Bankovníctvo nie je o požičiavaní úspor: Zmeny, ktorým čelí globálny finančný systém

Diskusia 1  
Bankovníctvo nie je o požičiavaní úspor: Zmeny, ktorým čelí globálny finančný systém
Zdroj: GoldMoney
Foto: Getty images


9. 7. 2021 - Úloha komerčných bánk v globálnej ekonomike sa mení. Úverovanie vlády a jej agentúr je dnes dôležitejšie ako poskytovanie úverov na tovar a služby. Je to trend, ktorý má pokračovať. Očakáva sa, že digitálne meny centrálnych bánk by v priebehu nasledujúcich piatich až desiatich rokov mohli nahradiť úvery pre nefinančný sektor.

Zavedenie bankových predpisov Basel III a plánov centrálnych bánk pre digitálne meny ovplyvní priority komerčných bánk a ich úlohu v celkovom finančnom systéme. Basel III, najmä pokiaľ ide o uplatňovanie pomeru čistého stabilného financovania (NSFR), zmení bankové priority zavedením štandardizovaných rizikových faktorov v celom odvetví a digitálne meny centrálnych bánk (CBDC) môžu zbaviť banky ich sprostredkovateľskej úlohy medzi centrálnymi bankami a nefinančnými používateľmi peňazí a úverov.

Azda len malá časť verejnosti vníma banky pozitívne, takže je nepravdepodobné, že by ich niekto ľutoval, ak ich CBDC z tejto časti trhu vytlačia. Vklad v banke sa stáva majetkom banky, napriek tomu, že väčšina vkladateľov nevie, že ho už nevlastní. V bankovom práve je nepochybne akceptovaná prax, že banka preberá do vlastníctva cudzí majetok a nakladá s ním, ako uzná za vhodné.

Pre ekonómov sú banky zodpovedné za úverový cyklus, ktorý najskôr neudržateľne urýchľuje pokrok a potom ho zastaví, keď sa prejavia negatívne dôsledky úverovej expanzie. Keynesiánci, ktorým sa nedarí spájať pravidelné bankové krízy s predchádzajúcou úverovou expanziou, sa domnievajú, že peniaze a úver by mal riadiť štát, pričom za ekonomické zlyhania vinia nedostatky na voľnom trhu. Dnes sa politici, centrálne banky a regulačné orgány, pred zavedením regulačných zmien, najskôr poradia s bankami. Regulačnú agendu často schvaľujú právnici zamestnaní vo veľkých bankách. Zavedenie Basel III ale malo iný priebeh, bolo do značnej miery nezávislé od týchto vplyvov. Na základe nadnárodných nariadení na príkaz skupiny G20 nie je Bazilejský výbor bankovým lobingom a lobovaním národných politikov a ich regulačných orgánov nijako ovplyvnený. V dôsledku zlyhania banky Lehman boli aj ciele jednoduché a stručné: zabezpečiť, aby sa predchádzalo riziku zlyhania jednej banky, ktoré by viedlo k ďalším. Zdá sa, že ide o rozumný pokus zabezpečiť, aby financovanie nelikvidných alebo rizikových aktív nebolo príliš závislé od likvidných vkladov.

V kontraste s regulačným štandardom podľa Basel III, sú digitálne meny centrálnych bánk (CBDC) stále len vo fáze konceptu. O možnosti centrálnych bánk vydávať novú formu fiat meny priamo pre širokú verejnosť prezentujú centrálne banky v kontexte stimulácie úverovania. To čo by mali dnes robiť komerčné banky, ale zdá sa, že nedostatočne. Alternatívne môže byť vydanie CBDC použité na podporu konkrétnych ekonomických a politických cieľov, napríklad v prospech firiem a činností spojených so zmenou podnebia. Je to určite menej kontroverzné ako platiť za nákladné politické projekty zvyšovaním daní.

