Cenová stabilita, neutralita peňazí a ekonomické ochudobňovanie obyvateľstva

Diskusia 5  
Cenová stabilita, neutralita peňazí a ekonomické ochudobňovanie obyvateľstva
Zdroj: Mises Institute
Foto: getty images


30. 11. 2021 - Jedným z mandátov centrálnych bánk je dosiahnuť cenovú stabilitu. O čo vlastne ide?

Myšlienka cenovej stability vychádza z názoru, že náhle zmeny cenovej hladiny bránia jednotlivcom vnímať trhové signály, ktoré sú prenášané zmenami relatívnych cien tovarov a služieb. Zjednodušene, v dôsledku zvýšeného dopytu po jablkách sa ceny jabĺk zvyšujú relatívne k cenám zemiakov. Tento relatívny nárast cien je impulzom pre firmy, aby zvýšili produkciu jabĺk v porovnaní so zemiakmi. Tým, že sú firmy schopné pozorovať a reagovať na trhové signály prenášané zmenami relatívnych cien, sú schopné zostať v súlade so želaniami trhu, a preto podporujú efektívnu alokáciu zdrojov.

Prevláda názor, že pokiaľ je miera rastu cenovej hladiny stabilná a predvídateľná, jednotlivci môžu identifikovať zmeny relatívnych cien a tak udržiavať efektívnu alokáciu zdrojov. Ak je však miera nárastu neočakávaná, má tendenciu zakrývať relatívne zmeny cien tovarov a služieb. To zase sťažuje jednotlivcom zistiť skutočné trhové signály a následne to vedie k nesprávnemu prideľovaniu zdrojov a strate skutočného bohatstva.

Dôležité je, že pri tomto spôsobe myslenia zmeny cenovej hladiny nesúvisia so zmenami relatívnych cien. Nestabilné zmeny v cenovej hladine iba zakrývajú, ale neovplyvňujú relatívne zmeny cien tovarov a služieb. Takže ak by sa nejakým spôsobom dalo zabrániť cenovej hladine, aby zakryla signály trhu, očividne by sa položil základ pre ekonomickú prosperitu. V dôsledku toho politika, ktorá dokáže stabilizovať cenovú hladinu, umožní podnikom sledovať relatívne zmeny cien. To zase umožní podnikom dodržiavať želania spotrebiteľov.

Základom politiky cenovej stabilizácie je názor, že peniaze sú neutrálne, zmeny v peniazoch majú vplyv iba na cenovú hladinu, pričom nemajú žiadny vplyv na reálnu ekonomiku. Napríklad, ak sa jedno jablko vymení za dva zemiaky, potom cena jablka sú dva zemiaky a cena jedného zemiaka je polovica jablka. Ak sa jedno jablko vymení za jedno euro, potom z toho vyplýva, že cena zemiaku je päťdesiat centov. Zavedenie peňazí nič nemení na skutočnosti, že relatívna cena zemiakov oproti jablkám je dva ku jednej. Predajca jabĺk zaň dostane jedno euro, čo mu umožní kúpiť si dva zemiaky.

V rámci menovej neutrality vedie nárast množstva peňazí k úmernému poklesu ich kúpnej sily, teda k rastu cenovej hladiny, zatiaľ čo pokles množstva peňazí vedie k úmernému zvýšeniu kúpnej sily peňazí, teda poklesu cenovej hladiny. Nič z toho nezmení skutočnosť, že jedno jablko bude vymenené za dva zemiaky, pričom všetky ostatné veci budú rovnaké.

Čo však podľa tejto logiky, ak sa množstvo peňazí zdvojnásobí? Kúpna sila peňazí sa zníži na polovicu, teda cenová hladina sa zdvojnásobí. To znamená, že teraz možno jedno jablko vymeniť za dve eurá a jeden zemiak za jedno euro. Napriek zdvojnásobeniu cien si predajca jabĺk môže za získané dve eurá kúpiť dva zemiaky.

Máme tu úplné oddelenie medzi zmenami relatívnych cien tovarov (koľko jabĺk sa vymení za zemiak) a zmenami cenovej hladiny. Prečo je tento spôsob myslenia problematický?

Cenová stabilita, neutralita peňazí a ekonomické ochudobňovanie obyvateľstva

Podľa Cantillonovho efektu, keď sa vložia nové peniaze, vždy existujú prví príjemcovia, ktorí majú z nových peňazí prospech. S väčším množstvom peňazí, ktoré majú k dispozícii, môžu prví príjemcovia získať väčšie množstvo tovaru, pričom ceny tohto tovaru zostávajú nezmenené.

Keď sa peniaze začnú pohybovať, ceny iných tovarov začnú stúpať. V dôsledku toho neskorší príjemcovia profitujú v menšej miere z peňažných injekcií a môžu dokonca zistiť, že väčšina cien vzrástla natoľko, že si teraz nemôžu dovoliť toľko tovaru. Nárast peňažnej zásoby vedie k prerozdeleniu bohatstva od neskorších príjemcov alebo neprijímateľov peňazí k skorším príjemcom. Je zrejmé, že tento posun v bohatstve mení dopyt jednotlivcov po tovaroch a službách a následne mení relatívne ceny tovarov a služieb.

Zmeny peňažnej zásoby uvádzajú do pohybu dynamiku, ktorá vedie k zmenám v dopyte po tovaroch a ich relatívnych cenách. Zmeny v ponuke peňazí teda nemôžu byť neutrálne, pokiaľ ide o relatívne ceny tovarov. 

