Pavol Rusko – na začiatku volebného obdobia ho mnohí prirovnávali k Silviovi Berlusconimu. Obaja ovládali mocné mediálne impérium, obaja vstúpili do politiky. Zo začiatku to vyzeralo tak, že všetko pôjde hladko. Založil stranu, ktorú v podstate sám financoval, na jeseň 2002 sa ANO dostala do vlády. Cez spravodajstvo televízie Markíza a ďalšie blízke médiá si Rusko úspešne vybavoval účty s politickými rivalmi. Rovnakým spôsobom riešil klesajúce preferencie strany. Sen o moci sa postupne začal rozpadať. O Ruskovu osobu sa pre podozrenia z vydierania, hrubého nátlaku a ekonomických trestných činov zaujímala polícia. Nasledovali vnútrostranícke konflikty – s Ruskom nakoniec ostali len Beata Brestenská a Eva Černá. Ako domček z karát sa rozpadal aj Ruskov vplyv v televízii Markíza, v dôsledku problémov s objektivitou spravodajstva hrozilo, že jej televízna rada nepredĺži licenciu. Nakoniec bol Rusko nútený svoje podiely v Markíze predať americkej spoločnosti CME. Dnes bez podpory médií kandiduje v parlamentných voľbách. Liberáli podľa prieskumov nemajú šancu dostať sa do parlamentu, úspechom by bol zisk viac než dvoch percent.
Ivan Šimko zakladal päť politických strán, ale až tej poslednej sa stal šéfom. Je jednoducho smoliar. Alebo podľa iných má zlý politický odhad. Jeho tandem s Mikulášom Dzurindom sa tiahol ešte z KDH, ale kauza „skupinka“ nerozlučnú dvojicu rozbila. Minister obrany Ivan Šimko nehlasoval vo vláde za odvolanie Jána Mojžiša z postu šéfa Národného bezpečnostného úradu. Výsledok nenechal na seba dlho čakať. Dzurinda…
Komentáre k článku