Ako blokátor likvidity finančného systému zmutoval na silného aktéra ekonomickej a politickej scény

Diskusia 13  
Ako blokátor likvidity finančného systému zmutoval na silného aktéra ekonomickej a politickej scény
Zdroj: The Epoch Times
Foto: TASR/AP;getty images


27. 5. 2022 - Európska centrálna banka je pravdepodobne formálne najnezávislejšia centrálna banka na svete, ktorá má zakázané prijímať pokyny od akejkoľvek únijnej či inej verejnej inštitúcie. ECB je dnes úzko zapojená do bankového dohľadu, čím vzniká zjavný a trvalý konflikt záujmov s menovou politikou.

 

"Vo všeobecnosti sa zastával názor, že centralizácia bankovníctva by nevyhnutne vyústila do jednej z dvoch alternatív: buď úplná vládna kontrola, čo znamenalo politiku v bankovníctve, alebo kontrola zo strany "Wall Street", čo znamenalo bankovníctvo v politike."
– Paul Warburg, 1930


Myšlienka centrálnej banky sa zrodila v stredoveku, keď zlyhania najväčších obchodných bánk tej doby, založených rodinami Bardi a Peruzzi, šokovali taliansky mestský štát Florencia v rokoch 1343 a 1346. Tieto finančné krízy spôsobili zrod myšlienky, že komerčný bankový sektor by potreboval „zaistenie likvidity“, čiže subjekt, ktorý by mohol požičiavať súkromným finančným inštitúciám, ktoré sa ocitli v problémoch. Toto bol pôvodný cieľ centrálnych bánk: pôsobiť ako prasiatka pre solventné komerčné banky s dočasnými problémami s likviditou.

Prvá centrálna banka, ktorá sa podobala na tie moderné, vznikla v roku 1609, keď holandské impérium vytvorilo devízovú banku Wisselbank na konverziu zahraničných mincí na domácu menu. Centrálna banka Švédska, Riksbanken, bola vytvorená v roku 1668 a Bank of England (BoE) v roku 1694. Boli to väčšinou služobníci vládcov a vlád.

Skutočne veľký zvrat však nastal v roku 1914, keď  bola vytvorená Federálna rezervná banka USA. Jej vznik bol zaplavený obavami, že by mohla  socializovať ekonomiku. Na upokojenie týchto obáv bola moc Fedu vydávať zákonné platidlo (menu) obmedzená „doktrínou skutočných zmeniek“ aj zlatým štandardom. Doktrína skutočných zmeniek uvádzala, že Fed mohol iba poskytnúť úver, a tak zvýšiť ponuku peňazí oproti kolaterálu, ktorý už mal stanovenú hodnotu prostredníctvom „komerčnej transakcie“. To znamenalo, že hodnota kolaterálu nemohla v budúcnosti účinne zakazovať napr. monetizáciu federálneho dlhu. Regionálne rezervné banky, nie Federálna rezervná rada, tiež dostali kontrolu nad vytváraním úverov alebo peňazí centrálnej banky.

Doktrína zmeniek sa pomaly vytrácala v 20. rokoch 20. storočia. Bankový zákon z roku 1935 ukončil autonómiu rezervných bánk a Rada získala právomoc nad operáciami na voľnom trhu. Od konverzie amerického dolára za zlato sa úplne upustilo v marci 1973.

Ako už bolo spomenuté, počas funkčného obdobia Alana Greenspana začal Fed zachraňovať hráčov na trhu. Počas vedenia Jeromea Powella sa však Fed stal plnohodnotným politickým hráčom, keď sa na jar 2020 rozhodol zachrániť komunálny, federálny a korporátny sektor prostredníctvom svojho „koronazáchrany“. Bohužiaľ, Fed spolitizoval a socializoval ekonomiku.

V Európe čoraz väčší počet nezávislých centrálnych bánk nahradila Európska centrálna banka (ECB), ktorá bola vytvorená v roku 1998 a začala svoju činnosť v roku 1999 zavedením eura. Je to pravdepodobne formálne najnezávislejšia centrálna banka na svete, ktorá má zakázané prijímať pokyny od akejkoľvek únijnej inštitúcie, alebo inej verejnej inštitúcie. Jej primárnym cieľom je cenová stabilita, ale môže podporovať iné politiky EÚ – napríklad finančnú stabilitu – ak to nie je v rozpore s hlavným cieľom. ECB je teraz tiež úzko zapojená s bankovým dohľadom, čím vzniká zjavný a trvalý konflikt záujmov s menovou politikou.

