oPeniazoch.sk, Mises Institute Foto: getty images
S myšlienkou, že prechodom na nejaké komoditné peniaze, či už kryptomeny alebo kovy, opustením fiat meny, sa svet výrazne zlepší, by sa v umiernenej podobe dalo súhlasiť. V širšom kontexte ale oddelenie peňazí od štátu vysnívané zmeny neprinesie.
Štátom kontrolované peniaze sú nemorálne, nebezpečné a ochudobňujúce. Dláždia cestu vládnej krádeži súkromného bohatstva prostredníctvom inflačnej dane, a tak umožňuje štátu vytvoriť viac z toho, čo vie najlepšie: viesť vojny, zabíjať, väzniť, kradnúť a obohacovať priateľov režimu na úkor všetkých a podobne. Privatizácia menového systému a „oddelenie peňazí a štátu“ by pomohlo obmedziť tieto aktivity.
Ale je tiež dôležité, aby sa nepreceňovali výhody odlúčenia peňazí od štátu. Pokušenie posunúť myšlienku „opraviť svet“ na utopickú úroveň je často prítomné medzi vyznávačmi kryptomien a tiež medzi niektorými propagátormi zlata. Napríklad taký bitcoinový nadšenec si myslí, že kryptomena by znamenala „koniec národných štátov“. A v jednom obzvlášť prehnanom článku od iného propagátora bitcoinu je povedané, že kryptomena v podstate vylieči každú chorobu od chudoby cez korupciu až po ničenie životného prostredia. Myšlienka, že zámenou na iné peniaze sa nejakým spôsobom ukončia krádeže, chudoba alebo dokonca vojna, je druh mesiášskeho myslenia, ktorý by dal zabrať aj marxistom zo starej školy.
Áno, všetci sa zhodneme na tom, že ak „vylepšíme peniaze“, „zlepšíme aj svet“. Odstránenie štátneho peňažného monopolu však neprinúti štáty, aby všetko zložili a za jedinú noc zmizli zo scény. A netreba ani dodávať, že jednoduchou výmenou peňazí nezmizne ani nezdravé jedlo či chudoba.
Štáty existovali dávno predtým, ako prevzali kontrolu nad peniazmi. A budú existovať aj potom, pokiaľ nedôjde k hlbokým ideologickým zmenám. Štátna moc rástla oveľa skôr, ako štáty vytvorili niečo, čo by sa podobalo skutočným monopolom na peňažný systém, alebo moci vytvárať ničím nekryté peniaze. Počas šestnásteho a sedemnásteho storočia, bez výhod fiat mien, štáty po prvýkrát vytvorili obrovské stále armády. Založili merkantilistické ekonomiky. Mnohým vládcom sa podarilo vytvoriť veľké byrokracie, aby slúžili absolutistickým štátom. Štáty boli centralizované do takej miery, akú v západnej Európe nevideli od čias Rimanov.
Napriek tomu tieto štáty nemohli „tlačiť peniaze“ ani využívať výhody fiat peňazí s výnimkou veľmi krátkodobých a obmedzených prípadov. Toto obdobie obrovského rastu štátu bolo skutočne aj obdobím „súbežných“ a „paralelných“ mien, počas ktorých si v rámci hraníc jedného štátu konkurovala široká škála zlatých a strieborných mincí – väčšinou zahraničných. Mnohé snahy režimov vydať pochybné, znehodnotené peniaze zlyhali, pretože existovalo toľko alternatív. Ale to nezabránilo, povedzme, Ľudovítovi XIV., aby dal dokopy mocný štát.
Keď si teda položíme otázku, či dokážu štáty prežiť bez nekrytej meny, odpoveď bude jasná. Všetky skúsenosti poukazujú na to, že áno. Existencia a zdravie štátu nezávisí od fiat peňazí alebo peňažnej inflácie. Tieto veci určite pomáhajú štátu, ale nie sú rozhodujúce, v skutočnosti záleží skôr na schopnosti využiť štátny monopol na donucovacie prostriedky na zabavenie zdrojov. Nemusí to byť iba zdanenie, štáty môžu získavať zdroje vyžadovaním platby za „ochranné“ služby, ktoré štát údajne poskytuje. Štáty tiež často vlastnia veľké množstvo pôdy a iného majetku. To znamená, že štáty môžu získavať zdroje priamo prostredníctvom nájomného, lízingu a poplatkov. Štáty môžu tiež udeliť monopoly nominálne „súkromným“ organizáciám, ktoré štátu poskytujú hmotné aj nehmotné výhody (toto je bežná taktika v systémoch ako merkantilizmus). Nič z toho nevyžaduje fiat peniaze alebo monopol na výrobu peňazí. To všetko si jednoducho vyžaduje, aby štáty mali donucovaciu silu potrebnú na výber daní, nájomného a pod.
