Celospoločenským problémom budú zlé životné poistky a dôchodkové sporenia
Každý vek chce svoje. Mladí snívajú o byte, starí zas o peknej penzii. V oboch prípadoch treba mať na splnenie priania patričný majetok.
Veľkosť a štruktúra majetku nie sú dôležité len pre samotné domácnosti, ale aj pre celú spoločnosť. Veď vo vyspelých krajinách domácnosti tvoria a spotrebúvajú až 75 % HDP. Nakladanie s majetkom a štruktúrovanie aktív v domácnostiach sú pre každú ekonomiku životne dôležité.
Kedysi sa o mnoho vecí postaral štát. Penzie, sociálna starostlivosť, zdravie, a z veľkej časti aj bytová výstavba – to všetko bolo ponechané na verejný sektor. Ľudia zaplatili dane a štát zariadil. Dnes je už situácia iná, a to nielen v ultrakapitalistických krajinách ako Slovensko. Významná časť penzií, zdravotnej starostlivosti a takmer celá bytová výstavba sa presúvajú do súkromnej sféry. Pri privatizácii verejných služieb sa väčšina diskusií krúti okolo otázok, či na to budú ľudia mať a či sú súkromné služby efektívnejšie ako verejné. Omnoho menej sa hovorí o rovnako významnej otázke: Rozumejú domácnosti svojim majetkovým záležitostiam naozaj dosť dobre na to, aby vedeli posúdiť, koľko a akých služieb budú potrebovať a ako nakladať so svojím majetkom, aby si ich dokázali kúpiť? Finančné produkty ako hypotéky, anuity či zdravotné poistky sú často veľmi zložité a nie každý ich chápe. Sledovanie manažmentu aktív bolo doteraz dôležité len pre podniky a finančné inštitúcie. Čo si s majetkom robia domácnosti, to sa považovalo za ich súkromnú vec. Môže však dôjsť k situácii, že pri privatizácii verejných služieb si veľká časť obyvateľstva z nevedomosti zvolí nevhodné finančné produkty, najmä penzijné schémy či zdravotné poistenie. Z problému súkromného sa tak rýchlo stane problém verejný. Aby k tomu nedošlo, musia mať domácnosti nielen dosť prostriedkov počas celého životného cyklu, ale musia ich vedieť aj správne používať. Zaujímavý pohľad na túto problematiku prináša nedávna štúdia Medzinárodného menového fondu, z ktorej si priblížime najvýznamnejšie časti. Najprv si ukážeme, ako sa vyvíjala štruktúra majetku domácností v niektorých vyspelých krajinách, a potom sa pozrieme, či s týmto majetkom ľudia vedeli aj nakladať.
Bohatí bohatnú
Najprv tá dobrá správa: priemerný čistý majetok rástol vo vyspelých krajinách sveta rýchlejšie ako čistý príjem, a to v dôsledku nadpriemerne rastúcich cien finančných aktív a nehnuteľností. Domácnosti v USA, Japonsku a Európe sa už spamätali z krachu akciovej bubliny v roku 2000. Najmä ceny nehnuteľností zaznamenali neobyčajne výrazný rast. Vďaka nim sa dnes pomer čistého bohatstva k disponibilnému príjmu vrátil k rekordným historickým hodnotám (Graf 1). V roku 2003 napríklad priemerná britská domácnosť mala čistý majetok na úrovni 710 % svojho ročného disponibilného príjmu (po odrátaní daní a poplatkov) a holandská až 765 %. Zle na tom neboli ani Japonci, Američania a Nemci.
Priemerné čísla však skrývajú obrovské rozdiely medzi jednotlivými príjmovými kategóriami. Bohatí ľudia majú omnoho viac voľných prostriedkov na investovanie ako chudobní. A pretože hodnota majetku rástla rýchlejšie ako hodnota príjmu, bohatým sa majetok zvýšil vo väčšej miere ako chudobným. Názorne je to vidieť na Grafe 2, ktorý charakterizuje rozdelenie bohatstva. Domácnosti sú v ňom rozdelené do 5 príjmových skupín, čiže kvintilov. Dvadsať percent ľudí s najnižším príjmom tvorí prvý kvintil, kým 20 % ľudí s najvyšším príjmom tvorí piaty kvintil. V krajinách, kde sú príjmy rozdelené pomerne rovnomerne, sú rozdiely v majetku relatívne malé. Napríklad v Japonsku vlastní 20 % ľudí s najvyšším príjmom 32 % celkového majetku, kým 20 % ľudí s najnižším príjmom vlastní 15 % celkového majetku. Inak povedané, najlepšie zarábajúci ľudia majú len dvakrát taký veľký majetok ako ľudia s najnižším príjmom. Úplne iná je situácia v anglosaskom svete. Napríklad 20 % najlepšie zarábajúcich Američanov (s príjmom nad 200-tisíc USD ročne) vlastní 68 % celkového majetku, kým 20 % ľudí s najnižšími príjmami (do 10-tisíc USD) vlastní len 3 % celkového majetku. Rozdiel v majetku medzi najvyšším a najnižším kvintilom je teda 33-násobný. Ešte horšie to dopadne, keď porovnáme úplnú špičku – jedno percento najbohatších Američanov vlastní tretinu celej Ameriky. Faktom je, že Japonsko je veľmi rovnostárska spoločnosť a je tam omnoho menej miliardárov, ale aj bezdomovcov ako v USA.
