Niečo za niečo

Diskusia 2  
Niečo za niečo
Zdroj: AIER
Foto: getty images


11. 1. 2020 - Je rozdiel, keď sa žiada niečo za niečo na slobodnom a konkurenčnom trhu, alebo vo svete politickej moci. Kým v prvom prípade sa potenciálne zvyšuje blahobyt pre obe strany, v tom druhom sa môže zlepšiť situáciu pre niektorých iba zhoršením situácie ostatných.

Dajte mi to, čo chcem, a vy budete mať to, čo chcete, je zmyslom každej ponuky. Takto získavame jeden od druhého oveľa väčšiu časť tých vecí, ktoré potrebujeme. Pred zhruba 245 rokmi Adam Smith popísal kvalitu akejkoľvek hospodárskej výmeny vo svojom slávnom diele Pojednanie o podstate a pôvode bohatstva národov z roku 1776.

Pozitívna reciprocita v obchodovaní na voľnom trhu
Povaha voľného trhu spočíva v tom, že všetky uskutočnené transakcie si vyžadujú vzájomný a dobrovoľný súhlas účastníkov. „Pravidlami hry“ na trhu je etické a právne uznanie práv každého jednotlivca na jeho vlastný život, slobodu a čestne nadobudnutý majetok. Nikto nesmie byť nútený vzdať sa všetkého, čo má oprávnene vo svojom vlastníctve. To znamená, že ktokoľvek iný, kto túži po tom, čo má druhý, môže to od neho získať iba presvedčením, aby sa s ním rozdelil. Ak človek chce niečo od získať od iného, musí aplikovať svoje vedomosti, schopnosti, talent a skúsenosti takým spôsobom, aby sa mu čo s najväčšou pravdepodobnosťou podarilo vyrábať produkt alebo poskytovať služby, o ktoré budú mať ostatní v spoločnosti záujem. Až tak od nich môže získať výmenou to, čo požaduje.

Toto zameranie na potreby a túžby druhých však nie je jednostrannou obetavosťou. Je to prostriedok, ktorým v slobodnej spoločnosti každý jednotlivec rozširuje svoj vlastný záujem o seba. Je logické, že v každom  primerane rozvinutom systéme deľby práce sa členovia spoločnosti vzájomne na seba spoliehajú. Pri špecializácii prakticky na všetko, čo v živote chcú.

Sebestačný výrobca môže ignorovať ostatných zo svojho okolia, pretože sa rozhodol pre svoje vlastné osobné schopnosti a fyzické zdroje, ktoré má k dispozícii. Ide si za svojim cieľom bez potreby osloviť ostatných. V konkurenčnej spoločnosti s voľným trhom si však nikto nemôže dovoliť konať takýmto spôsobom, bez toho, aby sa mu znížila šanca dosiahnuť väčšinu svojich životných cieľov. Platí to rovnako v domácom prostredí ako aj v širšej spoločnosti. Pred mnohými rokmi ekonómovia Richard McKenzie a Gordon Tullock publikovali Nový svet ekonómie (1985), ktorý obsahoval analýzu ekonómie sexu. V jednom z príkladov chcel mať manžel v noci otvorené okno spálne a žiadal pohlavný styk päťkrát týždenne. Manželka by radšej mala okno zatvorené a sex dvakrát týždenne. Vzájomná  dohoda skončila pri zatvorenom okne a sexuálnom styku medzi dva až päťkrát týždenne.

Možno si poviete, že ide o nedôstojný príklad, ale v skutočnosti je len niekoľko málo oblastí života, v ktorých nevyžadujeme žiadne kompromisy a vzájomnú dohodu, aby obe strany získali viac. A vzhľadom na okolnosti a obmedzenia musia obe strany považovať tieto podmienky za uspokojivé. Trhovo založené niečo za niečo si vyžaduje kompromis a zdvorilosť v postojoch a konaniach zainteresovaných ľudí. Ak strany v manželstve nenájdu spôsob, ako zachovať podmienky vzťahu k ich vzájomnému uspokojeniu, výsledok môže skončiť odlúčením a rozvodom. Ak predajca v pekárni stanoví cenu vyššiu, ako je kupujúci ochotný zaplatiť, alebo ak kupujúci ponúka menej, ako je ochotný pekár akceptovať, pravdepodobne to znamená, že medzi nimi k obchodovaniu nedôjde. V mnohých takýchto prípadoch človek chce viac, ako je ochotný alebo schopný dať.

