oPeniazoch.sk, Project Syndicate Foto: SITA/AP;TASR/AP
Dokumenty s názvom Pandora Papers, ktoré začiatkom októbra zverejnilo Medzinárodné konzorcium investigatívnych novinárov, poukazujú na skutočnosť, ako bohatí ľudia z viac ako 200 krajín a závislých území vyvádzajú svoj majetok do zahraničia, v mnohých prípadoch s cieľom vyhnúť sa plateniu daní.
„Daňová sústava je v posledných desiatich rokoch vychýlená v prospech bohatých a smerom od strednej triedy. Je to dramatické a myslím, že to nikto nedoceňuje. A tiež si myslím, že by sa to malo riešiť.“ Tieto slová predniesol pred 18 rokmi investor a miliardár Warren Buffett. Svoje tvrdenie doložil prieskumom medzi zamestnancami svojej kancelárie: hoci on sám bol druhým najbohatším človekom na svete, na daniach odvádzal nižšie percento z príjmu ako jeho recepčný.
Ekonomická nerovnosť sa odvtedy len zhoršila, čiastočne kvôli rastu technologických akcií, ktoré majú obrovskú hodnotu, ale nevyplácajú sa z nich dividendy. V roku 2020 bolo šesť z desiatich najbohatších Američanov – Jeff Bezos, Mark Zuckerberg, Warren Buffett, Larry Page, Sergei Brin a Elon Musk – významnými akcionármi v korporáciách, ktoré nevyplácajú dividendy. Ich celkový majetok dosahoval hodnotu 500 miliárd dolárov alebo 0,5 % celkového majetku USA.
Minuloročná štúdia, ktorú pre Biely dom spoločne vypracovali ekonómovia z Rady ekonomických poradcov a Úradu pre manažment a rozpočet, odhadla, že 400 najbohatších rodín v Spojených štátoch, z ktorých každá disponuje majetkom v hodnote presahujúcej 2 miliardy dolárov, zaplatilo federálnu daň z príjmu v priemernej výške 8,2 %, ak započítame ako príjem aj zisky z nepredaných akcií. Priemerný americký daňový poplatník pritom na federálnej dani odviedol 13,3 % zo svojho príjmu.
Americký rozpočtový deficit vyjadrený ako percento HDP je dnes na druhej najvyššej úrovni od roku 1945. V jednom prieskume verejnej mienky za druhým pritom Američania hovoria, že si želajú, aby bohatí platili vyššie dane, čím by sa znížil deficit a zároveň zvýšila spravodlivosť. Kongres však zdanenie bohatých nezvyšuje.
Zoberme si napríklad neslýchanú dieru v podobe zdanenia podielu na výnose z investícií („carried interest“) v americkom daňovom systéme, keď manažéri investičných fondov smú platiť nižšie dane z poplatkov vyberaných od klientov, ako by tieto poplatky neboli príjmom, ale kapitálovým ziskom. Prezident Joe Biden vyhlásil, že chce túto dieru zaceliť, avšak návrhy daňovej reformy musia prejsť snemovným daňovým a rozpočtovým výborom, ktorého predsedom je Richard Neal. Ešte v roku 2007 podporil demokrat Neal neúspešný pokus tieto zadné dvierka uzavrieť. Potom však začal inkasovať veľké dary od firemného sektora, napríklad 2,9 milióna dolárov iba na svoju kampaň v roku 2020. A keď daňový a rozpočtový výbor pred mesiacom zverejnil svoje návrhy daňovej reformy, náprava nespravodlivého zdanenia podielu na výnose z investícií medzi nimi nefigurovala. Záver je, že Spojené štáty už nie sú demokraciou. Stali sa plutokraciou.
So zdaňovaním bohatých však majú problémy aj krajiny, v ktorých nemajú peniaze taký vplyv na legislatívu. Dokumenty s názvom Pandora Papers ukazujú, ako bohatí ľudia svoj majetok prevedú do zahraničia, v mnohých prípadoch s cieľom vyhnúť sa daniam. Figuruje medzi nimi aj brazílsky minister financií Paulo Guedes, ktorý nesie zásadnú zodpovednosť za zvýšenie príjmov potrebných pre jeho krajinu, ale vlastný a rodinný majetok v hodnote takmer 10 miliónov dolárov pritom previedol na Britské Panenské ostrovy. Andrej Babiš, v čase zverejnenia dokumentov premiér Českej republiky, tvrdil, že prevedením aktív na zahraničné účty sa ničoho zlého nedopustil. Voliči boli možno k tomuto tvrdeniu skeptickí: Babiš vzápätí tesne prehral voľby.
Tento víkend sa v Ríme zišli vedúci predstavitelia krajín skupiny G20, ktorá zahŕňa veľké rozvinuté a rozvíjajúce sa ekonomiky sveta, a ako sa očakávalo, schválili dohodu o zdanení veľkých korporácií minimálnou sadzbou 15 %. Cieľom je ukončiť „licitovanie o minime“, ktoré ženie korporátne dane dole, pretože štáty sa predbiehajú v lákaní investícií. Dohoda sa však bude zavádzať postupne počas desiatich rokov a obsahuje mnohé oslobodenia. A aj pre korporácie, na ktoré sa oslobodenie od dane nebude vzťahovať, je pätnásťpercentná minimálna sadzba nižšia, než akú platí väčšina firiem so sídlom v rozvinutých krajinách.
Mohla by skupina G20 urobiť s daňovou nerovnosťou medzi bohatými ľuďmi na jednej strane a väčšinou pracujúcich ľudí na strane druhej ešte niečo ďalšie?
Ekonómovia Emmanuel Saez a Gabriel Zucman z Kalifornskej univerzity v Berkeley navrhli daň z bohatstva vo výške 0,2 % ročne, ktorá by sa platila z hodnoty všetkých akcií verejných korporácií. Taká daň je podľa autorov progresívna, pretože bohatí vlastnia množstvo firemných akcií, zatiaľ čo chudobní nevlastnia žiadne. Zároveň sa jej len ťažko uniká, pretože hodnota firemných akcií je verejná.
Saez so Zucmanom navyše poznamenávajú, že daň z bohatstva by nemala vplyv na dostupnosť firemných financií, pretože verejne obchodované spoločnosti môžu emitovať ďalšie akcie (čím ľahko rozriedia hodnotu existujúcich akcií) a platiť daň „v naturáliách“ vládam, ktoré potom môžu akcie predať na trhu. Uskutočniteľné by bolo aj rozšírenie dane na veľké súkromné korporácie s využitím štandardných metód oceňovania.
Otvorenie globálnej ekonomiky v posledných 30 rokoch vyzdvihlo stámilióny ľudí z extrémnej chudoby, ale zároveň obohatilo nadnárodné korporácie, ktoré dokážu presúvať zisky tam, kde je firemná daň najnižšia. Skupina G20 môže urobiť krok k náprave tohto stavu, ak prijme navrhovanú minimálnu sadzbu 15 %, čo sa však nedotkne bohatstva startupových firiem, ktoré nevykazujú žiadne zisky, ale cena ich akcií raketovo stúpa. Krajina G20 musí tento problém riešiť schválením dane z bohatstva zhruba v podobe, akú odporúčajú Saez so Zucmanom.
Autorom je Peter Singer, profesor bioetiky na Princetonskej univerzite, zakladateľ neziskovej organizácie The Life You Can Save. V roku 2013 bol inštitútom Gottlieba Duttweilera menovaný za tretieho „najvplyvnejšieho súčasného svetového mysliteľa“.
