oPeniazoch.sk, AIER Foto: SITA/AP
Väčšina najbohatších krajín má svoje centrálne banky. A väčšina z týchto centrálnych bánk postupuje diskrétne, čo znamená, že tvorcovia menovej politiky majú značnú voľnosť pri rozhodovaní o priebehu menovej politiky.
Menová politika je vytváraná pomocou sofistikovaných ekonomických nástrojov, ale nakoniec akékoľvek politické rozhodnutie v tomto procese predstavuje výzvu. Definícia menovej politiky nie je nenáročné, je to zmena ponuky peňazí tak, aby ovplyvňovala makroekonomické premenné, ako je inflácia alebo nezamestnanosť. Problém je, že z tejto definícii nie je jasné, že veľká časť toho, čo centrálne banky urobili od finančnej krízy v roku 2008, sa dá vôbec kvalifikovať ako menová politika. Iná definícia menovej politiky môže byť čokoľvek, čo centrálne banky urobia, aby ovplyvnili makroekonomické premenné. Táto definícia je až príliš široká, môže zahŕňať aj politiky, ktoré nie sú monetárne.
Pozrime sa na príklad amerického Fedu. Od 80-tych rokov až do konca roku 2000 bola menová politika v Spojených štátoch celkom jednoduchá. Ak by bol Federálny rezervný systém znepokojený hroziacou recesiou, zapojil by sa do expanzívnej politiky. To znamená, že by vytvoril nové peniaze a použil ich na nákup aktív, zvyčajne krátkodobých štátnych dlhopisov, na sekundárnom trhu. Investori, ktorí by predali svoje dlhopisy Fedu, by mali peniaze na svojich bankových účtoch. To zvyšuje celkové rezervy v bankovom systéme. Bankový systém zareaguje intenzívnejším finančným sprostredkovaním, vypožičiavaním nových peňazí. Nové peniaze, ktoré sa nasmerujú do produktívnych investícií, zvyšujú dopyt po tovaroch a službách, čo znižuje riziko recesie. Výsledkom by bola vyššia zamestnanosť, ale aj vyššia inflácia, pretože ceny stúpajú v celej ekonomike.
Kontrakčná politika fungovala opačne. Fed by predával dlhopisy a sťahoval peniaze, ktoré dostal z obehu. Samozrejme všetko digitálne, žiadne ničenie fyzickej meny, ale odstránenie zostatkov z bankového účtu. Bankové rezervy klesajú, finančné sprostredkovanie sa spomaľuje. Fed by mohol prijať kontrakcionársku politiku, ak by sa obával príliš vysokej inflácie. Spomalenie ekonomickej aktivity na strane dopytu znamená, že ceny by rástli pomalšie ako predtým, alebo dokonca klesali (deflácia, aj keď sa to v praxi takmer nikdy nestane).
Od krízy v roku 2008 však došlo k veľkej zmene v tom, ako Fed pristupuje k menovej politike. Podľa nového systému sa nepokúša meniť makroekonomické premenné zmenou množstva rezerv v bankovom systéme, ale namiesto toho sa zameral na jednu zo svojich regulovaných úrokových sadzieb – sadzby platenej z prebytočných rezerv bánk vedených na ich účtoch Fedu. Členské banky Federálneho rezervného systému majú svoje vlastné bankové účty, vedené vo Fede a Fed môže podľa uváženia platiť bankám úroky z ich vkladov.
V dôsledku turbulencií, ktoré sa v roku 2008 prehnali trhmi, Fed požiadal a dostal od Kongresu povolenie platiť úroky bankám, ktoré vo Fedeu držali väčšie vklady, ako je zákonom požadované minimum. Zmenou tejto administrovanej, čiže netrhovej sadzby môže Fed zmeniť stimuly pre banky, aby sa zapojili do finančného sprostredkovania. Inými slovami, už neexistuje priame spojenie medzi celkovým množstvom bankových rezerv a celkovou ekonomickou aktivitou, ako aj makroekonomickými premennými.
Ak chce Fed v rámci tohto nového systému zaviesť expanzívnu politiku, znižuje sadzbu platenú za prebytočné rezervy. To znižuje motiváciu bánk držať rezervy vo Fede a zvyšuje sa motivácia zapojiť sa do finančného sprostredkovania (ostatné veci, ktoré môžu s peniazmi robiť, majú porovnateľne vyššiu návratnosť). Zodpovedajúcim spôsobom, ak chce Fed prijať kontrakcionársku politiku, zvýši sadzbu zaplatenú za prebytočné rezervy. To zvyšuje motiváciu bánk držať rezervy vo Fede a znižuje sa motivácia zapojiť sa do finančného sprostredkovania (iné veci, ktoré môžu s peniazmi robiť, majú porovnateľne nižšiu výnosnosť).
