Veľká výzva: Zdieľaná ekonomická prosperita bez zbytočných dlhov

, the conversation Foto: getty images

Svet, ale najmä vyspelejšie krajiny vstúpili do fázy ekonomického fungovania s vysokou mierou verejného dlhu. Zadlženie spôsobuje rozvoj expanzívnych hospodárskych politík na zmiernenie krízy spôsobenej koronavírusom.

Medzinárodný menový fond odhaduje, že do konca roku 2021 bude globálny verejný dlh predstavovať 100 % svetového HDP. Najväčšie bremeno tohto dlhu leží na pleciach vyspelých krajín a zostane tam relatívne dlho.

K výzvam, ako je starnutie populácie, dekarbonizácia a digitalizácia, sa pridávajú štrukturálne zmeny v ekonomike, ktoré podmienia nadchádzajúce desaťročia. A samozrejme výzva prispôsobiť sa týmto zmenám na základe vysokých objemov verejného dlhu.

Okrem toho však existuje možnosť, že pandémia skomplikuje začínajúce globálne ekonomické oživenie. V skutočnosti sa zdá, ak vezmeme do úvahy objavenie sa omikronu, že sa to už deje. Toto dodatočné riziko zostáva najrelevantnejším problémom, ktorému svetová ekonomika čelí.

Krátkodobé, strednodobé výzvy
Okrem možnosti zrušiť dlh pre najzraniteľnejšie krajiny si návrat k normálnejším úrovniam dlhu vyžaduje silný a trvalý hospodársky rast. Inflačná možnosť tlačenia peňazí na likvidácie dlhu sa nezdá byť možná, najmä kvôli zhubným následkom, ktoré by mala na menej rozvinuté krajiny.

Ak sa totiž súčasná inflácia stane viac než len dočasným problémom, s najväčšou pravdepodobnosťou to skončí zvýšením úrokových sadzieb, čím sa výrazne sprísnia náklady na refinancovanie verejných dlhov. A boli by to najmenej rozvinuté krajiny (a vo všeobecnosti s najhorším úverovým ratingom), ktoré by touto situáciou trpeli najviac, ako sa to stalo v Latinskej Amerike v osemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia.

Ak sú súčasné úrovne rastu cien dočasné a pandémia sa neobnoví vo svojej sile, kľúčom k oživeniu budú politiky, ktoré podporia hospodársky rast. Zatiaľ sa mix menovej a fiškálnej politiky ukazuje ako správny, napriek diskusiám o sumách a formách. Je celkom odlišná od toho, čo sa stalo počas globálnej finančnej krízy v rokoch 2008-2012.

Ekonomika a politika
Čo sa týka monetárnej stránky, veľké centrálne banky ako FED, ECB či Čínska ľudová banka, udržiavajú expanzívnu politiku, ktorá uľahčila financovanie agregátneho dopytu a verejných a súkromných dlhov.

Na fiškálnej strane je rozsah intervencií rovnako veľmi významný. Americké fiškálne balíčky znamenali viac ako päť biliónov dolárov, zatiaľ čo v Európskej únii sa priblížili k 2,5 bilióna eur, k čomu je nutné pripočítať výdavky asi jeden bilión eur jednotlivých členských krajín v roku 2020.

Čína zahrnula daňovú pomoc na viac ako 6 % svojho HDP. To znamená niečo viac ako 900 miliárd dolárov. Podpornú politiku v rovnakom smere prejavuje v rámci svojich možností aj zvyšok krajín sveta. MMF vytvoril veľmi komplexnú databázu o fiškálnej reakcii krajín na COVID-19. Tieto fiškálne a monetárne impulzy budú navyše pokračovať počas celého roka a aj v rokoch nasledujúcich.

Dlhodobé výzvy
Z dlhodobého hľadiska sa nám to zdá komplikovanejšie. Vyspelé krajiny už niekoľko desaťročí zaznamenávajú znepokojivý pokles produktivity práce a celkovej produktivity, teda efektívnosti, s akou ekonomika funguje ako celok, ktoré sú základom ekonomického rastu. Z inej perspektívy sa tento pokles produktivity nazýva sekulárna stagnácia. Základnou myšlienkou je, že rôzne faktory tlačia na nedostatok investícií (aspoň vo vyspelých krajinách) súčasne s vysokou úrovňou úspor. Nie je teda možné nasmerovať existujúce úspory do produktívnych investícií, ktoré krajinám umožňujú udržať sa blízko ich potenciálnej výrobnej kapacity. Môžu zato napríklad:

