Dr. Skaza opäť varuje: Keď sa stretne stagflácia a dlhová kríza, pocítime to všetci

, project syndicate Foto: SITA/AP

Roky mimoriadne uvoľnenej fiškálnej a menovej politiky posunuli globálnu ekonomiku na cestu spomalenia v nasledujúcich rokoch. Keď dôjde k krachu, stagflácia 70-tych rokov sa spojí so špirálou dlhovej krízy z obdobia po roku 2008. Nouriel Roubini je presvedčený, že v takom prípade už hlavné centrálne banky nebudú mať žiadne možnosti. 

Ekonóm Roubini už dávnejšie upozorňuje na to, že dnešná mimoriadne uvoľnená monetárna a fiškálna politika v kombinácii s množstvom negatívnych šokov môžu viesť k stagflácii v štýle 70-tych rokov (vysoká inflácia spolu s recesiou). V skutočnosti je podľa neho riziko dnes ešte väčšie ako vtedy.

Pomery dlhu vo vyspelých ekonomikách a na väčšine rozvíjajúcich sa trhov boli v 70-tych rokoch oveľa nižšie, a preto stagflácia historicky nesúvisí s dlhovými krízami. Neočakávaná inflácia vtedy vymazala skutočnú hodnotu nominálnych dlhov s pevnými úrokovými sadzbami, čím sa znížila záťaž verejného dlhu mnohých vyspelých ekonomík.

Naopak, počas finančnej krízy v rokoch 2007 – 2008 vysoké pomery dlhu (súkromné aj verejné) spôsobili vážnu dlhovú krízu, keďže praskla bublina na trhu s nehnuteľnosťami. Následná recesia však viedla k nízkej inflácii, ak nie priamo k deflácii. V dôsledku úverovej krízy došlo k makrošoku agregátneho dopytu, zatiaľ čo riziká sú dnes na strane ponuky.

Podľa Roubiniho máme dnes to najhoršie zo stagflačných sedemdesiatych rokov aj z obdobia rokov 2007 – 2010. Pomery dlhov sú oveľa vyššie ako v 70-tych rokoch a kombinácia voľných hospodárskych politík a negatívnych šokov z ponuky ohrozuje skôr infláciu ako defláciu, čo v nasledujúcich rokoch pripraví pôdu pre stagflačnú dlhovú krízu.

Dr. Skaza to vidí tak, že uvoľnená monetárna a fiškálna politika budú nateraz naďalej nafukovať bubliny na strane aktív a úverov. Varovné signály sú zjavné, v dnešných vysokých pomeroch ceny a výnosov, nízkych prémiách akciového rizika, nafúknutom trhu s bývaním a technologických aktívach a iracionálneho záujmu o SPAC, krypto sektor, vysoko výnosný firemný dlh, kolateralizované pôžičkové záväzky, private equity, meme akcie a denné akciové retailové obchodovanie. V určitom okamihu tento boom vyvrcholí náhlou stratou dôvery, pričom prísnejšia menová politika spôsobí prasknutie bubliny.
 

 

Roubiny poukazuje na to, že rovnaká uvoľnená politika, ktorá nafukuje bublinu aktív, bude naďalej spôsobovať infláciu spotrebiteľských cien a vytvárať podmienky pre stagfláciu. Tá by nastala pri ďalších negatívnych šokoch z ponuky. Takéto šoky by mohli vyplynúť z obnoveného protekcionizmu, zo starnutia obyvateľstva vo vyspelých a rozvíjajúcich sa ekonomikách, kvôli imigračným obmedzeniam vo vyspelých ekonomikách, vďaka presmerovaniu výroby do vysoko nákladných oblastí, alebo balkanizácii  globálnych dodávateľských reťazcov.

Čínsko-americké tenzie môžu viesť k fragmentácii globálnej ekonomiky v čase, keď zmena podnebia a pandémia COVID-19 tlačia jednotlivé vlády k hlbšej sebadôvere. Keď sa k tomu pridá vplyv čoraz častejších kybernetických útokov na kritickú infraštruktúru a sociálna a politická reakcia proti nerovnosti, razom je recept na makroekonomické narušenie hotový.

