oPeniazoch.sk, AIER Foto: getty images
Dejiny sú plné príkladov politických iniciatív, ktoré sa, nech už boli akokoľvek ušľachtilé alebo prísne koncipované, stali tupými nástrojmi rozsiahleho útlaku.
Začiatkom tohto roka začala Čína zavádzať projekt, na ktorom sa dlho pracovalo. Digitálna verzia jej meny jüan sa v súčasnosti používa v štyroch čínskych mestách. Čínska vláda vidí v experimente dve hlavné potenciálne výhody: hmatateľnú výzvu pre globálnu všadeprítomnosť amerického dolára a spôsob kontroly toho, ako čínski občania míňajú svoje peniaze.
S digitálnym jüanom, ako vládou vydávanou menou, je možné manipulovať a monitorovať ho rôznymi spôsobmi. Dôležité je, že je programovateľný. „Peking testoval dátumy vypršania platnosti, aby povzbudil používateľov k rýchlemu utrateniu v časoch, keď ekonomika potrebuje rýchly štart,“ napísal The Wall Street Journal,
Aj keď sa koncept meny, ktorá je umelo nafukovateľná, sa javí ako nový, má svoje korene v teoretizovaní dávno mŕtveho ekonóma. Nemecký podnikateľ menom Silvio Gesell na vlastnej koži pocítil finančný krach Argentíny v roku 1890. Následná nezamestnanosť, chudoba a ekonomická stagnácia ho presvedčili, že je potrebné niečo zmeniť. Predpokladal, že k takýmto krízam došlo, pretože ľudia hromadili peniaze zo strachu a zastavili podnikanie. Gesell navrhol, aby mali peniaze dátum spotreby, aby podporil rýchlejšie míňanie, demotivovali vytvárať úspory a pomohli sa vyhnúť katastrofickejším finančným krachom. „Menová reforma ako most k sociálnemu štátu“, jeho prvá publikovaná práca, podrobne popísala systém, v ktorom by papierové bankovky vypršali, pokiaľ by neboli za poplatok opečiatkované – „obnovené“. To v konečnom dôsledku znamenalo, že držiteľom peňazí vznikli náklady na ich držbu a keďže Gesell navrhoval obnovovací poplatok, úspory mali negatívnu úrokovú sadzbu. V čase, keď mali národy väčšinou menu viazanú na zlato, bola Gesellova myšlienka neortodoxná (a nepopulárna).
Gesell zomrel v roku 1930, realizácie svojho peňažného systému sa nedoži. Len o dva roky neskôr, počas najhlbšej hospodárskej krízy, sa hŕstka malých a stredných miest v Spojených štátoch a Európe pozrela na jeho návrh na upokojenie ich ekonomickej núdze. Najznámejším z týchto prípadov bolo mestečko Wörgl v Rakúsku, v ktorom úradník mesta Michael Unterguggenberger presvedčil radnicu, aby vydala pečiatkové peniaze známe ako „Certifikované kompenzačné poukážky“. Experiment sa stal známym ako „Zázrak z Wörglu“, ktorý odráža úspech mesta pri znižovaní nezamestnanosti a relatívnu ľahkosť, s akou prekonalo hospodársku krízu v porovnaní so zvyškom Rakúska. Je ale potrebné povedať, že experiment bol pravdepodobne úspešný z toho dôvodu, že mal, podobne ako samotná mena, dátum expirácie. Už po jednom roku mesto projekt ukončilo. „Hneď ako boli dane z omeškania zaplatené a keď ľudia zaplatili dosť daní vopred, aby sa cítili bezpečne a pohodlne (v určitom okamihu by prestali ďalej platiť), model stratil kľúčovú časť svojej atraktivity,“ napísal Jonathan Goodwin.
Samozrejme, aj keď spotreba poháňala hospodársky rast, predstava peňazí, ktoré je možné nakódovať tak, aby sa rozpadali pri prijateľných sadzbách, je znepokojujúca.