Niektorí zástancovia kryptomien sa napriek tomu pokúšajú tvrdiť, že keď je finančný systém decentralizovaný prostredníctvom krypto sietí, štáty akosi nebudú schopné zdaňovať. To by fungovalo, keby zdroje nemali inú formu ako peniaze. Ale nie je to tak. Keďže ľudské bytosti sú fyzické bytosti, potrebujú jedlo, vodu, prístrešie, kúrenie a množstvo ďalších veci, takže štátu stačí sústrediť sa len na zdaňovanie a monitorovanie fyzického tovaru. Tým by sa určite presunulo daňové zaťaženie z finančného sektora na fyzické aktíva, ale neskončila by sa tým možnosť zdanenia.
Skôr, ak štáty zistia, že majú menší prístup k monetizovanej ekonomike, namiesto toho zvýšia dane z nehnuteľností, maloobchodu, paliva a ťažko premiestniteľného fyzického kapitálu. Dokonca by mohli vyžadovať, aby sa tieto platby uskutočňovali v štátom preferovaných peniazoch, čím by sa zabezpečilo pokračovanie štátom kontrolovaných peňazí, aj keď sú tieto peniaze menej preferované v rámci konkurenčného rámca. Tým, ktorí sa odmietnu podriadiť, by bol ich majetok skonfiškovaný z pozície štátnej moci.
Nakoniec si musíme uvedomiť, prečo štáty potrebujú na začiatok vyťažiť všetky tieto zdroje. Jedným z dôvodov je, samozrejme, to, že ťažba zdrojov vedie k ďalšej ťažbe zdrojov. Hneď, ako štát disponuje armádou výbercov daní a regulátorov, je jednoduchšie rozšíriť ťažbu zdrojov ešte viac. Našťastie, z pohľadu štátu, si to vyžaduje len zlomok celkových príjmov. Okrem toho sa dá počítať s tým, že mnohí daňovníci to budú nadšene dodržiavať.
Obrovská časť týchto príjmov, prakticky celá v časoch pred vznikom moderného sociálneho štátu, tradične išla na základné minimum aktivít štátu. Sem patria predovšetkým aktivity ako je útočenie a kontrola konkurentov a vyzývateľov na území, na ktoré si štát nárokuje, útočenie na súperov mimo územia, na ktoré si už štát nárokuje, útočenie a kontrola rivalov hlavných spojencov vládcov, či už na území, na ktoré si štát nárokuje, alebo mimo neho. Tieto aktivity sú „kľúčovými kompetenciami“ štátov a tieto aktivity tiež predstavujú pre štáty najdôležitejšie aktivity. Ide o vysoké stávky, pretože štáty, ktoré v týchto aktivitách neuspejú, sú vo všeobecnosti odsúdené na zánik. Aj keď sú teda štáty nútené obmedzovať svoj sociálny aspekt, budú bojovať zubami nechtami, kým sa vzdajú ktorejkoľvek z týchto „minimálnych aktivít“.
Historicky, samozrejme, štáty dokázali získať viac než dosť, pokiaľ ide o ťažbu zdrojov na účely vedenia vojny a zabezpečenie ochrany svojich donucovacích síl. Monopol na peniaze a nekrytú menu nikdy nebol pre túto rovnicu nevyhnutný. Štáty sa ukázali ako celkom vynaliezavé, pokiaľ ide o požičiavanie, vyhrážanie sa a propagandu, keď je to potrebné na vedenie vojen, či už proti cudzincom alebo proti vlastným ľuďom.
Ideologicky štát do značnej miery súvisí so schopnosťou štátnych agentov sľubovať „ochranu“ pred zahraničnými aj domácimi hrozbami. A pokiaľ bude široká verejnosť veriť, že štát je v tejto rovnici nevyhnutný, štáty budú môcť naďalej požadovať daňové príjmy, poslušnosť či „jednotu“. Ak niekto pochybuje o tom, že takéto myšlienky sú živé a dobré, stačí sa prihovárať za rozdelenie Spojených štátov na menšie časti. Je pravdepodobné, že sa okamžite dopočujeme o tom, že sa to nikdy nesmie stať, pretože Čína (alebo nejaký iný strašiak) predstavuje príliš vážnu hrozbu pre americké „národné záujmy“. Hovorí sa, že „silná Amerika“ je nevyhnutná. Táto „sila“ je samozrejme financovaná z daní.
Ideologická zovretosť, ktorú majú štáty nad verejnosťou v tomto smere, je mimoriadne silná. Pokiaľ sa ideológie zásadne nezmenia, väčšina ľudí na svete sa bude pravdepodobne naďalej obzerať po štátoch, ktoré im ponúkajú ochranu pred rôznym druhom zla. Oddelenie štátu od peňazí teda zásadne nezmení svet geopolitiky. Nič to nezmení na fakte, že mnohé štáty sú nesmierne obľúbené a vnímané poddaným obyvateľstvom ako dôležité a prospešné. Okrem toho zostanú staré zdroje konfliktov. Etnické napätie pretrvá. Nacionalizmus nezmizne. Hraničné spory a boje o to, kto „oprávnene“ ovláda nejaký strategický pás pobrežia, nezmiznú. Áno, odobrať kontrolu nad peniazmi z rúk politikov a byrokratov je jednoznačne dobrá vec a malo by sa to robiť rýchlo a dôkladne. Ale samé o sebe to svet nenapraví. Je to len kúsok z oveľa väčšej skladačky.