Aby toho nebolo málo, centrálne banky stratili svoju nezávislosť, pretože im nezostávalo nič iné, ako speňažiť obrovské fiškálne deficity, aby sa predišlo dlhovej kríze. Keďže prudko vzrástli verejné aj súkromné dlhy, sú v dlhovej pasci. Rast inflácie v najbližších rokoch postaví centrálne banky pred dilemu. Ak začnú s postupným ukončovaním nekonvenčných politík a zvyšovaním úrokových sadzieb v boji proti inflácii, riskujú spustenie masívnej dlhovej krízy a vážnej recesie. Ak však zachovajú uvoľnenú monetárnu politiku, riskujú dvojcifernú infláciu a hlbokú stagfláciu, keď sa objavia ďalšie negatívne ponukové šoky. Ani v druhom scenári by však tvorcovia politík nedokázali zabrániť dlhovej kríze. Zatiaľ čo nominálny vládny dlh s pevnou úrokovou sadzbou vo vyspelých ekonomikách môže byť čiastočne vymazaný neočakávanou infláciou (ako tomu bolo v 70-tych rokoch), dlhy rozvíjajúcich sa trhov denominované v cudzej mene by tak jednoducho vymazané neboli. Mnohé z týchto vlád by museli splácať a reštrukturalizovať svoje dlhy.

Súkromné dlhy vo vyspelých ekonomikách by sa zároveň stali neudržateľnými (ako to bolo po globálnej finančnej kríze) a ich spready v porovnaní s bezpečnejšími vládnymi dlhopismi by prudko vzrástli, čo by spustilo reťazovú reakciu zlyhaní. Ako prvé by padli spoločnosti s vysokým pákovým efektom a ich bezohľadní veritelia v podobe tieňových bánk. Čoskoro by nasledovali zadlžené domácnosti a banky, ktoré ich financovali.

Skutočné dlhodobé výpožičné náklady môžu spočiatku pravdepodobne klesnúť, priznáva Roubini, ak neočakávane vzrastie inflácia. Postupom času však tieto náklady zvýšia tri faktory. Po prvé, vyššie verejné a súkromné dlhy rozšíria spready štátnych a súkromných úrokových sadzieb. Po druhé, rastúca inflácia a prehlbujúca sa neistota zvýšia rizikové prémie inflácie. A po tretie, rastúci index utrpenia, čo je súčet miery inflácie a nezamestnanosti, nakoniec skončí tak, ako keď bývalý predseda Fedu Paul Volcker v rokoch 1980-82 zvýšil sadzby na riešenie inflácie. Výsledkom bola ťažká dvojitá recesia v Spojených štátoch a dlhová kríza a strata desaťročí pre Latinskú Ameriku. Ale teraz, keď sú pomery globálneho dlhu takmer trikrát vyššie ako na začiatku 70-tych rokov, by akákoľvek protiinflačná politika viedla skôr k depresii než k vážnej recesii.

Za týchto podmienok budú centrálne banky zatracované, ak to urobia, a rovnako zatracované, ak to neurobia. Mnohé vlády budú čiastočne platobne neschopné, a teda nebudú schopné zachraňovať banky, firmy a domácnosti. Katastrofická situácia, v akej si ocitli vlády a banky v eurozóne po globálnej finančnej kríze sa bude na celom svete opakovať a bude to mať dopad na domácnosti aj firmy. Tak ako FED, aj Európska centrálna banka, Japonská a Anglická centrálna banka menia svoj postoj z ultra-holubičieho po väčšinou holubičný. Nič sa ale v skutočnosti  nemení. Stagflácia sedemdesiatych rokov sa čoskoro pretne s dlhovou krízou z obdobia po roku 2008. Otázka je, kedy to príde.
 

Súvisiace články

Aktuálne správy