oPeniazoch.sk, project-syndicate;theconversation Foto: TASR/AP
Podiel tých, ktorí veria, že globalizácia je hrozbou, sa počas pandémie zvyšuje. Narastá povedomie o zraniteľnosti, ktorú spôsobuje naša vzájomná závislosť.
Isabelle Bensidounová je ekonómka, vedúca oddelenia publikácií Centra pre perspektívne štúdie a medzinárodné informácie (CEPII) a spoluautorka knihy Šialená história globalizácie. Kniha podrobne opisuje, ako globalizácia vyvoláva vášnivé diskusie. Na jednej strane sme „za“ rozmanitosť produktov a nízke ceny, ktoré umožňuje, ale zároveň sme „proti“ strate pracovných miest a deindustrializácii, pričom existujú obavy z rastúcej vzájomnej závislosti a krehkosti, ktorú globalizácia, či mondializácia vytvára.
Počas takmer dvoch rokoch krízy, odkedy sa do stredobodu pozornosti dostal koronavírus, boli naše slobody a naše zdravie tvrdo zasiahnuté. Vzájomné závislosti, ktoré boli kedysi vychvaľované, sa razom stali zdrojom zraniteľnosti. Narušenie dodávateľských reťazcov prudko zvýšilo nedôveru voči globalizácii. Ale podobný trend už bolo vidieť aj pred zdravotnou krízou.
Hypermondializácia vládla v rokoch 1990 až 2000. Od finančnej krízy v rokoch 2007-2009 nasledovalo obdobie, keď dynamika obchodu a najmä finančných tokov poklesla a istoty o výhodách globalizácie boli otrasené.
Podobne je to aj s myšlienkou, že straty pracovných miest v priemysle boli spôsobené predovšetkým technickým pokrokom a nie obchodom. V tejto súvislosti práca amerického ekonóma Davida Autora a jeho spoluautorov vážne zmenila pohľad na vec tým, že preukázala, nakoľko bol dovoz z Číny zodpovedný za nie zanedbateľnú časť zrušených pracovných miest v americkom priemysle a že tieto účinky boli trvalé.
Časom sa nerovnosti, ktoré sa dlho považovali za sekundárny problém popri chudobe, stali predmetom záujmu medzinárodných organizácií. Globalizácia viedla k poklesu chudoby vo svete, v mnohých krajinách tento trend ale sprevádzalo zvýšenie nerovnosti.
Pandémia vo všeobecnosti ovplyvnila príjmovú nerovnosť. Podľa jednej štúdie klesla od januára 2020 do januára 2021 v štyroch najväčších ekonomikách Európskej únie – Nemecku, Francúzsku, Taliansku a Španielsku. Podľa inej štúdie, hoci by sa nerovnosť bez zásahu vlády značne zvýšila, Giniho index aj oficiálny indikátor EÚ pre riziko chudoby ukazujú, že cielené programy štátnej podpory tento počiatočný vplyv neutralizovali. Tento výsledok poukazuje na to, ako môže štát plniť svoju úlohu poisťovateľa poslednej inštancie tým, že chráni zraniteľné skupiny pred neočakávaným ekonomickým šokom bezprecedentného rozsahu.
V Európe sú trhy práce menej dynamické, ale dopyt po pracovníkoch vo väčšine členských krajín EÚ narastá. A väčšia potreba pracovníkov bude pravdepodobne ešte nejaký čas pretrvávať. Pandémia urýchlila už existujúce trendy, ktoré by z dlhodobého hľadiska mohli znížiť dopyt najmä po pracovníkoch s nízkou kvalifikáciou, no v krátkodobom až strednodobom horizonte to bude mať pravdepodobne opačný účinok. Napríklad on-line nakupovanie, ktoré bolo vo väčšine častí Európy okrajové, teraz všade rýchlo získava na popularite. Výsledkom je, že množstvo tovaru, ktorý sme predtým vkladali do skutočných nákupných košíkov, napchali do tašiek a odniesli domov, teraz zbierajú, balia, prepravujú a doručujú iní, ktorým treba zaplatiť za ich čas a námahu.
