Reštrukturalizáciu bankového sektora možno účinne spochybniť. Výhradou, ktorú možno akceptovať, je, že do ozdravenia sa mali viac zapojiť samotné banky. Nemali sa nechať len v pozícii spolutvorcov zoznamov odsúvaných pohľadávok, ale samy mali niesť väčšiu záťaž. Takisto, že proces trval pridlho a vytváral priestor pre určité presuny. Ale to sú známe úvahy generálov po boji. V roku 1998 bolo treba niečo robiť, rýchlo a účinne. Preto unikli mnohé detaily, pravda, s miliardovými dôsledkami, ktoré by sa dnes zachytili. Isté je, že situácia v roku 1998 bolo jadro komerčného bankového sektora – dve veľké banky so štátnou účasťou – v zlom stave. Tretia banka – IRB – bola dokonca v nútenej správe. Zmrzli finančné toky, medzipodniková zadlženosť bola 50 percent HDP. Klasifikované úvery dosiahli štvrtinu ročného HDP. Chátranie najväčších bánk, spolu s expanzívnou rozpočtovou politikou, spôsobili úrokové miery až 30 percent. Vo VÚB bola klasifikovaná polovica zo 117 miliárd úverov klientom. V roku 1998 bola jej strata podľa medzinárodných štandardov takmer 10 miliárd korún, na opravných položkách chýbalo vyše 10 miliárd. Situáciu zhoršovalo …