CBDC predpokladá, že všetky firmy a spotrebitelia budú mať účty pod priamou kontrolou centrálnej banky. Bude potrebná koordinácia daňových, sociálnych a iných záznamov, aby sa zabezpečilo, že všetky účty vytvorené pre CBDC sú skutočné a oprávnené na čokoľvek, čo centrálna banka z času na čas určí. Bude to vyžadovať, aby činnosť spotrebiteľov aj firiem bola pod kontrolou štátu. Takmer určite by to vyžadovalo, aby sa centrálne banky zodpovedali viac politikom, čo by podkopalo koncepciu ich nezávislosti od politických vplyvov. Zdá sa, že CBDC sú dlhodobým projektom, ktorý je stále v plienkach s problémami, ktoré sa nedajú len tak ľahko vyriešiť, a ktoré si vyžadujú rozsiahle kontroverzné právne úpravy.
 

Bankovníctvo nie je o požičiavaní úspor: Zmeny, ktorým čelí globálny finančný systém

Ale vráťme sa späť k úlohe retailových bánk v ekonomike. Je obvyklé, že vkladatelia veria, že vložili peniaze do svojej banky, hoci v skutočnosti previedli kredit do vlastníctva banky. Aj keď do svojej banky vložili fyzickú hotovosť, neprispeli vkladom. Namiesto toho zvýšili zodpovednosť banky voči nim a banka môže použiť tieto zostatky podľa vlastného uváženia. Najvyššou skúškou je, čo sa stane, ak je banka vyhlásená za platobne neschopnú. Vkladateľ vtedy zistí, že je jednoducho veriteľom.

V niektorých jurisdikciách samozrejme existujú systémy na ochranu vkladov. Ale dalo by sa tvrdiť, že majú skôr chrániť banky pred zastaranými postupmi než ochrániť vkladateľov. Dôležité je, že systém ochrany izoluje banky od očakávaní vkladateľov pred hroziacim zlyhaním. V kombinácii s exkluzivitou udelenia bankovej licencie, systém ochrany vkladov výrazne znížil pocit zodpovednosti banky pri uspokojovaní potrieb a želaní svojich klientov. Regulačné orgány sa v skutočnosti snažili zaistiť, aby bolo bankové riziko pre vkladateľa zabezpečené ako zásada politiky. Regulačné orgány aj centrálne banky považujú komerčné banky za sprostredkovateľov medzi vkladateľmi a dlžníkmi, pričom všetky ich licenčné, regulačné a menové politiky sa nesú v tejto viere. Ako však dokazujú niektoré rozsudky, vkladatelia nemajú práva na svoj bývalý majetok.

Bankovníctvo je o úrokoch medzi vkladateľmi a dlžníkmi. Iba tí, ktorí požičiavajú peniaze iných, sú bankári. Pokiaľ dlžníci splatia banke svoj dlh skôr, ako sa peniaze majú vrátiť vkladateľom, zostane banka solventná. Ale čo s rizikom, že vkladatelia sú vo všeobecnosti schopní vyberať vklady s minimálnym alebo žiadnym upozornením a menej solventní nedokážu splácať svoje úvery? Pred Basel III banky väčšinou udržiavali svoju solventnosť na základe skúseností a kalkulácií.

Iba malú časť pôvodných zdrojov vkladov tvoria samotné peniaze. Väčšina pochádza z úverov, z platieb, predaja tovaru a služieb a podobne, ktorých pôvod je z iných bankových účtov. Peniaze sú tovar, ktorý sa nespotrebuje, a súčasná platba je výsledkom série platieb, ktoré vo všetkých prípadoch pochádzajú z bankového úveru, kde sa platba neuskutočňuje v hotovosti. A dokonca aj hotovosť je v skutočnosti úver, čerpaný centrálnou bankou a vytvorením jej záväzkov.

Všeobecne sa predpokladá, že bankový úver sa vytvára z pôžičiek, a bankový systém ako celok recykluje úverovú expanziu na vklady pri čerpaní úverov. Prípadná nerovnováha medzi jednotlivými bankami sa následne vyrovnáva prostredníctvom veľkoobchodných peňažných trhov. Ale takto to v skutočnosti nefunguje. Banky v skutočnosti rozširujú úver prostredníctvom procesu podvojného účtovníctva. Po podpísaní úverovej zmluvy banka pripíše na svoju súvahu hodnotu úveru ako aktíva. Zároveň pripisuje na bežný účet protistrany výnosy z úveru, ktorý je pre banku zodpovedajúcim záväzkom k úveru zaznamenanému ako aktívum. Pri čerpaní alebo splácaní úveru sa obe strany súvahy banky vyrovnávajú.

