oPeniazoch.sk, the conversation Foto: getty images
Obrovské dátové centrá vyzdvihujú zelenú energiu a poukazujú na úsilie znížiť dopady na životné prostredie. Problém je dostatočne vážny na to, aby sa s ním vysporiadali aj súkromní digitálni hráči a verejné orgány.
Cloud, video na požiadanie, sociálne siete, webové konferencie, 5G, umelá inteligencia, blockchain, kryptomeny, internet vecí… Tieto technológie, nástroje a postupy vytvárajú pre spoločnosti bezprecedentné trhové príležitosti a kolonizujú každodenný život jednotlivcov. Za týmto „digitálnym“ a „virtuálnym“ vývojom sa však skrýva menej známy svet pozostávajúci zo serverov, obrovských klimatizovaných budov, káblov a ďalších zariadení, ktoré sa podieľajú viac ako 4 % na svetovej spotrebe energie.
Digitálna technológia bola v roku 2018 zodpovedná za 3,7 % celkových emisií skleníkových plynov na svete. Približne 44 % tejto stopy je spôsobených výrobou terminálov, dátových centier a sietí a 56 % ich používaním. A tento vývoj je exponenciálny. Odhaduje sa, že len vo Francúzsku by sa tieto emisie mohli do roku 2040 zvýšiť o 60 % a dosiahnuť 6,7 % celkových emisií v krajine. Na porovnanie, podiel leteckej dopravy je 4,7 %.
Ale ako ukázala nedávna štúdia, používatelia internetu sa nielenže cítia relatívne neinformovaní o vplyve digitálnych technológií na životné prostredie, ale keď aj potrebné vedomosti majú, jednoducho sa nechcú vzdať svojich návykov. Zodpovednosť za svoje konanie pripisujú firmám a verejným orgánom.
Toto odmietnutie individuálnej zodpovednosti sa dá odôvodniť rôzne. Príslušné postupy (mobilný internet, sociálne siete, streamovanie videa atď.) sú natoľko hlboko zakorenené vo zvykoch a mysliach ľudí, že predstavujú „sociálnu normu“. Bolo by ťažké, dokonca až stigmatizujúce sa toho vzdať. Potom je tu presvedčenie, že každý technický pokrok vytvára svoj podiel na znečistení a že by sa mal akceptovať vzhľadom na jeho mnohé výhody, alebo určitý skepticizmus voči realite problému „koniec koncov, 3,7 % skleníkových plynov, to nie je až tak veľa!“. Alebo pocit bezmocnosti typu „odhlásenie z Netflixu problém nevyrieši“.
Väčšina užívateľov však tvrdí, že sú citliví na otázky životného prostredia.
Tieto paradoxné motivácie spôsobujú kognitívnu disonanciu: používatelia internetu sú pripútaní k výhodám digitálnej technológie a majú tendenciu prijímať stále viac digitálnych služieb, ale súčasne vnímajú škodlivé vplyvy na životné prostredie.
Vo svojej práci vedci študovali zámer prijať jednoduché riešenie, ktoré umožní používateľom internetu znížiť ich ekologický dopad. Prijatie „zeleného“ vyhľadávacieho nástroja, ktorý kompenzuje emisie skleníkových plynov namiesto toho obvyklého, najrozšírenejšieho. Výsledky ukazujú niekoľko spôsobov, akými jednotlivci reagovali na prekonanie svojej kognitívnej disonancie. Niektorí jednoducho bagatelizujú závažnosť environmentálnej hrozby (čo znamená popieranie problému), iní sú skeptickí voči účinnosti navrhovaného riešenia, ale sú aj takí, ktorí nakoniec súhlasia so zmenou správania a akceptujú navrhované riešenie.
Vedci dospeli k názoru, že výsledky tejto štúdie majú niekoľko praktických implikácií. Po prvé, zainteresované strany musia viac komunikovať, aby zvýšili informovanosť spotrebiteľov. Pretože ekologický dopad „virtuálnych“ praktík je v mysliach spotrebiteľov veľmi abstraktný, informačným kampaniam by prospelo rozdelenie reťazca ekologických hodnôt na kľúčové etapy, ktoré by jednotlivcom pomohli vizualizovať prepojenie medzi on-line správaním a jeho účinkami. Boli by to hmatateľné environmentálne problémy.
Vzhľadom na digitálnu všadeprítomnosť však informovanie širokej verejnosti nestačí a môže sa dokonca ukázať ako kontraproduktívne v závislosti od spôsobu, akým sa jednotlivci vyrovnávajú s kognitívnou disonanciou. Pokiaľ ide o výskum a vývoj, firmy sa musia zamerať na vývoj inovatívnych riešení, ktoré sú menej škodlivé pre životné prostredie, ale sú rovnako funkčné a prínosné. Zároveň by mali prehodnotiť typický obchodný model neobmedzeného prístupu k digitálnemu obsahu a zahrnúť nepriame environmentálne náklady vyplývajúce zo spotreby dát. Poskytovatelia služieb môžu napríklad zvážiť zahrnutie úrovne využívania do svojho cenového modelu alebo dokonca môžu využiť stimulačné ceny tým, že budú spotrebiteľom ponúkať zľavy, keď svoje „dátovanie“ znížia.
Nakoniec je nevyhnutné pomôcť spotrebiteľom regulovať ich vlastné digitálne správanie, napríklad tým, že im poskytneme on-line služby alebo aplikácie, ktoré by im pomohli lepšie kontrolovať svoje on-line správanie (napríklad čas strávený pohľadom na displej).
Na zníženie digitálnej stopy existuje mnoho tipov: zoraďte svoje e-maily, vyhnite sa odosielaniu veľkých priložených súborov príliš veľa príjemcom, uložte adresy často navštevovaných webových stránok do obľúbených, skomprimujte súbory pred ich odoslaním do cloudu, vyberte fotografie a videá, ktoré budete nahrávať do zdieľaných priestorov, vyhnite sa streamovaniu videa v rozlíšení 4K, keď postačuje aj HD, ale tiež si nechajte svoje zariadenie (smartfón, počítač) dlhšie.
Problém digitálneho znečistenia si vyžaduje aktívnu účasť všetkých zainteresovaných strán, nielen používateľov internetu. Nemôžeme neustále ponúkať nové spôsoby použitia, ktoré budú vždy prínosnejšie a budú tvorcom hodnoty (úspora času, pohodlia atď.), ale rovnako generujú aj stále väčšiu spotrebu energie a zároveň žiadať, aby užívatelia znášali iba tieto pridané hodnoty. Zodpovednosť spotrebiteľov sa nesmie vytrácať pri zodpovednosti firiem a štátov, všetci traja musia konať spoločne a podporovať triezvejšie ekonomické modely a životný štýl.