Centrálne banky sú centrálnymi menovými plánovačmi a aj v tomto prípade existuje množstvo kritiky, ktoré sa týka centrálneho plánovania v každej inej oblasti. Izolovanosť, nával informácií, ktorým čelia, a politická manipulácia, majú za následok prevahu nad chybnými, neúčinnými alebo neskorými politickými rozhodnutiami, ktoré majú všetky nežiaduce následky. Z týchto neúmyselných následkov sa občas stanú nové krízy, ktoré si vyžadujú ďalšie politické intervencie. Vzhľadom na túto nevyhnutnosť je potrebné sa na akékoľvek rozšírenie politických výziev pozerať s hlbokým znepokojením. To platí pre čínsky digitálny juan, experiment z Wörglu a množstvo ďalších nekonvenčných nástrojov menovej politiky, ktoré sa používajú v súčasnosti alebo v budúcnosti.
V konkrétnom prípade meny navrhnutej pre prispôsobiteľné znehodnotenie je otázkou, do akej miery alebo dokonca či bude realizovaná menová politika komunikovať o indukovanej strate kúpnej sily. Oznámením, že peniaze budú v určitom okamihu neupotrebiteľné, budú jednotlivci, firmy a inštitúcie, ktoré majú peniaze v držbe, robiť rozhodnutia, ktoré nebudú vychádzať z ich vkusu a potrieb. Bude to skôr želanie previesť peniaze do inej formy v očakávaní straty kúpnej sily. Účinok jednotlivcov a veľkých finančných inštitúcií, ktoré vyčleňujú určitý tovar ako uchovávateľa hodnoty, pri umelom raste časových preferencií smerom hore, by rovnako ako väčšina iných foriem peňažného inžinierstva nevyhnutne spôsobil cenové skreslenia a možný nedostatok v závislosti od dostupnosti miestneho tovaru a služby.
Je možné, že by finančné inštitúcie mohli dosiahnuť, aby ich peniaze (presnejšie peniaze na ich účtoch) boli mimo týchto politických opatrení, čím by sa vytvoril korporatívny menový systém. Spotrebitelia a ekonomickí aktéri zápasiaci s vykonštruovanými stratami kúpnej sily, ekonomické elity, ich firmy a ďalší favoriti, ktorí dostávajú alebo im zostáva nedotknutá kúpna sila. Kto by patril medzi obľúbencov a a kto nie, je už len na fantázii, ale celkom poučný je pohľad na vplyv, ktorý na verejnú politiku majú špeciálne záujmové skupiny a korporácie.
Tým sa však len otvoria povestná Pandorina skrinka. Nemohla by sa nakoniec stať z programovateľnej digitálnej meny, ktorá je v prvom rade navrhnutá na podnietenie spotreby a zvýšenie peňažnej rýchlosti, širší represívny nástroj? Môže slúžiť ako prechodná forma pokuty za priestupky alebo iné právne sankcie? Namiesto prepadnutia paušálnej sumy môže byť zostatok na účte porušiteľa upravený tak, aby sa urýchlila strata kúpnej sily. Argumentom na podporu takéhoto opatrenia môže byť to, že spravodlivo trestá previnilcov, čo má nepriaznivý dopad na ich bankové zostatky a „podporuje ekonomiku“ alebo „podporuje ekonomický rast“.
Aj keď ide o špekulácie s orwellovským podtónom, možno si predstaviť, a to nie je konšpiračná teória, viazanie čohokoľvek od povinného poistného krytia cez očkovanie až po povinné hlasovanie vymáhateľné pod hrozbou individuálne zameraných peňažných sankcií. To, či by takéto opatrenie patrilo alebo nepatrilo do zákonnej kategórie by tiež bolo predmetom značnej kontroverzie.
Štát, ktorý určí, že jeho obyvateľstvo nedostatočne podporuje vojenské ťaženie, sa môže rozhodnúť, že ťažkosti sa nedostatočne zdieľajú a na zosúladenie záujmov by mohol byť použitý náhly a neohlásený útok na zostatky bánk, ktorý by mal za následok okamžitú stratu kúpnej sily.
Čína spustením svojho projektu digitálnych jüanov prechádza novou cestou v oblasti autoritatívneho menového plánovania. Bohužiaľ, toto úsilie nemusí byť izolovaným experimentom. Centrálni bankári po celom svete už signalizujú čoraz väčšiu otvorenosť experimentálnym politickým iniciatívam. Tento konkrétny projekt je ešte len v začiatkoch, ale jedna vec je istá bez ohľadu na odlišné kultúry alebo politické systémy: centrálne banky sú náchylné na úskalia centrálneho plánovania a nevyhnutne budú mať nežiaduce následky na obyvateľstvo, ktorému slúžia.