Miera úspor klesá
Horšou správou je, že s narastaním bohatstva je vo vyspelých krajinách spojený jeden zaujímavý fenomén – výrazne klesá národná miera úspor. Ešte pred 15 rokmi bola priemerná národná miera úspor (pomer úspor obyvateľstva, vlády a podnikov k HDP) 15 – 20 %. Dnes je to len okolo 5 % a na Novom Zélande je dokonca miera úspor záporná – ľudia si viac požičiavajú ako zarobia. Na tento jav existuje niekoľko navzájom si odporujúcich názorov. Niektorí ekonómovia tvrdia, že ľudia jednoducho využili obdobie nízkych úrokov a zadlžili sa najmä vo forme hypoték. Rast cien nehnuteľností bol podstatne vyšší ako úroky z hypoték a domácnosti na tom dobre zarobili. Rast čistého majetku predbehol rast príjmov a domácnosti majú pocit, že už sú zabezpečené a sporiť viac netreba. Pre tento názor svedčia aj údaje o finančnej situácii domácností. Rast cien nehnuteľností spôsobil, že domácnosti vo vyspelých štátoch aspoň opticky nie sú veľmi zadlžené v pomere k majetku (Tabuľka 1). V USA síce v rokoch 1997 – 2003 klesol podiel čistého majetku na celkových aktívach z 85,4 % na 82,3 %, ale to bolo spôsobené najmä nárastom hypoték na celkových aktívach. V Japonsku a Európe sa nezmenilo prakticky nič. Aj úrokové bremeno (podiel úrokov zo splátok dlhu na disponibilnom príjme) v USA narástlo len veľmi mierne, kým v Japonsku a Európe dokonca kleslo. Po krachu akciovej bubliny v roku 2000 klesol podiel akcií tak na celkových, ako aj finančných aktívach v amerických a európskych domácnostiach, no tento podiel bol bohato vyvážený rastom cien nehnuteľností.
Opatrnejší ekonómovia poukazujú na rastúcu bublinu na trhu nehnuteľností a možný pád cien na tomto trhu. Okrem toho dom nie je likvidné aktívum, ktoré sa dá predávať kedykoľvek alebo po častiach. Ľudia spokojní s terajšou úrovňou svojho majetku sa o niekoľko rokov môžu prebudiť do krutej reality a možno budú musieť začať výrazne sporiť, aby sa zabezpečili na starobu.
Mení sa štruktúra majetku
Graf 3 znázorňuje vývoj štruktúry majetku domácností v USA, vo Francúzsku, v Japonsku a Nemecku. V USA a vo Francúzsku vidno jasný posun štruktúry majetku od bankových vkladov v prospech nefinančných aktív, najmä realít, čo podporuje názor o súvislosti nízkych úrokov a vysokých cien realít. V Japonsku sú ceny nehnuteľností aj 16 rokov po krachu realitnej bubliny predražené a stále klesajú. Štruktúra majetku sa mení v prospech cenných papierov a iných aktív, najmä životných poistiek. V Nemecku sa ceny realít prakticky nemenili a v štruktúre majetku nastali len malé zmeny. Oproti USA sú aktíva nemeckých domácnosti zle diverzifikované, pretože reality tvoria viac ako polovicu čistého majetku.
Štruktúra majetku sa nemení len s časom, ale aj podľa krajín a v závislosti od výšky príjmu. Ak sa vrátime k rozdeleniu domácností podľa príjmových kvintilov, vidíme, že napríklad v USA je väčšina majetku chudobných domácností (prvý kvintil) sústredená v nefinančných aktívach, teda najmä realitách. Čím viac narastá príjem domácností, tým viac majetku sa investuje do vkladov v bankách, cenných papierov a životných poistiek (Graf 4). Bohatí maj teda majetok omnoho lepšie diverzifikovaný ako chudobní a môžu ľahšie prečkať výkyvy v cenách jednotlivých aktív. Ceny realít sú napríklad záporne korelované s cenami akcií, a pri poklese cien jedného aktíva domácnosti získavajú na raste cien ostatných aktív. V Japonsku je situácia opačná. Nehnuteľnosti sú v tejto krajine také drahé, že chudobnejší ľudia si ich nemôžu dovoliť. Žijú v prenajatých domoch a bytoch a väčšinu
