Bohati si cez politikov porobili take zakony aby mohli ešte viac bohatnúť.Vieme že zakony sa daju poscchvalovať aj na vraždenie.

U nas v kolonii, je to zavedene davno, akorat sa jedna o zdanenie relativnej chudoby-
Bohaty dane neplatia, vraj ziadnu DaNu nepoznaju.

V roku 2010 bol natočený vydarený film Inside Job. Film popisuje príčiny, priebeh následky poslednej finančnej krízy, založenej na finančných derivátoch CDO (Collaterized Debt Obligations). Tvorcom sa podarilo vytvoriť pútavý dokument,doplnený rozhovormi s množstvom predstaviteľov finančných elít z ktorých mnohých nachytali na protirečeniach, či priamych klamstvách. Niet divu, že film získal množstvo ocenení, hoci tvrdo kritizuje rozhodnutia hneď štyroch US prezidnetov - Reagana, Clintona, Busha a dokonca aj Obamu.
Super.
Demokracia zvíťazila a odhalila vinníkov všetkého zla - nenásytných bankárov, ktorí zhrabli desiatky a stovky miliónov (ale aj miliardy) a spôsobili škodu dobrému malému Američanovi, ktorý prišiel o dom, úspory a niektorí následne aj o život.
As easy as that.
Lenže to tak troška znie, ako ideologický film z PŠM (politické školenie mužstva) pred 1989 :( Pritom je zvláštne, že film neprišiel z Kremla, ale z Hollywoodu a ocenenia nezískal na Východe, ale na Západe.
What the fuck ?
Nuž film je v prvom rade umelecké dielo a nie spravodajstvo, alebo vyšetrovací spis. Neexistuje úspešný film ktorý by neklamal - inak by sa nepredával.
Asi netreba moc dôvtipu, aby bolo jasné, že cieľom tohto krásneho filmu v skutočnosti nebolo odhaliť pravdu, ale zamiesť stopy.
Tak ako voľakedy dávno vo Vatikáne, či počas Stalinských procesov u nás. Vyfabrikovaní vinníci ešte ani na šibenici nepochybovali o rodnej KSČ.
Proste telo je slabé, ale systém je dobrý.
Vatikán to tvrdí dodnes - a rovnako aj ten výgrc, čo si hovorí "demokracia západného typu". Komunisti už zistili kde je sever a žiaden by sa za svoju rodnú KS už dnes obesiť nenechal.
Takže celý ten - naozaj krásny - a v mnohom aj naozaj poučný film - je len jalový pokus ospravedlniť zločinný systém a zvaliť vinu na pár nenažraných managerov, či ujetých matematikov - pričom o Gaussovej kopule a poistnej matematike, zneužitej na závislé sety dát sa tento film nezmieňuje, lebo to by pre cieľovú ovcu (diváka/zákazníka) bolo prikomplikované - a vlastne aj naozaj zbytočné.
Lebo dôležitejší je systém "demokratickej" korupcie, ktorýá k nám z USA prišiel po 1989 a ktorý práve tak pekne odhaľuje Kočnerova Threema.
Manageri sú totiž len služobníci, ktorí môžu konať, len v hranicach, ktoré im spoločnosť určí a tak mnohí skôr umrú, než zbohatnú. Ak však tí, ktorí tie hranice majú určovať, dostávajú plné igelitky, aby ich neurčovali (v USA sa korupcia vznešene nazýva lobying :) tak je niekde chyba. lebo zrejme aj retardovanému už došlo, že tie desiatky miliónov, čo CEO US nadnárodných monopol dostávajú - neostávajú v ich vreckách (teda nie všetky). Skutočný investigatívny film by ukázal, koľko musíte komu zaplatiť, aby ste takýto flek získali a udržali. Ale to by režiséra veľmi rýcho skuciakovali aj v bašte demokracie :( A na druhej strane - väčšina tých predražených nehnuteľností nepoškodila dobrého, pracovitého Američana - ale špekulanta, ktorý ten zločinný systém z neho vytvoril :(

1. Nemůžete legislativou udělat z chudých prosperující a prosperující legislativně odstavit od příjmů.
2. Co dostane jeden člověk, aniž by si to odpracoval, to musí odpracovat jiný člověk, aniž by za tuto činnost obdržel odměnu.
3. Vláda nemůže dát nikomu nic, aniž by si to dříve nevzala od někoho jiného.
4. Nelze rozmnožit bohatství tím, že se rozdělí.
5. Jestliže si polovina lidí představuje, že nemusí pracovat, protože se druhá polovina o ně postará a když druhá polovina zjistí, že není dobré pracovat, protože někdo jiný bezpracně dostane to, co oni vytvořili, tak to je začátek konce každého národa.

A navyše si v prípade Mwst., VAT, IVA, TVA, DPH . . . značnú časť sumy dane zinkasovanú od spotrebiteľov, zákazníkov a vôbec od občanov ponechávajú. Napríklad v Nemecku tak od roku 1020, vo Francúzsku od roku 1954, na Slovensku a v Česku od roku 1993 . . .