  • kolaboratívne ekonomiky, a to znížením individuálnych potrieb kapitálových statkov,
  • pokles cien kapitálových statkov,
  • neistota týkajúca sa schopnosti štátov (so starnúcou populáciou) uhrádzať náklady na dôchodky,
  • nerovnosť a neistota zamestnania

Súčasne so znižovaním miery rastu produktivity sa zmenil aj charakter hospodárskeho rastu, ktorý sa stal menej zdieľaným. Najvýznamnejšie aspekty tejto zmeny, ktorá sa začala v 80. rokoch, sú:

  • rastúca nerovnosť vo veľkej časti rozvinutého sveta,
  • zánik dobre platených a dlhodobých pracovných miest,
  • stagnácia alebo pokles reálnych miezd menej kvalifikovaných pracovníkov.

Za postupným zhoršovaním podmienok na trhu práce je globalizácia, automatizácia, strata pracovnej sily voči kapitálu a čoraz viac oligopolná ekonomika. To posledné platí najmä v kľúčových sektoroch, ako sú technológie, kde niekoľko veľkých a úspešných spoločností (Google, Amazon, Facebook, Alphabet) celkom ovládlo nové technológie.

Ďalším kľúčovým faktorom bolo uplatňovanie politík na spružnenie trhu práce, ktoré boli často zdôvodňované potrebou konkurovať na čoraz otvorenejších a integrovanejších trhoch. V tejto etape zrýchlenej globalizácie obchodu, investícií a technológií sa konkurencieschopnosť stala jadrom cieľov spoločností, krajín a regiónov.

V opísanom scenári sú zaujímavé dva návrhy ako postupovať. Ten prvý definuje štát, ktorý uplatňuje keynesiánsku politiku, ktorá podporuje a financuje potrebné štrukturálne zmeny v ekonomike, zároveň pomáha zmenšovať priepasť medzi úsporami a investíciami. V rámci Európskej únie sa ozývajú hlasy, ktoré navrhujú trvalú federálnu fiškálnu politiku. Financovanie spoločenstva by malo nižšie náklady ako národné a navyše by umožnilo vyrovnať sa so zmenami bez zvyšovania objemu štátneho dlhu. Uplatnenie tejto politiky by umožnilo hlbší prístup k zachovaniu alebo obnove prírodného bohatstva, ktoré má tendenciu produkovať väčšiu sociálnu prosperitu ako ich ekonomickejšie alternatívy využitia. 

Druhý návrh vychádza z potreby vyvolať zdieľanejší rast. V Spojených štátoch amerických od konca 80. rokov technologická zmena spojená s automatizáciou ničila pracovné miesta obsadené ľuďmi dvakrát rýchlejšie, ako vznikali nové neautomatizované úlohy. Od konca druhej svetovej vojny do konca osemdesiatych rokov mala miera vytvárania a ničenia na trhu práce podobnú mieru. V tomto zmysle musia vlády podporovať inovácie menej zamerané na automatizáciu a viac na technológie, ktoré sú kompatibilné s ľuďmi. Cieľom by malo byť vytváranie dobrých pracovných príležitostí a tým aj väčšia zdieľaná ekonomická prosperita. Dalo by sa to dosiahnuť:

  • priamym dotovaním výskumu a vývoja v konkrétnych technológiách, ktoré podporujú produktivitu pracovníkov, 
  • úpravou daňových štruktúr (ktoré takmer vždy zaobchádzajú s kapitálom priaznivejšie ako s prácou),
  • prehodnotením koncepcie flexibility práce a zameraním sa viac na produktivitu ako na konkurencieschopnosť.

Výzva pre ekonomiky je veľká. Potrebujú dosiahnuť trvalý hospodársky rast, aby znížili dlh a zároveň financovali štrukturálnu transformáciu, ako je dekarbonizácia hospodárstva a prechod na digitálnejšiu ekonomiku vo vyspelých krajinách so starnúcim obyvateľstvom.

Je ťažké myslieť v dlhodobom horizonte bez inštitucionálnej schémy, ktorá nasmeruje (premýšľa, plánuje, povzbudzuje, koordinuje) ekonomické a sociálne úsilie na dosiahnutie systému, ktorý je schopný čeliť výzvam, ktoré stoja pred nami.

Trh ako systém inštitucionálneho rozhodovania to doteraz nedokázal, pretože čeliť týmto výzvam si vyžaduje navrhnutie politiky (priemyselnej, technologickej, pracovnej, daňovej), ktorá koordinuje verejné a súkromné snahy.
 

Súvisiace články

Aktuálne správy