Ako kupujúci na trhu by si každý z nás želal, aby všetko, čo chceme kúpiť, bolo predávané za nižšiu cenu. Naše príjmy premietnuté do kúpnej sily by znamenali možnosť získať viac zo všetkého, čo požadujeme. Ako predajcovia tovaru a služieb si želáme, aby sme mohli zvýšiť jednotkovú cenu toho, čo ponúkame, a mali z celkových tržieb skôr vyšší ako nižší celkový príjem. Obidve strany akejkoľvek dohody musia nájsť podmienky, ktoré sú prijateľné, v opačnom prípade majú slobodnú voľbu zo vzťahy vycúvať, namiesto toho, aby sa považovali za „porazeného“.

V tomto prípade je dôležité, aby každá zo strán v osobnom alebo obchodnom vzťahu mala individuálnu a právnu schopnosť povedať „nie.“ Nikoho nemožno právne nútiť, aby vstúpil do osobného alebo trhového vzťahu, ktorý už viac neudržiava, alebo z ktorého ťaží len ten druhý. Ľahkosť alebo ochota nezaväzovať sa alebo ukončiť osobný alebo trhový vzťah samozrejme závisí od okolností jednotlivca.

Ľudia niekedy zostávajú v „zlých“ manželstvách, pretože vnímané náklady na samostatnú cestu životom sú príliš vysoké. Ako sa zaobísť bez finančnej podpory z príjmu toho druhého? Alebo aký bude mať rozvod vplyv na deti? Niekedy je ťažké opustiť „mizerné“ zamestnanie z dôvodu neistoty pri hľadaní ďalšieho zamestnania a možnosti skončiť na podpore.


Niečo za niečo

V slobodnej spoločnosti však existujú, alebo by mali existovať, možnosti tak v domácnosti, ako aj na trhu. Ak je manželský zväzok nefunkčný, mimovládne organizácie môžu pomôcť ľuďom uniknúť z týchto „neúspešných“ vzťahov. Na trhu sa nájdu pracovné miesta pre zmenu už „netolerovateľného  prostredia!", aj keď toto nové zamestnanie alebo mzda spočiatku nie je celkom to, čo by človek uprednostnil pred svojim súčasným zamestnaním. Tieto možnosti slobodnej spoločnosti sú však určite lepšie ako v minulosti, keď sa ľudia ocitli spoločensky „uviaznutí“ v zlom manželstve, alebo boli viazaní k povolaniam, z ktorých neexistoval únik. Život sa skladá z kompromisov rôznych druhov. Inštitucionálne však poriadok na voľnom trhu priniesol také stupne slobody a výberu, ktoré žiadny iný sociálny a ekonomický systém ešte ponúknuť nedokázal.

Peniaze a politika
Čo znamená niečo za niečo v politickej aréne? Vypočujme si hlasy tých, ktorí kandidujú a zistíme, že každý z nich ponúka v skutočnosti tú istú cenu. Dajte mi príspevok do kampane alebo hlas vo voľbách. Keď uspejem, vrátim vám to aj s úrokom z peňazí iných ľudí. Zvoľte ma a ja sa postarám, aby boli chamtivé korporácie riadne zdanené. Presadím to, aby ste mali niektoré veci „zadarmo“. Ak vyhrám, každý bude mať zaručene prácu, postavím sa zodpovedne k otázke klimatických zmien, zbavím spoločnosť všetkej „nespravodlivosti“ z minulosti, postarám sa o dostupnosť vzdelania atď.

Môžete povedať „nie“, ak si myslíte, že niektoré z týchto politických sľubov nie sú správne alebo spravodlivé alebo ekonomicky životaschopné? Môžete sa rozhodnúť, že nebudete žiadnym príjemcom alebo obeťou týchto niečo za niečo dohôd ak ste sa po voľbách ocitli vo väčšine alebo menšine? Odpoveď na tieto a mnohé podobné otázky znie: „nie.“ Vláda vás môže donútiť pridať sa do niektorej z týchto množín a prinútiť vás, aby ste za ňu zaplatili.

