oPeniazoch.sk, Mises Institute Foto: TASR/Finančná správa;Roman Hanc
Väčšina mien v porovnaní s americkým dolárom klesá. Politiky implementované globálnymi centrálnymi bankami sú rovnako agresívne alebo ešte agresívnejšie ako politika Federálneho rezervného systému, ale s tým rozdielom, že tieto meny nie sú v hľadáčiku globálneho dopytu tak, ako sa tomu teší americký dolár.
Počas tohto roka väčšina mien rozvíjajúcich sa a rozvinutých trhov devalvovala v porovnaní s americkým dolárom. Okrem toho rozvíjajúce sa ekonomiky, ktoré ťažili z rastúcich cien komodít, tiež zaznamenali oslabenie mien a to aj napriek silnému vývozu. Inflácia v rozvojových ekonomikách ako taká je oveľa vyššia než hovoria oficiálne údaje v eurozóne, či Spojených štátoch.
Hlavným dôvodom je globálny problém znehodnotenia mien, to, čo robí občanov chudobnejšími.
Väčšina centrálnych bánk na celom svete uplatňuje rovnakú expanzívnu politiku ako Európska centrálna banka a Federálny rezervný systém. Výsledky neúmerne poškodzujú chudobných, keďže inflácia rastie, najmä pokiaľ ide o základné tovary a služby, zatiaľ čo fiškálna a menová nerovnováha sa zvyšuje.
Mnohé rozvíjajúce sa ekonomiky zaviedli veľmi nebezpečnú politiku zvyšovania dvojitých deficitov, fiškálnych a obchodných, v mylnej predstave, že to urýchli rast. Teraz sa odhady rastu a oživenia znižujú, no menová nerovnováha pretrváva.
Preto väčšina mien v porovnaní s americkým dolárom klesá. Politiky implementované globálnymi centrálnymi bankami sú rovnako agresívne ako politiky Federálneho rezervného systému, ale bez globálneho dopytu, ktorý má americký dolár. Ak budú globálne štáty so suverénnymi menami pokračovať v tejto nebezpečnej hre, miestny a medzinárodný dopyt po ich mene zmizne a závislosť na americkom doláre vzrastie. Ešte dôležitejšie je, že ak bude Federálny rezervný systém naďalej testovať svoj globálny rezervný status, všetky fiat meny môžu utrpieť stratu dôvery čo urýchli prechod k iným alternatívam.
Ak súkromný sektor menu neakceptuje ako mernú jednotku, zovšeobecnený platobný prostriedok a uchovávateľa hodnoty krytého rezervami a dopytom spomínaného súkromného sektora, mena sa stáva bezcennou. Peniaze prestávajú byť peniazmi. Nakoniec sa z nich stane len bezcenný papier. Príkladov štátnych mien, ktoré nie sú uchovávateľom hodnoty ani všeobecne akceptovaným platobným prostriedkom, je mnoho. Od meny Ekvádoru sucre, platnej v rokoch 1884 až 2000, cez argentínske peso, po venezuelský bolívar. A dalo by sa pokračovať lebo príkladov v histórii je nespočetne veľa. Na Kube sa inflácia v súčasnosti odhaduje na 6 900 percent v dôsledku nedostatku dopytu po bezcennej mene bez skutočného dopytu alebo rezerv, ktoré by ju podporili.
Hneď ako sa niečo také stane, štát už nevytvára peniaze, len jednoducho vydáva platobný prostriedok, menu, využívajúc dôveryhodnosť dopytu súkromného sektora na vystavenie zmenky. Rovnako ako emitent dlhu, ktorý stratí dôveryhodnosť splatenia, aj hodnota tohto prísľubu sa stratí, ak mena nemá podporu súkromného sektora.
Dôležitejšie je, že o hodnote meny a jej použití nerozhoduje vláda. Rozhodnutie má vo svojich rukách súkromný sektor. Ten prijme prísľub platby, pretože predpokladá, že si mena zachová svoju hodnotu a akceptuje peniaze ako prostriedok platby.
Keď teda vláda vytvorí oveľa viac týchto čoraz bezcennejších zmeniek, ktoré ďaleko prevyšujú skutočný miestny a medzinárodný dopyt, efekt je rovnaký ako masívna platobná neschopnosť. Vláda jednoducho ochudobňuje občanov, ktorí sú nútení používať menu, a ničí dôveryhodnosť hodnoty vládnych zmeniek.
Keď štát vytvorí menu bez skutočnej rezervy alebo dopytu, likviduje peniaze.
Keď vláda vydáva menu, prísľuby platby, ktorá nie je ani uchovávateľom hodnoty, ani všeobecne prijímaná ako platobný prostriedok, ani merná jednotka, tak tým nielenže nevytvárať peniaze, ale ich dokonca ničí znižovaním kúpnej sily zajatých občanov, ktorí sú nútení prijímať jej papieriky (vládni úradníci, dôchodcovia atď.). To presne vidíme v mnohých krajinách po celom svete. Ide o masívne zníženie platov a úspor spôsobené vládnymi zásahmi do menovej rovnováhy v jej vlastný prospech.
Vlády profitujú z inflácie, pretože splácajú svoj dlh v mene ktorej hodnota klesá. Zníži sa tým cena, ktorú musia zaplatiť v podobe miezd a za služby sektorom, ktoré poskytujú služby emitentovi meny. Dokonca aj vo vyspelých krajinách s relatívne stabilnými menami je inflácia veľkým prínosom pre vlády, ktoré inkasujú vyššie príjmy z daní založených na peniazoch (daň z miezd, zisku a obratu)… Ale rovnaká inflácia je veľkým postrachom pre sporiteľov a reálne mzdy.
Niektorí hovoria, že pracovný trh dokáže zareagovať a mzdy budú rásť spolu s infláciou. Tento pohľad ale správny nie je. Mzdy v najlepšom prípade môžu rásť s indexom spotrebiteľských cien, ktorý je veľmi slabým meradlom inflácie. Je to kôš vytvorený vládnymi orgánmi na zníženie skutočnej inflácie v priemere kombinovaných tovarov a služieb. Aj keď však vezmeme do úvahy index spotrebiteľských cien, veľká väčšina pracovníkov nezaznamená zvýšenie miezd, ktoré by kompenzovalo rast tohto indexu. To je dôvod, prečo mediány reálnych miezd klesajú. Tí, ktorí tvrdia, že štát môže vždy „vytvárať peniaze a míňať ich“, teda že musí vytvoriť peniaze, ktoré potrebuje na financovanie verejného sektora, pretože ich budú akceptovať aj ostatné ekonomické subjekty, by mali dostávať svoje platy v argentínskych pesos. Potom by im skúsenosť nedovolilia takto rozmýšľať.