Bankovníctvo nie je o požičiavaní úspor: Zmeny, ktorým čelí globálny finančný systém

Je potrebné poznamenať, že banky vytvárajú pôžičky z úverových zmlúv bez zapojenia ďalších strán. Úloha veľkoobchodných trhov je úplne iná, obmedzuje sa na plnenie ďalších požiadaviek na medzibankové vzťahy.

Už pred finančnou dereguláciou v Londýne v 80-tych rokoch 20. storočia veľké americké banky, ako napríklad Citibank, považovali príjem z poplatkov za čoraz dôležitejší zdroj príjmov v porovnaní s čistým úrokovým príjmom z bankových pôžičiek. Schopnosť vytvárať akúkoľvek formu peňazí alebo pôžičiek z ničoho sa zdá byť lákadlom pre banky, aby sa odklonili od pôvodného komerčného účelu, aj keď tento účel skutočne existoval len v kolektívnej mysli verejnosti. Niet pochýb o tom, že zákazníci považujú banky za sprostredkovateľov medzi vkladateľmi a dlžníkmi a prirodzene predpokladajú, že bankovníctvo je jednoducho proces požičiavania úspor, ktorý už existuje. Tento predpoklad je v súlade aj s regulačným prístupom, ktorý rieši systémové riziká v záujme vkladateľov obmedzením vzťahu medzi vlastným kapitálom banky a veľkosťou jej súvahy.

Skutočnosť, že banka môže vytvárať svoje vlastné vklady, ju oddeľuje od obchodnej povinnosti poskytnúť bezpečné úložisko pre úvery, ktoré dlhuje široká verejnosť. Je teda nepravdepodobné, že bude platiť predpoklad, že obchodné záujmy banky sa nejako zhodujú so záujmami ich klientov, čo je spoločný základ úspechu voľných trhov. Keby tomu tak bolo, mali by sme banky s väčším zameraním na zákazníka. Boli by sme svedkami toho, ako by banky aktívne pomáhali zákazníkom namiesto toho, aby sa skrývali za regulácie a obviňovali klientov z toho, že im umožňovali podvodný prístup k ich účtom, čo sa stáva čoraz častejšie. 

Napriek ohromnému množstvu peňazí, ktoré vzniklo ako bankový úver, zanedbaním vzťahov s verejnosťou otvorili národné obchodné bankové systémy možnosť radikálnej reformy. Zdá sa, že nové nariadenia Basel III odrádzajú od pôžičiek firemnému sektoru. Počíta sa s tým, že podnikové vklady v prospech nefinančných subjektov so splatnosťou kratšou ako jeden rok budú menej stabilným zdrojom dostupného financovania ako retailové vklady a priraďujú im 50 % zrážku k financovaniu súvahových aktív. Vklady zaznamenané z tohto zdroja sú teda neefektívnym financovaním aktív v porovnaní s retailovými vkladmi a vkladmi od malých podnikateľov, ktorým je vystavená iba 5 alebo 10 % zrážka. Teória spočíva v tom, že možno retailové vklady považovať za takmer rovnako stabilný zdroj financovania v súvahe ako vlastný kapitál banky. Ak banku odradíme od podnikania v oblasti korporátnych klientov, zníži to zapojenie celého bankového sektora do poskytovania úverov pre podniky v oblasti výroby a služieb. Je preto pravdepodobné, že Baasel III nakoniec posilní trend smerom k financovaniu štátneho dlhu, akumulácii rezerv centrálnych bánk a pôžičkám finančným inštitúciám. Takýto vývoj nepraje poskytovaniu úverov nefinančnému podnikovému sektoru.

Stratégia veľkých komerčných bánk, ktoré sa čoraz viac angažujú v čisto finančných aktivitách a obracajú sa chrbtom k poskytovaniu úverov nefinančnému sektoru viedla k tomu, že sa začalo zamieňať jedno riziko za druhé. Okrem toho sú banky pri finančných činnostiach čoraz viac viazané na osud druhej strany a vymieňajú si riziko protistrany s inými bankami. Nikde to nevadí viac ako v cezhraničných bankových vzťahoch, kde podkapitalizované banky, napríklad v EÚ, predstavujú globálne systémové riziko, ktoré Basel III nijako nerieši.