Ako sa ukázalo, je to veľká vec. Musíme si uvedomiť úžasnú moc Fedu: má monopol na výrobu peňazí, čo je najlikvidnejšie aktívum ekonomiky. Môže doslova vytvárať peniaze z čistého vzduchu. A táto moc je zneužívaná. Podľa starého rámca menovej politiky však zneužitie tejto právomoci malo okamžité náklady. Ak by Fed podľahol politickému vplyvu a spustil tlačiarenské stroje na uspokojenie politických záujmových skupín, výsledkom by bola rýchlo vyššia ako požadovaná inflácia. Fed by bol nútený zmenšiť svoju intervenciu. Teraz je však spojenie medzi expanzívnou menovou politikou a nežiaducimi výsledkami, ako je vyššia inflácia, oveľa slabšie. Fed môže tlačiť peniaze, nakupovať akékoľvek aktíva, aké len chce, a potom zabrániť zvyšovaniu platieb úrokov z nadbytočných rezerv, aby tieto nákupy nemali nežiaduce makroekonomické dôsledky.
To znamená, že Fed má teraz oveľa vyššiu mieru slobody prednostne prideľovať úver. Namiesto toho, aby pôsobil ako zodpovedný veriteľ poslednej inštancie, sa Fed aj v roku 2008 snažil podporovať ceny konkrétnych aktív, ako sú napríklad dnes neslávne známe cenné papiere kryté hypotékou. Poskytol tiež núdzové pôžičky politicky zvýhodneným bankám, bez potrebnej solventnosti týchto bánk. Fed naďalej zneužíval túto moc pri reakcii na Covid-19, poskytoval priame pôžičky nefinančným organizáciám vrátane malých a stredných podnikateľov, veľkých korporácií a štátnych a miestnych vlád. Aj keď rozsah týchto politík ešte nie je veľký, nekonvenčné nákupy aktív stále predstavujú veľmi malý zlomok bilancie Fedu, vytvoril sa nebezpečný precedens. V prípade turbulencií na trhu sa Fed evidentne cíti pohodlne nielen ako poskytovateľ likvidity, ale aj ako poskytovateľ úverov.
Inými slovami, Fed sa prestal zaoberať výlučne monetárnou politikou a robí aj fiškálnu politiku. Tento mandát by mal znepokojiť každého, komu záleží na zásadách právneho štátu. Keď sa monopolné právo Fedu na tvorbu peňazí nevyužije na benígne makroekonomické účely, ale na službu fiškálnej politike, bude ekonomika atrofovať. Rast sa spomalí, pretože obmedzený úver prideľuje politika, nie zisk. Fed sa stane menej efektívnym agentom v boji proti makroekonomickým poklesom. Problém opäť spočíva v tom, že nový operačný rámec Fedu predstavuje pre volených úradníkov a byrokratov príliš veľa príležitostí miešať sa do záležitostí presahujúcich ich kompetencie.
Teraz, keď môže byť ponuka rezerv v bankovom systéme ľubovoľne veľká, je oveľa jednoduchšie zapojiť sa do fiškálnej politiky maskovanej ako menová politika. Preto je dôležitá definícia menovej politiky.
Ak menová politika znamená „čokoľvek, čo robia centrálne banky“, potom sú aktivity Fedu za posledné desaťročie oprávnené. Ale ak má byť menová politika zameraná na likviditu, ak má Fed poskytnúť trhom základ pre alokáciu zdrojov, ale nemá ich sám prideľovať, potom Fed prekročil rubikon od monetárnej politiky k fiškálnej politike. Fiškálna politika má v rukách politikov volených ľuďmi. Fed zapojený do tejto úlohy predstavuje veľké porušenie stanovených noriem makroekonomickej politiky.
História ukazuje, že nemôžeme dôverovať centrálnym bankám, že sa budú držať svojho mandátu. Rovnako ako všetky politické organizácie aj Fed chce mať väčšiu moc. Nie je bohužiaľ dôvod domnievať sa, že čoraz aktívnejšia centrálna banka bude lepšie slúžiť verejnosti. Ako sme videli od roku 2008, opak je minimálne rovnako pravdepodobný. Aj keď to platí pre všetky centrálne banky, je to zrejmé najmä v prípade Fedu, ktorý systematicky smeruje k zneužívaniu života, slobody a majetku. Ak sa to má napraviť, musíme sa oveľa bližšie pozrieť na vzťah medzi peniazmi a slobodou. Iba ak pochopíme tento vzťah filozoficky, ekonomicky a historicky, dokážeme napraviť to, čo sa pokazilo v našich finančných inštitúciách.
