Rastúca inflácia je znepokojujúca, ale z úplne iných dôvodov, než si myslíte

, voxeu Foto: getty images

Komentátori a tvorcovia politík sa rozdelili do dvoch táborov, pokiaľ ide o príčiny, dôsledky a pretrvávanie nárastu inflácie na celom svete, keď sa hospodárske aktivity obnovia po pandemických uzávierkach. Inflačné očakávania spotrebiteľov sú dôležitým chýbajúcim kúskom hádanky, ktorú sa tvorcovia politiky snažia vyriešiť. 

Aby sa centrálni bankári vyhli proroctvu inflácie, mohli by sa snažiť priamo komunikovať aj s bežnými spotrebiteľmi, a nie len s odborníkmi na finančný trh, a presvedčiť ich, že zvýšenie cien skutočne bude len dočasné.

Od znovuotvorenia globálnej ekonomiky inflácia na celom svete prudko stúpa. Táto náhla zmena makroekonomických podmienok zaskočila tvorcov politiky, pokiaľ ide o aktualizáciu modelov prognózovania inflácie na rýchlo sa vyvíjajúci scenár, ako aj posúdenie príčin tohto náhleho nárastu. Ale čo je najdôležitejšie, či sú takéto príčiny prechodné alebo trvalé. Nie je prekvapením, že centrálne banky hodnotia kontext a vyhliadky menovej politiky odlišne. Prezidentka ECB Lagardeová uviedla, že táto inflácia je nevítaná a bolestivá, pričom tieto faktory pravdepodobne v strednodobom horizonte ustúpia. O niekoľko dní neskôr predseda Fedu Powell namiesto toho tvrdil, že nedávny nárast prípadov COVID-19 predstavuje zvýšenú neistotu pre infláciu. Kto má pravdu a kto sa mýli? 

V dôsledku prísnych zásad blokovania a zatvárania ekonomík na celom svete sa ponuka aj dopyt po tovare a službách náhle scvrkli na nulu, možno po prvý raz v histórii ľudstva. Kým sa výroba zastavila, mnohí spotrebitelia začali hromadiť úspory a likviditu, pretože nečelili znižovaniu príjmov a mali menej príležitostí na míňanie. V mnohých krajinách bol prudký nárast úspor poháňaný aj štedrou fiškálnou podporou prostredníctvom rôznych opatrení fiškálnej politiky.

Po opätovnom otvorení globálnej ekonomiky, ako by sa to stalo každému autu, ktorého motor nebol v chladnom zimnom počasí naštartovaný celé mesiace a pod hromadou snehu, potrebovali výrobné činnosti a dodávateľské reťazce čas na opätovné spustenie. Na rozdiel od toho spotrebitelia okamžite využili nové dostupné možnosti míňania, čím vytvorili značný dopytový tlak na už tak namáhanú stranu ponuky. Nie je preto prekvapením, že pomaly sa prispôsobujúca ponuka a rýchlo rastúci dopyt spôsobili úzke miesta v ponuke, nahromadenie objednávok a v konečnom dôsledku prudký nárast cien. 

Okrem tlakov na strane dopytu a narušenia dodávateľského reťazca boli tretím faktorom tlaky na trhu práce. Podstatná časť pracujúceho obyvateľstva odchádza po mesiacoch nečinnosti do predčasného dôchodku a ostatné skupiny majú dostatok likvidity na hľadanie lepšieho zamestnania. Absencia a nedostatok pracovnej sily vyvíjali ďalší tlak na obnovu a reštart výrobných aktivít na celom svete.  

Na základe tohto posúdenia príčin prudkého nárastu inflácie po pandémii COVID-19 by sme spolu s ECB dospeli k záveru, že takéto príčiny budú pravdepodobne dočasné a v strednodobom horizonte (18 mesiacov až 2 roky) sa vyriešia, tak ako sa upravia dodávateľské aktivity. V takom prípade by neboli potrebné žiadne opatrenia menovej politiky, pretože inflácia by sa v strednodobom horizonte vrátila späť k svojmu dlhodobému cieľu. 

Nedávny akademický výskum o formovaní a účinkoch inflačných očakávaní, ktorý však ešte nebol začlenený do analýz a stratégií väčšiny centrálnych bánk na celom svete, vyvoláva obavy z tejto interpretácie. Inflačné očakávania spotrebiteľov sú dôležitým chýbajúcim prvkom v hádanke, ktorú sa  tvorcovia politiky snažia vyriešiť.

Pretože nárast cien bol sústredený v úzko definovaných kategóriách, ako sú potraviny, kvôli zvyšujúcim sa nákladom na dopravu, centrálne banky zamietli počiatočné nárasty vo svojich mierach inflácie, ktoré zvyčajne používajú na mediány. Nedávny akademický výskum, pod ktorý sa podpísali ekonómovia Francesco D'Acunto a Michael Weber, však ukazuje, že nárast cien tovarov a služieb, ktorým sú spotrebitelia často vystavení vo svojom každodennom živote, je presne ten, na základe ktorého vytvárajú svoje inflačné očakávania.

