviatky navštíviť rodinu? Plánovanie na niekoľko týždňov dopredu je takmer nemožné. Nevidíme svojich priateľov, naše letmé pokusy o vzťahy dostali stopku, svadobné oslavy sú zrušené alebo odložené na neurčito. Škody spôsobené pandémiou sú ale ďalekosiahlejšie.

Iste, poviete si, až tak to nezasiahlo tých, ktorí sú už lepšie situovaní. Hovorí sa, že luxusný tovar je pre privilegovaných. Môžeme sa vysmievať boháčom, ktorí sa dnes nemôžu vydať na výlet okolo sveta, na dobrodružstvo, ktoré by sme aj my raz chceli zažiť. Alebo že mladí môžu určite obetovať rok alebo dva zo svojho spoločenského života a bezduchých večierkov pre väčšie dobro, no nie? Nie je to presvedčivý argument, nevinní mladí ľudia nie sú zodpovední za riziká pre zraniteľné skupiny a staršie osoby. Skúsme sa vyhnúť tejto generačnej nespravodlivosti a pozrime sa na skutočne chudobných, najchudobnejších na svete.

OSN odhaduje, že pandémia vrhne asi pol miliardy ľudí späť do chudoby, čo zvráti, ako uvádza The Economist, „takmer desaťročné zisky“. Po prvýkrát, a zdá sa, že to bude navždy, pokles extrémnej chudoby zastal a opäť stúpa. Svetová banka pri tejto príležitosti prišla s novým termínom, nová chudoba. „Sú to tí, od ktorých sa očakávalo, že nebudú v roku 2020 pod hranicou chudoby pred vypuknutím COVID-19, ale teraz sa očakáva, že budú.“ Vo väčšine chudobných krajín, ako je India alebo Uganda, úplné zastavenie hospodárskej činnosti, nech už je legálne, alebo nezákonné, spôsobilo, že milióny ľudí sa vrátilo do chudobnejších dedín svojich rodín a prinieslo tam so sebou vírus. Keď v rokoch 2007 – 2009 zasiahla finančná kríza, mnoho krajín po celom svete neustále rástlo. Migrujúci pracovníci, ktorých zasiahla recesia na jednom mieste, mohli ísť inde. Neformálny sektor na finančne zdrvenom Západe fungoval ďalej. Celosvetová synchronizácia tejto umelej recesie to neumožnila. Zrazu sú postihnutí všetci a všade. A najviac tí najchudobnejší.

V roku 2012 vydal ekonóm laureát Nobelovej ceny a publicista New York Times, Paul Krugman, knihu s názvom "Skončite s touto depresiou, okamžite!" Čítanie to bolo predvídateľne keynesiánske a veľmi podobné Krugmanovi: americkí politici tým, že neurobili dosť, neutratili dostatok vládnych peňazí, len predĺžili krízu. V argumentácii bola zahrnutá otázka viny: zbytočne fiškálne obozretní štátnici brzdili Kongres v utrácaní a kvôli tomu museli trpieť nezamestnaní Američania.

Náprava súčasného ekonomického harakiri, ktorý si vlády  sami zvolili ako odpoveď na pandémiu, je úplne rovnaká ako navrhoval Krugma. Ukončite tieto zúfalé a deštruktívne pokusy, prestaňte s tým. Nie vlády, ale nech jednotlivci rozhodnú, aké si zvolia riešenie. Nech si môžu vybrať na základe svojich vlastných rizík a tolerancii rizika. Už žiadne bezduché univerzálne riešenia, ktoré nezohľadňujú životy skutočných ľudí.

 

Autorom je Joakim Book, spisovateľ, výskumník a redaktor venujúci sa oblasti financií a finančnej histórii.

Súvisiace články

Aktuálne správy