Keď sa jedno euro vymení za jeden bochník chleba, môžeme povedať, že kúpna sila jedného eura je jeden chlieb. Ak sa jedno euro vymení za dve paradajky, znamená to, že kúpna sila jedného eura sú tiež dve paradajky. Informácie o špecifickej kúpnej sile peňazí však neumožňujú stanoviť celkovú kúpnu silu peňazí. Nie je možné určiť celkovú kúpnu silu peňazí, pretože nemôžeme spočítať dve paradajky a bochník chleba. Kúpnu silu peňazí môžeme určiť len vzhľadom na konkrétny tovar v transakcii v danom čase a na danom mieste.

Zdá sa, že použitie cenového indexu s pevnou váhou ponúka riešenie, ktoré obchádza problém priameho výpočtu priemernej ceny. Pomocou tohto indexu by sme mohli zistiť zmeny v celkovej kúpnej sile peňazí. Nasledujúci príklad ilustruje podstatu cenového indexu s pevnou váhou.

V prvom období Tomáš kúpil sto hamburgerov po dve eurá. Kúpil si aj päť tričiek za 20 eur kus. Jeho celkové výdavky v prvom období sú teda 300 eur.  Hamburgery majú váhu 0,67 celkových výdavkov, kým tričká 0,33. V druhom období sa hamburgery predávajú za 3 eurá, čo predstavuje nárast o 50 percent, zatiaľ čo tričká sa predávajú za 25 eur, čo je nárast o 25 percent. Aplikovaním nezmenených váh, teda za predpokladu nezmeneného modelu spotreby, zistíme, že kúpna sila Tomášových peňazí klesla o 41,7 percenta (50 %*0,67 + 25 %*0,33 = 41,7 %). Ak by sme predpokladali, že Tomášov spôsob spotreby je reprezentatívny pre priemerného spotrebiteľa, potom by sme mohli povedať, že celková kúpna sila peňazí klesla o 41,7 percenta.

Štatistické úrady pravidelne uskutočňujú rozsiahle prieskumy, aby stanovili model výdavkov „typického“ alebo „priemerného“ spotrebiteľa. Váhy získané týmto procesom zase slúžia na stanovenie zmien priemernej ceny a tým aj kúpnej sily peňazí.

Cenová stabilita, neutralita peňazí a ekonomické ochudobňovanie obyvateľstva

Predpoklad, že váhy zostávajú konštantné počas dlhšieho obdobia, však nie je použiteľný v reálnom svete. Nedá sa predpokladať, že jednotlivec nemení svoje preferencie, inak by to bol asi robot. Existujú iba jednotliví kupujúci a každý z nich si kúpi iné množstvo a druh tovaru. Ak si jeden človek kúpi televízor a druhý ide do kina, každá činnosť je výsledkom rôznych hodnotových rebríčkov, pričom každá má na rôzne komodity iný vplyv. Neexistuje žiadny „priemerný človek“, ktorý chodí čiastočne do kina a kupuje si časť televízora. Neexistuje teda žiadna „priemerná domácnosť“, ktorá by kupovala určitý podiel z celkového množstva tovaru. Tovar sa nekupuje ako celok za peniaze, ale iba jednotlivci v jednotlivých transakciách, a preto nemôže existovať žiadna vedecká metóda ich kombinovania. 

Názor, že cenový index s premenlivou váhou by mohol priniesť viac realizmu a umožniť odhad kúpnej sily peňazí, tiež nedáva zmysel.

Za zmenami cien sú tak menové, ako aj nemonetárne faktory. Vplyv týchto faktorov na ceny je však vzájomne prepojený a nedá sa oddeliť. V dôsledku toho nie je možné izolovať zmeny v kúpnej sile peňazí od zmien tohto cenového indexu. 

Toto tvrdenie spočíva na mýte, že okrem špecifických cien v konkrétnych transakciách existuje aj nejaký druh všeobecnej kúpnej sily peňazí alebo nejaký druh cenovej hladiny. Ale tak to nie je. Neexistuje žiadna „cenová hladina“ a neexistuje žiaden spôsob, ako by sa výmenná hodnota peňazí prejavila okrem špecifických nákupov tovarov, t. j. špecifických cien. Akýkoľvek súbor cien súčasne vytvára výmenný vzťah alebo objektívnu výmennú hodnotu medzi jedným tovarom a druhým a medzi peniazmi a tovarom a neexistuje spôsob, ako tieto prvky kvantitatívne oddeliť. Keďže všeobecnú výmennú hodnotu, čiže kúpnu silu peňazí nie je možné kvantitatívne definovať a izolovať v žiadnej historickej situácii a jej zmeny nemožno definovať ani merať, je zrejmé, že ju nemožno udržať stabilnú. Ak niečo nedokážeme zadefinovať, ani zmerať, ako vieme postupovať, aby sme to udržali konštantné? 

Dalo by sa teda dospieť k záveru, že rôzne cenové deflátory, ktoré sa za určité obdobia počítajú, sú nič nehovoriace čísla.

Jednou z politík centrálnych bánk je stabilizovať cenovú hladinu implikovane, ovplyvňovaním tempa rastu peňažnej zásoby. Keďže zmeny v ponuke peňazí nie sú neutrálne, znamená to, že táto politika predstavuje manipuláciu s relatívnymi cenami. Zasahovanie centrálnych bankárov do takzvanej cenovej hladiny podkopáva schopnosť firiem kalkulovať, čo vedie k nesprávnemu prideľovaniu zdrojov. V dôsledku toho politika stabilizácie takzvanej cenovej hladiny vedie k nadprodukcii niektorých tovarov a nedostatku iných.

Preto neexistuje cenová hladina, ktorú by mala centrálna banka stabilizovať, aby podporila ekonomickú prosperitu. Menová expanzia, ktorú centrálna banka používa na stabilizáciu neznámej cenovej hladiny, len potláča efektívne využívanie vzácnych zdrojov a vedie k ekonomickému ochudobňovaniu.