Moje najsebavedomejšie ja: Peniaze, úspech, postavenie a sláva

, the conversation Foto: getty images

Banky profitujú zo stážistov, ktorí si myslia, že na to, aby dosiahli vyššiu úroveň na kariérnom rebríčku, musia sa z nich stať nadľudia.

Pracovné podmienky v poprednej investičnej banke Goldman Sachs sú podľa skupiny mladých bankárov, ktorí v nej pracujú, „nehumánne“ a „hrubé“. V neoficiálnom prieskume, ktorý koluje po sociálnych sieťach, sa sťažovali na 95-hodinový priemerný pracovný týždeň a spánok iba päť hodín, počnúc treťou hodinou ráno. Asi to nie je žiadna novinka, takéto podmienky nie sú vo finančných službách nič neobvyklé a sú to už nejaký ten čas, ako na to upozorňuje seriál verejnoprávnej BBC.

Mladí bankári v Goldman Sachs nežiadajú radikálnu zmenu. V prieskume objasňujú, že vedeli, že toto zamestnanie nie je typu od 9 do 17 hod. Medzi ich hlavné požiadavky ale patrí napríklad maximálne 80-hodinový pracovný týždeň a žiadna práca medzi deviatou večer v piatok a deviatou ráno v pondelok.

Jedným z prípadov, ktoré si v minulosti vyžiadali pobúrenie verejnosti, bol aj notoricky známy príbeh Moritza Erhardta, letného stážistu v Bank of America Merrill Lynch, ktorý zomrel v auguste 2013 po pokuse o nepretržitú prácu tri dni a noci. Tento 21-ročný mladík sa zúfalo snažil zabezpečiť si pracovnú ponuku po ukončení vysokoškolského štúdia. Jedna z analýz  tohto prípadu poukázala na skutočnosť, že otec Moritza Erhardta, psychoanalytik, zdôraznil, že banka jeho syna nevykorisťuje. Veril, že to Moritz robil sám pre seba. „Nezaujímali ho výhradne iba peniaze, chcel konať dobro vo svete. Prechádzal som niektoré z jeho vecí a našiel som citát od Marilyn Monroe, do ktorého si urobil poznámku: „Nechcem zarábať peniaze, chcem byť len úžasný““.

Opäť sa do diskusií vrátila otázka, prečo sú ľudia v oblasti financií ochotní neustále pracovať tak intenzívne? Zrejmou odpoveďou by boli finančné odmeny, ale nemusí to byť tak jednoduché. Moritzov otec vysvetlil, že „súčasťou práce, ktorú Moritz miloval, bola intenzita a esprit de corps, teda morálka, akási schopnosť udržiavať vieru v inštitúciu alebo cieľ, aj napriek odporu alebo ťažkostiam, ktorá sa vytvorila počas dlhých dní a nocí v kancelárii“.

Aby sme to dokázali pochopiť, musíme poznať kultúrny kontext. Keď popredný filológ George Steiner poskytol v roku 2007 rozsiahly autobiografický rozhovor, okrem iného povedal: „Mladí v Európe nikdy neboli tak beznádejní … Nemajú zmysel pre ideológiu, zmysel pre žiadnu politickú ani utopickú budúcnosť… Nikto nepoloží život za hedžový fond, nikto nezomrie pre obrovský zábavný priemysel, pre masmédiá, pre uctievanie športu.“

Profesor Steiner bol vycibreným pozorovateľom spoločnosti a kultúry, ale akosi nezbadal, že hedžové fondy, zábavný priemysel, masmédiá a šport sa stali hlavnými zdrojmi novej ideológie osobného úspechu a pokroku. Mobilizujú, niekedy až úplne, záujmy, energiu a odhodlanie veľkého počtu ľudí na celom svete. Je to svet, v ktorom sú dnes peniaze, úspech, postavenie a slávne osobnosti ústrednou zložkou kultúry. Diktujú, čo má hodnotu, a zdá sa, že ich moc časom rastie.

Študenti vysokých škôl dnes považujú svoje vzdelávanie za „investíciu“ z hľadiska toho, nakoľko zamestnateľní sa vďaka štúdiám stanú. Primárne sa zaoberajú zamestnaním, ku ktorému sa dostanú po ukončení štúdia. Finančné služby patria k najvyhľadávanejším sektorom. Výsledkom je, že finančné inštitúcie môžu diktovať a vyžadovať intenzívne, takmer zúfalé zväzky od ľudí, ktorých prijmú do zamestnania. Posledné dve desaťročia sme boli svedkami exponenciálneho rastu záujmu o získanie práce vo veľkých korporáciách, ktoré hľadajú na trhu práce jednotlivcov superlatívnych ľudských kvalít. Od kandidátov očakávajú, aby sa zamestnanie spájalo s ich „ja“. Jeden nedávny inzerát citoval úspešného absolventa: „Som to stále ja, ale moja najsebavedomejšia verzia, ktorá dlhodobo poráža všetkých konkurentov.“ Hoci šlo o reklamu reťazca supermarketov Aldi, podobné zmýšľanie je prítomné aj vo finančných službách.

Prostredníctvom masové presadenia takéhoto druhu rozmýšľania sa udeje niečo veľmi silné. Poskytuje to vôdzku pre pochopenie toho, prečo má zamestnateľnosť taký dôležitý význam: korporácie sa stali takmer ako chrámy v ére posadnutosti sebou samým. Veríme, že na to, aby sme splnili požadované štandardy, musíme byť v istej miere nadľudia. Je to začarovaný kruh, v ktorom vnímanie seba a top korporácií, sa navzájom posilňuje.

Keď poradenská PricewaterhouseCoopers (PwC) pred niekoľkými rokmi inzerovala svoj program pre absolventov, využila nasledujúci slogan: „Byť ten, kto nikdy neprešľapuje na mieste.“ Neznamená to, že PwC zdieľa pracovnú kultúru podobnú ako Goldman Sachs, ale skôr upozorňuje aj na druhú stranu mince, čo sú týka sťažností nižších bankárov. Práca pre tieto organizácie sľubuje osobný rast, rozvoj, vzdelávanie, úspech, tvorivosť a tak ďalej. Firmy tak definujú horizont očakávaní pre tieto pracovné miesta. Ale keď pracovníci dosiahnu bod zlomu, či už vo finančnom sektore, alebo inde, musí sa to uznať ako okamih, keď sa do reality dostanú superlatívne očakávania. Žiadny z týchto superlatívnych ľudských „potenciálov“ nie je nekonečný.

Keď je výkon práce prezentovaný ako istý druh absolútneho a neodvrátiteľného testu „ja“, mal by to byť trh, na ktorom si treba vážiť veľa mladých ľudí. Všetci sme teraz „tvorivé talenty“, neustále si to opakujeme a vyžadujeme za to aj nejaké uznanie. To je dôvod, prečo situácia v Goldman Sachs nie prekvapujúca ani výnimočná. Znamená to, že výzvy na zásah či reguláciu na zlepšenie podmienok, možno nik nevypočuje. Musí sa otvoriť diskusia o hodnotách, ktoré sa vštepujú mladým ľuďom, a o spôsoboch, ako ich budú posudzovať budúci zamestnávatelia.

„Uvedomujeme si, že naši ľudia sú veľmi zaneprázdnení, pretože ide o silný druh podnikania, objemy sú na historických úrovniach… Rok s pandémiou bol pre ľudí pochopiteľne unavujúci a preto vypočujeme ich obavy a podnikneme niekoľko krokov, aby sme ich nastolené problémy vyriešili,“ uviedol hovorca Goldman Sachs.

 

Súvisiace články

Aktuálne správy