oPeniazoch.sk, the conversation Foto: YT/BBC
John Maynard Keynes zomrel pred 75 rokmi 21. apríla. Najslávnejší anglický ekonóm je najčastejšie citovaný v súvislosti s ekonomickým dopytom a názorom, nakoľko sú nevyhnutné vládne výdavky, aby sme sa dostali z recesie.
Keynes zomrel vo veku iba 62 rokov po tom, čo viedol maratón rokovaní pre Veľkú Britániu o povojnovom medzinárodnom finančnom systéme a angloamerickej dohode o pôžičke. Jeho zmýšľanie dominovalo v hospodárskej politike v strede 20-teho storočia. Zabúda sa však na menej známy aspekt Keynesovho dedičstva. Jeho názory na to, čo označoval ako „zvierací duch“ alebo ľudský optimizmus, dnes predstavujú dôležitú súčasť behaviorálnej ekonómie. Živočíšni duchovia predstavujú emócie dôvery, nádeje, strachu a pesimizmu, ktoré môžu mať vplyv na finančné rozhodovanie, čo môže následne podnecovať alebo brzdiť ekonomický rast a čo má dôležité dôsledky pre vlády v ich úsilí o dosiahnutie ekonomického zotavenia z pandémie COVID-19.
Keynes spochybnil neoklasickú ortodoxiu svojej doby, že ekonomika ponechaná bez zásahov spontánne dosiahne v krátkodobom až strednodobom horizonte úplnú zamestnanosť.
Pokiaľ neoklasickí ekonómovia verili, že ponuka určuje dopyt, Keynes uviedol, že to platí naopak. Namiesto toho, aby sa ceny a mzdy počas hospodárskeho poklesu rýchlo prispôsobovali a klesali, aby sa dopyt dokázal rýchlo prispôsobiť ponuke, Keynes uviedol, že trhy nie sú natoľko dokonalé, aby to dosiahli. Predovšetkým trh práce, pretože pre firmy bolo obzvlášť ťažké znížiť pracovníkom mzdy v ťažších časoch. Ak by dopyt zostal slabý, ekonomika by čelila dlhodobej nezamestnanosti. Keynes argumentoval, že aby sa ekonomika mohla posunúť k plnej zamestnanosti, musel by zasiahnuť štát.
Keynes argumentoval, že očakávania ľudí prispeli k udržaniu nízkeho dopytu, čo vplýva aj na optimizmus. Spotrebitelia budú nakupovať menej a podnikatelia menej investovať, ak očakávajú, že ekonomika bude v dohľadnom čase v depresii.
Pri radikálnom posune pohľadu väčšiny vtedajších ekonómov o niekoľko desaťročí neskôr si Keynes myslel, že tieto očakávania u ľudí nie sú úplne racionálne, ale v zásade vychádzajú z ich psychológie alebo z toho, nakoľko veci vnímajú optimisticky. Vysvetlil to vo svojej najslávnejšej knihe Všeobecná teória zamestnanosti, úrokov a peňazí z roku 1936.
Pravdepodobne väčšina z našich rozhodnutí urobiť niečo pozitívne, ktorých úplné dôsledky sa prejavia v priebehu budúcich dní, sa dá urobiť iba ako výsledok živočíšnych duchov, skôr ako spontánne nutkanie konať, než ako nečinnosť, a nie ako výsledok váženého priemeru kvantitatívnych prínosov vynásobený kvantitatívnymi pravdepodobnosťami.
V tejto súvislosti Keynes považoval vládne výdavky za rozhodujúce nielen pre udržanie spotrebiteľskej a firemnej spotreby, ale aj pre „pošťuchovanie“ jednotlivcov, aby ich dôvera v ekonomiku zostala vysoká, aby sa zabránilo zrúteniu ich očakávaní.
Tento pohľad na ľudské rozhodovanie je blízky názoru, ktorý majú dnes behaviorálni ekonómovia. Keynes mohol silne ovplyvniť jeden z kľúčových textov z tejto oblasti, hoci mu to nikdy nebolo výslovne uznané. Ľudské správanie nie je len výsledkom racionálneho výpočtu využívajúceho dostupné informácie, ale ovplyvňujú ho napríklad emócie, falošné vnímanie a postupy či normy, založenú skôr na praktických skúsenostiach ako na teórii.
Koniec koncov, vo svete, v ktorom by ľudia boli úplne racionálni, by zvýšenie vládnych výdavkov bolo oveľa menej efektívne. Ľudia by videli, ako sa ich vlády viac zadlžujú, aby zvýšili verejné výdavky, a vedeli by, že v budúcnosti pravdepodobne stúpnu dane, aby sa pokryli náklady. Namiesto toho, aby išli a začali utrácať peniaze, ktoré dostali od veľkorysej vlády, ušetrili by si ich na zaplatenie budúcich daní.
Je zaujímavé, že Keynesa viac ako verejné dobro, zaujímal ekonomický dopad verejných výdavkov na veci ako napríklad infraštruktúra. „Vláda by mala platiť ľuďom, aby kopali v zemi jamy a potom ich zahrabávali,“ vyhlásil na margo vyvolávania dopytu a očakávania ľudí.
Keynesove predstavy o stagnácii a nezamestnanosti sa živili počas veľkej depresie v 30-tych rokoch. Pozorovanie nárastu počtu nezamestnaných, ktorí skončili na ulici, bolo pravdepodobne dôležitým zdrojom inšpirácie a jeho odporúčania čoskoro prijali vlády z celého sveta. Jeho vplyv poklesol v 70-tych rokoch, keď ekonomiky čelili veľmi odlišným výzvam v podobe nízkeho rastu a vysokej inflácie (známe ako stagflácia). Ekonómovia si všeobecne mysleli, že zvýšenie verejných výdavkov spôsobí iba vyššiu infláciu, preto vlády hľadali iné odpovede, napríklad uvoľnenie podnikania prostredníctvom deregulácie a kontroly ponuky peňazí.
Určite to nebude náhoda, že k návratu k záujmu o Keynesa došlo počas globálnej finančnej krízy v rokoch 2007 – 2009, keď vládam prináležalo zachrániť svetovú ekonomiku pred následkami finančnej krízy.
Pokiaľ ide o súčasnú pandémiu, Keynesa by určite potešilo, keby videl silné intervencie zo strany vlád takmer na celom svete, ktoré udržujú spotrebu a zamestnanosť. Bol by však oveľa menej šťastný, keby počul diskusie o znižovaní deficitu. Vedel by, že takéto diskusie znížia očakávania a ešte viac sťažia hospodárske oživenie. Aj keď by pravdepodobne súhlasil s tým, že vlády sa musia vyrovnať so svojimi deficitmi vo vhodnom čase, zároveň by ich vyzval, aby sa takýmto diskusiám vyhli, až kým pandémia a jej dopady na ekonomiku neskončia.
