Pranie špinavých peňazí od počiatkov ku globálnemu rozšíreniu
Keď sa vysloví pojem pranie špinavých peňazí, každý si pod tým vybaví proces, v ktorom sa peniaze pochadzajúce z nečestných aktivít, teda špinavé, očistia rôznymi finančnými machináciami a stanú sa súčasťou legálnej ekonomiky.
Málokto tento pojem spája so skutočným praním. Na počudovanie pranie peňazí má s procesom prania bielizne spoločné viac, ako by sme si mysleli.
Názov od práčovní
Pojem prania špinavých peňazí má pôvod v 20. rokoch minulého storočia v USA. V tom čase platila v Spojených štátoch prohibícia alkoholu, čo viedlo k nevídanému rozkvetu kriminality. Vzniklo množstvo gangov, ktoré sa zameriavali hlavne na pašovanie alkoholu, ale neštítili sa ani hazardu, prostitúcie alebo vydierania. Tieto gangy začali postupne skupovať verejné práčovne alebo umývacie linky áut, ako zástierku ich nečestných príjmov. Takto sa snažili ukázať aspoň navonok legálny pôvod peňazí. Verejné práčovne, ale aj umývacie linky áut sa na tento účel hodili výborne, keďže boli založené na hotovostných transakciách. Jedným z vlastníkov práčovne bol aj povestný Al Capone. Názov pranie peňazí sa postupne stal zaužívaným, keďže dobre vystihoval proces zmeny ilegálnych, čiže špinavých peňazí, cyklom transakcií na príjmy legálne, teda čisté.
Odkiaľ špina prichádza
Aktivity, z ktorých špinavé peniaze bežne pochádzajú, sú veľmi rôznorodé. Okrem už spomínaného pašovania alkoholu a hazardu sú dnes zdrojom nelegálnych príjmov najmä aktivity spojené s drogovým obchodom. Tieto drogové peniaze pochádzajú nielen z pouličného predaja, ale najmä z aktivít veľkých organizovaných skupín, ktoré pracujú medzinárodne. Špinavé peniaze prúdia do svetovej ekonomiky aj z predaja zbraní, z ilegálnej emigrácie, falšovania peňazí, veľkých lúpeží, pašovania umeleckých a historických diel, ale aj z krádeží áut. Okrem týchto kriminálnych aktivít sa nečisté peniaze akumulujú aj z finančných podvodov, ako sú úverové, bankové, daňové alebo pyramídové hry.
Proces prania
Čo sa týka samotného procesu prania, ten je taktiež veľmi variabilný. Vo viacerých prameňoch, venujúcich sa praniu peňazí nájdeme zvyčajne rozlíšenie procesu prania na 3 základné fázy.
- fáza ukladania – tu sa hotovosť, pochádzajúca z kriminálnej činnosti, umiestňuje do finančných inštitúcii, alebo sa za ňu nakupujú finančné aktíva
- maskovacia fáza – v tejto fáze prechádzajú špinavé peniaze rôznymi transakciami, pričom dochádza k procesu zakrývania skutočného pôvodu peňazí. V súčasnosti sa maskovanie najbežnejšie a veľmi pohodlne prevádza on-line transakciami, ktoré ponúkajú anonymitu, rýchlosť, vzdialenosť a hlavne malú kontrolovateľnosť
- integračná fáza – na záver sa už očistené peniaze integrujú napríklad investíciami do nehnuteľností alebo nákupom cenných papierov naspäť do legálnej ekonomiky.
Je potrebné dodať, že tieto tri fázy prania sa dajú zväčša od seba odlíšiť, ale nie je to pravidlom. Často splývajú, alebo sa prekrývajú. Pranie je zväčša produktom finančných podvodov, ale niekedy je podvod pokračovaním prania alebo prebieha súčasne s ním.
Práčovne špinavých peňazí a metódy prania
Peniaze získané z kriminálnej aktivity sú použiteľné až po vypraní. Na očistenie peňazí sa preto používajú rôzne metódy prania a rozličné práčovne. Napriek variabilite majú metódy prania aj spoločné črty. Všetky slúžia na zakrytie pôvodu peňazí, práči musia mať kontrolu nad procesom prania a napokon je potrebné ich často meniť.
Jednou z najjednoduchších a najstarších metód prania peňazí je vložiť špinavú hotovosť systémom množstva menších vkladov do viacerých domácich finančných ištitúcií, ako sú banky alebo sporiteľne. Tento spôsob prania je však využiteľný iba pri menších sumách. Pri vkladaní veľkej hotovosti vzniká risk, že banky zaevidujú vysoký vklad a budú ho hlásiť ako podozrivú transakciu.