Väčšina z týchto nových úloh si nevyžaduje vysokú kvalifikáciu a v ďalekej budúcnosti ich môžu prebrať roboty, autonómne dodávky alebo drony. Ale pretože doručovanie si zatiaľ vyžaduje ľudí, vyhliadky na prácu pre nekvalifikovaných vyzerajú oveľa lepšie ako predtým.
Podobne pred niekoľkými rokmi niektorí odborníci predpovedali svet, v ktorom roboty urobia veľkú časť práce. Vodiči kamiónov, napríklad, by vraj mali skončiť ako nezamestnané osoby, dnes je však nedostatok vodičov jedným z faktorov, ktoré spomaľujú zotavenie priemyselného sektora z pandémie.
Globalizácia je predovšetkým výsledkom politických rozhodnutí, ktoré ju budú buď stimulovať, ako to bolo od začiatku 80. rokov, keď sa presadzovala myšlienka, že k čoraz rozsiahlejšej liberalizácii neexistuje alternatíva, že sú potrebné obchodné a finančné toky, alebo naopak, budú ju regulovať.
Prezidentovanie Donalda Trumpa v Spojených štátoch vážne otriaslo prístupom k voľnému obchodu tým, že sa začal presadzovať protekcionizmus. Brexit, rovnako ako nárast hlasov populistov, tiež zdôraznil, že liberalizácia obchodu už ohrozuje národnú suverenitu a že globalizácia nebola pre všetkých šťastným riešením. Dnes sa politická vôľa prikláňa skôr k väčšiemu dohľadu alebo, inak povedané, k zmene poradia priorít. Otvorenosť už nie je samoúčelná a je badať viacero zmien.
Prvou je medzinárodná revízia zdaňovania nadnárodných spoločností, na ktorej OECD pracovala od mandátu G20 v roku 2013, bola napokon úspešná. S dohodou o zdaňovaní nadnárodných spoločností podpísanou v októbri 2021 by postupy daňovej optimalizácie nadnárodných spoločností, ktoré spôsobujú ročné straty v rozpočtových príjmoch odhadované na najmenej 245 miliárd dolárov na globálnej úrovni, mohli v ekonomike dobre zaujať vedúce postavenie. Jeden z motorov finančnej globalizácie by tak mohol byť zadrený.
Potom sú tu priemyselné politiky, ktoré boli donedávna široko kritizované, vracajú sa do popredia, aby zabezpečili ekonomickú suverenitu, strategickú autonómiu a ekologickú transformáciu.
Nakoniec, pandémia bola schopná pôsobiť ako urýchľovač zmien tvárou v tvár klimatickej núdzi. Dokázala podčiarknuť narušenie nášho vzťahu k prírode a pripomenula nám našu zraniteľnosť, spôsobila tým obrat v našom uvedomení, že musíme proti klimatickým zmenám niečo robiť. Aby bolo možné realizovať ambiciózne klimatické politiky, Európska únia navrhla v júli 2021 mechanizmus úpravy uhlíkových hraníc a Kanada, Spojené štáty a Spojené kráľovstvo by ho mohli tento krok nasledovať.
K čomu to všetko môže viesť? Ešte je priskoro na to, aby sme to vedeli, ale očividne sa nachádzame v novom pohľade na globalizáciu.
Svet, ktorý sa dvakrát len o vlások vyhol globálnemu ekonomickému kolapsu, najskôr v roku 2008 a potom v roku 2020, keď koronavírusová kríza takmer zvrhla finančný systém, čelí budúcnosti bezprecedentného rizika, neistoty, nepokojov a klimatických zmien. Svetoví lídri mali pred sebou jednoduchú voľbu. Buď pokračovať v podpore neúspešného ekonomického systému alebo zabudnúť na Washingtonský konsenzus a uzatvoriť novú medzinárodnú spoločenskú zmluvu.
Už to nie je washingtonský konsenzus, ktorý uprednostňoval privatizáciu, liberalizáciu, a teda menej štátu, v júni 2021 ho expertná skupina G7 odporučila nahradiť cornwallským konsenzom, založeným namiesto toho na posilnení úlohy štátov pri dosahovaní spoločenských cieľov, posilňovaní medzinárodnej solidarity a reforme globálneho riadenia v záujme spoločného dobra. Veľmi odlišný prístup od toho predchádzajúceho, ale ktorý sa môže reálne zhmotniť len vtedy, ak bude politická vôľa.