Jedným z príkladov niečo za niečo bol Marshallov plán po druhej svetovej vojne. Vládam západnej Európy boli dodané miliardy dolárov amerických daňových poplatníkov v mene pomoci pri rekonštrukcii krajín zničených vojnou a posilnenia európskeho odporu voči sovietskym a vnútorným komunistickým hrozbám. Menej sa však hovorí o požiadavke, aby tieto európske vlády míňali veľkú časť týchto dolárov v USA na nákup amerického tovaru, najmä amerických poľnohospodárskych výrobkov. Trumanova administratíva použila tieto americké doláre prostredníctvom ekvivalentu niečo za niečo. Pomocou západoeurópskych vlád poskytovala nepriame dotácie pre rôzne odvetvia amerického hospodárstva.

Americká vláda kúpila hlasy v OSN, financovala zvrhnutie zahraničných vlád, financovala atentáty a mučenie vyhlásených „nepriateľov“ Spojených štátov a použila doláre daňových poplatníkov, aby sa vo všeobecnosti pokúsila niekoľkokrát manipulovať s vnútornou politikou zahraničných krajín desaťročia od skončenia druhej svetovej vojny. Dalo by sa však povedať, že bývalí prezidenti a ich byrokratickí asistenti robili tieto veci iba vtedy, keď išlo o záležitosti „národného záujmu“. Kto v týchto prípadoch definuje „národný záujem“? Sú to práve prezidenti, ktorí majú záujem o opätovné zvolenie do úradu. A tiež ľudia, ktorí riadia byrokraciu a ktorí sú neustále pripravení udržiavať a zvyšovať svoje rozpočty ministerstiev a agentúr, ako aj rozširovať svoju autoritu a mandáty. Zahŕňa to rôzne siete záujmových skupín zo súkromného sektora, ktoré využívajú svoj vplyv na získavanie a udržiavanie vládnych zmlúv, dotácií alebo iných regulačných ochrán a výhod z domácej a zahraničnej politiky vlády Spojených štátov.

Niečo podobné sa deje aj v prípade Donalda Trumpa. Ten je ale v porovnaní s väčšinou ostatných prezidentov alebo politikov všeobecne výrečnejší. Chce vyvíjať tlak na zahraničné vlády, aby zvyšovali nákupy špecifického amerického tovaru. Otvorene hovorí, čo si myslí, že jeho oponenti sú opovrhnutiahodní. Je drzý, poburujúci, hrubý a vulgárny. Komunikuje spôsobom, ktorý často trápi aj zástupcov jeho vlastnej politickej strany, nehovoriac o tom, ako vzbudzuje hnev, nenávisť a odpor v radoch oficiálnej opozície. To, z čoho je Trump obviňovaný, je podstatným aspektom modernej demokratickej politiky takmer všade vo svete. Je potrebné pamätať na to, že politické proroctvá vytvárajú víťazov a porazených prostredníctvom zdaňovania a výdavkov a regulačných a prerozdeľovacích právomocí vlády. Je to možné vďaka jedinečnému vládnemu nástroju, legitímne použitej sily na uvalenie fiškálnej, regulačnej, obchodnej a inej zahraničnej politiky na občanov krajiny.

Slobodná spoločnosť a konkurencieschopné otvorené trhové hospodárstvo prekvitá pomerne rýchlo. Ich jedinečnou vlastnosťou je však to, že sú založené na dobrovoľných a vzájomne dohodnutých obchodných a združovacích podmienkach. To znamená, že hoci len zriedka dostaneme všetko, čo chceme, tak, ako by sme si to najviac želali, vždy sme účastníkmi dvojstranných ziskov z trhových výhod. Problémom v spoločnosti teda nie je výskyt fenoménu niečo za niečo. Všetko je to o tom, či je to slobodné a dobrovoľné rozhodnutie, alebo výsledok politického donucovania, aby mohli niektorí získať to, čo chcú, ale na úkor iných.