Ako blokátor likvidity finančného systému zmutoval na silného aktéra ekonomickej a politickej scény

ECB v podstate prevádzkuje systém pevných výmenných kurzov pre členov EÚ s výrazne odlišnými ekonomikami. Jej menová politika bude vždy nevhodná pre niektoré členské štáty, ktoré by to mali korigovať vnútroštátnymi fiškálnymi alebo inými politikami. Ak to nedokážu, výsledkom je zvyčajne buď ekonomické prehriatie alebo pokles. Samozrejme, skutočná nezávislosť centrálnej banky je neustále skúšaná, keď politici požadujú menovú politiku na zmiernenie dôsledkov pre krajiny, ktoré nezaviedli správnu národnú hospodársku politiku.

ECB počas svojej prvej aktívnej dekády pomohla radikálne znížiť úrokové sadzby v členských krajinách EÚ s predtým nízkou bonitou na trhoch. Hlavným dôvodom konvergencie úrokových sadzieb členských štátov EÚ však bolo presvedčenie trhov, že spoločná zodpovednosť za splácanie dlhov je politicky nevyhnutná. Výsledkom bolo prehriatie a veľmi silná úverová expanzia v týchto krajinách, čo sa skončilo finančným kolapsom, keď najprv americký realitný sektor a potom aj štátne financovanie Grécka ukázali, že úver bol poskytnutý na základe veľmi nepresných hodnotení rizika.

Finančná kríza počas druhej dekády fungovania premenila ECB na politického aktéra. Zásadnou zmenou bolo rozhodnutie nakupovať dlhopisy členských štátov, ktoré by sa inak nemohli financovať pri nízkych nákladoch. Nákupy boli niekedy sprevádzané dôvernými požiadavkami na to, akú ekonomickú politiku implementovať. Keď sa kríza vládnych financií zmiernila, ECB napriek tomu pokračovala v nákupe verejných a súkromných dlhopisov, aby zachovala eurozónu nedotknutú napriek rozdielnym ekonomikám členských štátov. Tým sa udržali nízke úrokové sadzby najmä pre vysoko zadlžené členské štáty (prevažne v južnej Európe) a zabezpečilo financovanie pre vybrané súkromné podniky.

Takéto kroky zmenili ECB na v podstate fiškálneho aktéra s veľmi malými politickými obmedzeniami a prakticky neobmedzeným rozpočtom. ECB tiež prevzala viditeľnú priamu politickú úlohu v roku 2015, keď donútila grécku vládu tým, že nerozšírila núdzovú likviditnú pomoc gréckym bankám. Úlohou centrálnej banky je podporovať bankový sektor, nie ho hnať do krízy, ako to urobila ECB.

Právne námietky voči novej úlohe ECB (najmä zo strany nemeckých oponentov) Európsky súdny dvor zrušil. To naznačuje, že limity právomocí ECB sú dané predovšetkým schopnosťou centrálnej banky nejakým spôsobom vierohodne tvrdiť, že jej politika súvisí s jej ústavnými úlohami. Jej rastúci vplyv mohol tiež vytvoriť tlak na súčasnú diskusiu o vytvorení silnejšieho centralizovaného riadenia v EÚ.

Ako blokátor likvidity finančného systému zmutoval na silného aktéra ekonomickej a politickej scény

Myšlienka centrálnych bánk pred 700 rokmi hovorila o „blokátorovi likvidity“ finančného systému. Do dnešných dní ale zmutovali na silných aktérov na ekonomickej a politickej scéne. Zdá sa, že schopnosť vykúzliť takmer neobmedzené množstvo peňazí nakoniec zvádza centrálne banky, aby prijali politiku a/alebo politické ciele, ktoré je buď nemožné alebo nerozumné sledovať. V histórii sa to stalo niekoľkokrát a teraz sme opäť svedkami niečoho podobného. 

Aj tentoraz budú náklady na „politizáciu“ centrálnych bánk pravdepodobne hrozivé. Ekonomiky a vlády sú závislé od financovania centrálnych bánk ako možno nikdy predtým. Centrálne banky majú vo svojich súvahách komerčné riziko v objemoch, aké predtým neboli. Hodnota peňazí a finančných aktív zároveň kriticky závisí od pokračujúcej podpory a dôvery verejnosti v centrálne banky. Táto nezvyčajná závislosť od centrálnych bánk je výsledkom toho, že centrálni bankári strácajú zo zreteľa svoju primárnu úlohu a stávajú sa spolitizovaní.

Keď sa finančný systém konečne zrúti, musíme prehodnotiť úlohu centrálnych bánk. Ich úloha by mala byť prinajmenšom prísne a vierohodne obmedzená. Ale ako by sa to dalo urobiť, keďže to už bolo niekoľkokrát skúšané a vždy neúspešne? Preto by sme mali možno brať do úvahy aj nemysliteľné, teda že by mohol existovať svet bez centrálnych bánk.