oPeniazoch.sk, SchiffGold Foto: SITA/AP
To, čo nedokážeš zmerať, nemôžeš riadiť.
Centrálne banky boli pôvodne koncipované ako veriteľ poslednej inštancie pre bankový systém, ale podľa ekonóma Pascala Hügliho sa zmenili na „obchodníkov poslednej inštancie“. Sú to hasiči privolaní na hasenie svetových ekonomických požiarov.
Odozvu na pandémiu koronavírusu očakávame od našich centrálnych bánk. Tie takmer okamžite znížil úrokové sadzby na nulu a potom spustil kvantitatívne uvoľňovanie na nekonečno. Nakúpili bilióny štátnych dlhopisov a cenných papierov ale tým to ani zďaleka neskončilo. Zaviedli úverové programy, nakupovali rizikové pôžičky pre malé podniky a dokonca siahli aj na akciový trh. Ako uviedol guvernér Bank of Canada: „Hasičovi nikdy nevyčítali, že použil príliš veľa vody.“
Niekto môže tvrdiť, že centrálne banky používajú namiesto vody na boj s ohňom benzín. „Všetko, čo Fed urobil od finančnej krízy v roku 2008, iba prehĺbilo problémy, ktoré túto krízu spôsobili, a preto sme na pokraji oveľa väčšej krízy a pichanie do tejto bubliny je dosť riskantné. A ak sa Fed, samozrejme, vráti k tomu, aby opäť iba znížil sadzby, všetko, čo robí, je len prilievanie benzínu do ohňa, ktorý zapálil,“ povedal Peter Schiff, burzový maklér a finančný komentátor v rozhovore pre Fox Business.
Viera hlavného prúdu v centrálne bankovníctvo však zostáva neotrasiteľná, aj keď centrálne banky zvyšujú svoje súvahy na bezprecedentnú úroveň. Hügli poznamenal, že aj keď niektorí ekonómovia spochybňujú intervencie centrálnej banky, zdá sa, že všeobecný názor to nijak neohrozuje.
Centrálne banky nemajú alternatívu, sú jedinými aktérmi, ktorí môžu zastaviť ekonomické a finančné škody. Nezostáva im nič iné, len zasiahnuť a nafúknuť svoje súvahy. Otázkou ale zostáva, prečo by sme mali dôverovať centrálnym bankárom?
V článku, ktorý uverejnil Mises Wire, Hügli tvrdí, že by sme to robiť nemali. Nie preto, že by centrálni bankári neboli inteligentní a vysoko kompetentní ľudia, ale preto, že sa snažia riadiť to, čo je nemerateľné.
Ekonomika je, ako mnoho iných „vecí“ v živote, zložitým adaptívnym poriadkom. Premenné nie sú známe, a aj keď boli v určitom okamihu známe, z dôvodu adaptívnej povahy systému sa premenné neustále neočakávane menia, čo znemožňuje presné meranie.
Napriek tomu majú centrálne banky za úlohu „riadiť“ ekonomiku a finančný systém. Hügli píše, že skutočnosť, že to nemôžu riadiť podľa definície, je jedna vec. Ale to, že sa o to zdanlivo ani nepokúšajú, je iný. Vezmite si ich povinnosť merať infláciu. Fixujú ju na CPI a ignorujú infláciu aktív.
So zameraním iba na spotrebiteľské ceny je však inflácia akcií, dlhopisov, nehnuteľností alebo akýchkoľvek iných finančných aktív, úplne vypustená. Ale je to dosť sarkastické, pretože ľudia sa degradujú na obyčajných zárobkovo činných pracovníkov, ktorí nemajú záujem vlastniť produktívne aktíva v tomto ekonomickom poriadku.
Každý, kto je v kontakte s realitou, musí cítiť, že je to veľmi vzdialené od pravdy. Ľudia skutočne šetria svoje peniaze, nie preto, aby si kupovali cenovo stabilný banán v potravinách, ale aby si jedného dňa mohli dovoliť bývanie. A práve táto nehnuteľnosť nie je v súčasnosti zahrnutá do inflačných opatrení. Ak by to tak bolo, musela by sa oficiálne uvádzať oveľa vyššia miera inflácie.
Pretože centrálne banky pri výpočte celkovej inflácie neúnavne zatvárajú oči pred skutočnosťou infláciou aktív, nedá sa predpokladať, že sa pokúšajú priblížiť k pravde. Pripomína to situáciu, kedy v noci hľadáte pod pouličným osvetlením kľúče od auta. Na otázku okoloidúceho, či ste kľúče od auta skutočne stratili práve na tomto mieste, odpovedáte, že nie. Na otázku bezradného neznámeho, prečo práve tu hľadáte stratené kľúče, odpoviete: „Lebo tu je svetlo.“
Stručne povedané, svetové centrálne banky majú za úlohu nesplniteľnú úlohu: predvídanie, meranie a riadenie ekonomiky.
Problém nie je so žiadnym konkrétnym centrálnym bankárom ani s konkrétnou menovou politikou. Problém je hlboký a je systémový. Jednoducho povedané, nikto nepozná „správny menový kurz“, ktorým by sa mala centrálna banka riadiť. Nie je to niečo, čo sa dá vopred naplánovať.
Otázkou teda nezostáva len, prečo natoľko veríme centrálnym bankárom, ale vynára sa aj ďalšia. Nemali by sme to možno prehodnotiť?
