oPeniazoch.sk, businessinsider;ritholtz;ČTK Foto: getty images
Barry Ritholtz, spoluzakladateľ a investičný riaditeľ Ritholtz Wealth Management si myslí, že inflačné prognózy boli aj sú značne prehnané.
Medziročná miera inflácie v Európskej únii v januári po polročnom období pomalého rastu výrazne vzrástla na 1,2 percenta. Ceny rástli aj v krajinách platiacich eurom, kde po piatich mesiacoch ich poklesu dosiahla inflácia v prvom mesiaci tohto roka 0,9 percenta. V decembri bola eurozóna ešte v deflácii, ktorá predstavovala mínus 0,3 percenta. Ako uviedol európsky štatistický úrad Eurostat, v celej dvadsaťsedmičke aj v eurozóne je januárový rast cien najvyšší od začiatku minulej jari, kedy európske krajiny začali zavádzať hospodárske obmedzenia kvôli šíriacej sa pandémii. Inflácia však stále nedosiahla hodnoty z minulého januára, kedy v EÚ predstavovala 1,7 percenta, zatiaľ čo v 19 štátoch platiacich eurom 1,4 percenta.
Inflácia napriek výraznému rastu stále nedosahuje cieľ Európskej centrálnej banky (ECB), ktorá sa usiluje o to, aby sa rast cien v strednodobom výhľade držal tesne pod dvoma percentami. ECB vlani podnikla sériu mimoriadnych opatrení na podporu inflácie a ekonomiky, ktorá sa musí vyrovnávať s negatívnymi dôsledkami krízy spôsobenej šírením nového typu koronavírusu. V januári centrálna banka síce menovú politiku ponechala bez zmeny, naznačila však možnosť ďalších stimulačných opatrení, pretože výhľad sa kvôli pokračovaniu pandémie zhoršuje.
Fiškálne a monetárne stimuly na podporu pokrízového oživenia ekonomiky by podľa radu ekonomických teórií mali naštartovať infláciu. Tak v Európe ako aj USA. Prínosy stimulov, ktoré sa chystá administratíva demokratického prezidenta Joea Bidena presadiť, majú prevýšiť riziká spojené s možnou infláciou. Bank of America očakáva, že HDP Spojených štátov v roku 2021 posilní o šesť percent a ďalší rok o ďalších 4,5 percenta. To by za normálnych okolností viedlo k prehriatiu ekonomiky, a tým pádom aj k spusteniu inflačnej špirály. Banky z Wall Street sa však domnievajú, že dopady pandémie vyústili v tak dramatický prepad výkonnosti HDP, že podporné stimuly zvýšenie spotrebiteľských cien nijako výrazne nepovzbudia a ekonomika sa len vráti do normálu.
Aplikácia záchranného balíka prispeje k rastu spotrebiteľských cien o 0,5 percentuálneho bodu, vypočítala UBS. V roku 2022 čaká banka celkovú infláciu na úrovni 1,8 percenta, a 1,9 percenta v roku 2023. Podľa ekonómov banky Goldman Sachs zostáva riziko inflácie "obmedzené". Deutsche Bank upozorňuje, že ak by sa odhadovaný scenár relatívne nízkej inflácie skutočne naplnil, bol by to "nezvyklý moment v histórii makroekonómie". Podľa šéfa stratégie banky Alana Ruskina je však ťažké odhadovať, ako budú trhy v ďalších mesiacoch reagovať.
Aj keď sú banky v zhode, neznamená to, že sú ich ekonomické predikcie nevyhnutne správne.
K inflácii dochádza, keď sa jeden alebo viac faktorov zvyšujú cenu. Mzdové tlaky často zvyšujú ceny tovaru a služieb a dostávajú sa do širšej ekonomiky (60-te roky). Kombinácia oslabujúcej meny a rastúcich cien komodít niekedy vedie k vyšším vstupným nákladom, čo naštartuje inflačnú špirálu (70-te roky). A potom sú aj chvíle, kedy sú náklady na kapitál tak nízke, že pošlú všetko, čo je ocenené v mene, alebo dlhu, do rastovej špirály (prelom tisícročia).
Inflácia však nie je nevyhnutná vec. Existuje veľa vyrovnávacích síl, ktoré pôsobili po väčšinu ostatných 50 rokov. Medzi tri veľké deflačné tlaky patria:
1) Technológie, ktoré vytvárajú obrovské úspory v efektívnosti výroby, najmä v digitálnych produktoch(napr. softvér).
2) Robotika / automatizácia, ktoré efektívne vytvárajú fyzický tovar za nižšie ceny.
3) Globalizácia, ktorá presúva výrobu do regiónov s nižšími nákladmi, čím zlacňuje tovar a služby.
Z tohto hľadiska je inflácia pravidelná a je poháňaná konkrétnymi udalosťami, zatiaľ čo deflácia je konzistentná, a tvorí základný stav modernej ekonomiky. Úplné pochopenie tejto skutočnosti si vyžaduje pochopenie toho, ako nedostatok a hojnosť pôsobia ako hybné sily ceny práce a tovaru. Dnes však mnoho ekonómov, ktorí vyrastali počas predchádzajúcich období inflácie, nedokáže rozlíšiť, ako sa svet odvtedy zmenil.
Dominantná „flácia“ moderného sveta má tendenciu byť predpojatá viac smerom k poklesu ako k rastu cien. Žijeme v ére deflácie, prerušovanej občasnými inflačnými kŕčmi. To naznačuje, že obavy z inflácie budú pravdepodobne prehnané, a to aj pri nízkych úrokových sadzbách a vysokých fiškálnych stimuloch. Ak by sme z tohto vychádzali, výsledkom je, že prognostici nadhodnocujú infláciu o niečo viac a hyperinfláciu o viac ako dosť. Väčšina ekonómov to na prelome tisícročí nesprávne vyhodnotila a radikálne podhodnotila, ako ultra nízke úrokové sadzby v kombinácii s vysokou mierou zamestnanosti a slabým dolárom, spôsobila rast cien. Inflácia bola silná, až kým neprišla veľká finančná kríza. Potom už bola inflácia, napriek všetkým priveľkým očakávaniam, už o ničom. Možno to vysvetľuje, prečo toľko ekonómov predpovedalo infláciu po veľkej finančnej kríze, ktorá však nikdy neprišla. Po pandémii koronavírusu by sme sa mali dočkať zníženia nezamestnanosti a uvoľnenia dovtedy zadržiavaného dopytu s prechodným obdobím miernej inflácie. Ale tá bude pravdepodobne oveľa menšou hrozbou, ako tomu bolo v predchádzajúcich desaťročiach.
To však nechcú počuť ekonómovia zo starej školy. Možno budú musieť prekonfigurovať svoje modely toho, čo spôsobuje infláciu a defláciu. Omyly za posledné dve desaťročia by ich mali motivovať k aktualizácii svojich modelov. Bohužiaľ vidíme len málo dôkazov o tom, že majú záujem zmeniť svoju základnú koncepciu toho, čo zvyšuje ceny.
„Inflácia je vždy a všade monetárnym fenoménom,“ povedal Milton Friedman pred 50-timi rokmi, v roku 1970. Odvtedy sa svet dramaticky zmenil. A rovnako by sa malo zmeniť aj chápanie inflácie ekonómami.