Druhou veľmi rozšírenou medódou prania je pašovanie hotovosti do cudziny, zväčša krajiny s menej striktnými bankovými zákonmi. Tam sa špinavé peniaze vložia do banky a odtiaľ sa pošlú do krajiny pôvodu. Aj tu existuje pre práčov nebezpečenstvo, že peniaze budú odhalené na hranici, alebo ukradnuté na ceste.
Pre eliminovanie spomenutých rizík prania sa stali medzi práčmi populárne nebankové subjekty. Tie nemajú také striktné oznamovacie povinnosti pri podozrivých transakciách ako banky a sú preto ťažšie kontrolovateľné. Na pranie sa využívajú napríklad zmenárne, životné poisťovne, ale aj spoločnosti obchodujúce s cennými papiermi. V súčasnej ére integrácie finančných trhov a globálneho obchodovania je tento obchod pre práčov peňazí veľmi atraktívny a navyše im poskytuje vysoký stupeň anonymity.
V niektorých krajinách, hlavne juhovýchodnej Ázie, Blízkeho východu a Afriky, sa na pranie využíva aj akési podzemné bankovníctvo. To je založené na dôvere a rodinných kontaktoch. Zasielateľ vloží peniaze do rúk podzemného bankára, ten kontaktuje spolupracovníka v inej krajine, ktorý vydá potrebnú hotovosť príjemcovi zníženú o poplatky. V tomto systéme peniaze nejdú cez žiadnu inštitúciu ani nie sú pašované cez hranice, a preto je ťažké pre finančnú políciu ich vypátrať.
Napokon je potrebné spomenúť aj využitie nefinančných inštitúcií na pranie peňazí. Najčastejšie na to slúžia podniky s vysokým podielom hotovosti na tržbách, ako sú bary, krčmy, reštaurácie alebo podniky s hracími automatmi, prípadne kasína. Všetky spomenuté sú väčšinou vhodné iba na prepratie menších súm špinavých peňazí. Na veľké pranie sa používajú často firmy založené v takzvaných daňových rajoch, teda krajinách, ktoré nemajú striktnú bankovú a finančnú legislatívu, a tak poskytujú práčom väčšiu neviditeľnosť. V minulosti boli obľúbenou destináciou špinavých peňazí švajčiarskeé banky. Po sprísnení švajčiarskych bankových zákonov sú dnes populárnejšie krajiny ako Kajmanie ostrovy, Bermudy, Monako, Lichtenštajnsko, Vanuatu, Barbados, Hongkong, Singapur, ostrov Man, Libéria, Gibraltar alebo Nauru. Na prepieranie hotovosti vo firmách založených v daňových rajoch sa využívajú napríklad fiktívne faktúry za neexistujúce služby, ale aj podplácanie tamojších politikov. Aj pri tomto spôsobe čistenia a ukladania špinavej hotovosti existuje pre práčov riziko. To je spojené s rozsiahlou geografickou rozmiestnenosťou prania, a tým hrozbou straty kontroly nad samotným procesom. Podobne práči musia počítať s politickým rizikom, keďže režimy v týchto krajinách sú často nestabilné. Napokon je tu aj riziko zníženia zisku z prania a odhalenia, keďže sa do očistného procesu zapája čoraz viac spolupáchateľov.
Najznámejší prípad prania
Medzi jedno z najrozsiahlejších odhalených praní špinavých peňazí a zároveň jeden z najväčších finančných škandálov sveta patrí prípad Bank of Credit and Commerce International (BCCI) z roku 1988. O veľkosti chytenej ryby svedčí aj to, že táto medzinárodná banka mala v čase odhalenia jej nečestných praktík 400 pobočiek v 78 krajinách sveta a jej aktíva sa odhadovali na 25 miliárd USD. Zapojenie banky do prania peňazí bolo odhalené pri vyšetrovaní toku drogovej hotovosti v meste Tampa na Floride. To bol však len vrchol ľadovca. Postupom času sa zistilo, že banka je zapojená nielen do prania peňazí, ale aj do financovaní terorizmu, obchodu so zbraňami a s nukleárnymi technológiami, prostitúcie a pašovania nelegálnych emigrantov. Samozrejme, že sa neštítila ani podplácania a daňových podvodov. Jednoducho povedané, prípad BCCI bol učebnicový príklad prania peňazí, keďže v sebe zahŕňal všetky spomenuté fázy prania a tiež variabilitu metód prania. Navyše BCCI je dobrým príkladom finančnej inštitúcie ochotne investujúcej v mene práčov, keďže bola nimi kontrolovaná. Vyšetrovanie z roku 1988 zistilo, že do prania peňazí bolo zapojených aj niekoľko vysokopostavených zamestnancov banky a v banke sa prepralo okolo 20 miliárd USD. Súdny proces a odsúdenie týchto pracích bankárov bol