Dokumentujú, že ženy majú v priemere vyššie inflačné očakávania ako muži, pretože je pravdepodobnejšie, že budú mať na starosti nákupy potravín pre domácnosť, a vďaka vyššej expozícii veľkým a nestálym zmenám cien potravín vytvárajú systematicky vyššie inflačné očakávania. Tieto výsledky sú v ostrom kontraste so štandardnými mierami inflácie, ktoré využívajú podiel výdavkov reprezentatívneho balíka domácností na meranie inflácie a kladné a záporné zmeny cien riešia rovnakým spôsobom. Pomáha to vysvetliť, prečo domácnosti prudko zvýšili svoje inflačné očakávania na začiatku pandémie, zatiaľ čo centrálne banky a profesionálni prognostici predpovedali nízku infláciu počas roku 2022.

Tento výskum tiež odhaľuje tri dôležité body. Po prvé, zameranie centrálnych bánk na jadrovú infláciu môže byť nesprávne, pokiaľ ide o pochopenie budúcich inflačných tlakov, pretože jadrová inflácia, ktorá neberie do úvahy kolísavé zmeny cien potravín a energií, vylučuje práve zmeny cien, ktoré väčšina spotrebiteľov zvažuje pri vytváraní svojich očakávaní. Po druhé, náhly nárast inflácie jedného tovaru alebo kategórie by mohol viesť k prudkému nárastu inflačných očakávaní, ak sa tento tovar často nakupuje. Po tretie, aj keď sa počiatočné cenové výkyvy v dôsledku prekážok vrátia do normálu, inflačné očakávania domácností sa nemusia vrátiť z dôvodu tendencie viac reagovať na pozitívne než negatívne zmeny cien. Obmedzené a náhle cenové skoky tak môžu determinovať vysoké a trvalé zvýšenia inflačných očakávaní domácností. 

Prečo by nás však mali zaujímať inflačné očakávania domácností? Pretože prudký nárast inflačných očakávaní môže infláciu vyvolať. Vyššie inflačné očakávania často vedú k vyšším spotrebiteľským výdavkom pred zvýšením cien. Ďalší tlak na dopyt vzhľadom na prekážku ponuky po COVIDe by posunul infláciu ešte vyššie. 

Domácnosti môžu tiež požadovať vyššie mzdy, aby udržali svoju vnímanú kúpnu silu na základe svojich zvýšených inflačných očakávaní. Po prvýkrát za posledné desaťročia pozorujeme výrazné zvýšenie miezd. Pôvodne sa rast miezd sústreďoval do nižších častí rozdelenia príjmov, no ku koncu roka 2021 sa citeľné nárasty dostali aj do stredu. Veľké firmy oznámili, že na rok 2022 počítajú so zvýšením priemernej mzdy o približne 4 %. 

Vyššie mzdy znamenajú pre firmy vyššie marginálne náklady. A nedostatok medziproduktov a rastúce ceny energií vytvárajú ďalší tlak na zvyšovanie výrobných nákladov firiem. V časoch nízkej a stabilnej inflácie a ukotvených inflačných očakávaní majú firmy tendenciu váhať so zvýšením nákladov, pretože zákazníci môžu prejsť ku konkurencii. Ale keď väčšina firiem čelí vysokému tlaku na náklady a zákazníci aj tak očakávajú rast cien, firmy s väčšou pravdepodobnosťou premietnu zvýšenie nákladov do cien. Mzdovo-cenové špirály, ktoré by sa bez akýchkoľvek politických zásahov mohli vymknúť spod kontroly, nie sú v tomto kontexte nepravdepodobné.

Čo môžu politici urobiť, aby sa vyhli samonapĺňajúcemu sa proroctvu inflácie? Centrálni bankári majú len dve možnosti. Prvou a bolestivejšou možnosťou je implementácia tradičných opatrení menovej politiky, ako je zvyšovanie sadzieb alebo obmedzenie nekonvenčných menových politík. Jedným z rizík je spustenie recesie bez ovplyvnenia základných príčin rastúcej inflácie. Druhou a menej nákladnou cestou je priama komunikácia aj s bežnými spotrebiteľmi, a nie len s odborníkmi na finančný trh, a ich presviedčanie, že zvýšenie cien bude len dočasné, čo by pôsobilo proti vplyvu prudkého rastu cien na tvorbu inflačných očakávaní. Takáto komunikácia si vyžaduje jednoduchý netechnický jazyk, aby tomu rozumeli aj tí najmenej sofistikovaní spotrebitelia, ktorí často nereagujú na menovú politiku, pretože nechápu jej dôsledky. To, či centrálne banky dokážu vyrovnať s touto  výzvou v oblasti komunikácie a dôvery, a teda či efektívne zvládnu inflačné očakávania spotrebiteľov, je otázka, na zodpovedanie ktorej svet netrpezlivo čaká. 

Súvisiace články

Aktuálne správy