oPeniazoch.sk, mises.org Foto: SITA/AP;getty images
Keď americký prezident Nixon prijal kroky smerujúce k opusteniu zlatého štandardu, určil smer nespútanej expanzie fiat peňazí. Koniec systému Bretton Woods priniesol vek konkurenčných fiat mien po celom svete. Dnes smerujeme k chaotickému zničeniu tohto systému
Alasdair Macleod vyčerpávajúcim spôsobom opísal nevyhnutné deštruktívne dôsledky tlače peňazí, ktoré v USA prešli do hyperinflácie. Macleod definuje hyperinfláciu nie ako ceny mimo kontroly (zatiaľ), ale ako scenár, pomocou ktorého môžu byť vládne výdavky financované iba prostredníctvom stále rastúcich problémov s fiat peniazmi. Rastúca cenová inflácia, tradičná definícia hyperinflácie, nevyhnutne vyplýva z predchádzajúcich činov nadmerného a rastúceho tlačenia peňazí, ktoré najskôr odhalia svoju deštruktívnu povahu na trhoch s akciami, nehnuteľnosťami a komoditami, až potom sa prejavia ako inflácia spotrebiteľských cien mimo kontroly, ktorá ničí spoločnosti, ako to bolo vo weimarskom Nemecku v roku 1923, a novšie v Argentíne, Venezuele, Zimbabwe a inde. Hrôza sa skončí až keď sa spoločnosť vzdá hyperinflačných peňazí a prijme novú alebo inú menu.
V skutočnosti je oveľa ťažšie zastaviť hyperinflačné udalosti, než sa predpokladalo. Napríklad v roku 1923 viazalo weimarské Nemecko svoju novú menu na dolár, ktorý bol stále krytý zlatom. Predpokladalo sa, že to môže krízu ukončiť. Nasledovali však roky ekonomického poklesu a depresie. V dôsledku toho bola nemecká občianska spoločnosť zničená a jej občania traumatizovaní do tej miery, že do desiatich rokov bola plnohodnotná totalitná diktatúra považovaná za jediné životaschopné riešenie vnútorných občianskych nepokojov.
Dnes na svete neexistuje mena so zlatým štandardom, s ktorou by USA a Západ mohli spájať svoje hyperinflované meny. Najpravdepodobnejším výsledkom bude návrat k doláru krytému zlatom, ale až potom, čo bude americká občianska spoločnosť navždy zmenená k horšiemu a americký ľud bude traumatizovaný rovnako ako boli Nemci v 20. rokoch 20. storočia.
Na Západe však stále existuje možnosť, dobrovoľné opustenie keynesiánskej ekonomiky a iných myšlienkových smerov, ktoré tlačenie peňazí prijímajú ako riešenie ekonomických problémov a prepojenie amerického dolára s jeho stále významnými zlatými rezervami. Aký vývoj by však mohol posunúť USA k dobrovoľnému posilneniu meny?
Odpoveď je Nemecko. Štvrtá najväčšia ekonomika na svete a pravdepodobne finančne najspoľahlivejšia. Nemecká spolková vláda pravidelne hospodári s prebytkami rozpočtu, čo je fenomén, ktorý sa naposledy v USA na krátko objavil v 90-tych rokoch a predtým v 50-tych rokoch. Nemecko sa pri vybalansovaní účtovných kníh nespolieha na pôžičky, tým menej na tlač peňazí (nazývané monetizácia). Pred vstupom Nemecka do eurozóny bola západonemecká marka najsilnejšou menou v Európe. Po celé desaťročia sa posilňovala postupne voči všetkým menám vrátane amerického dolára. DM bola skutočný obchod, sila, ktorá obchodným partnerom zabránila príliš rýchlo znehodnocovať ich vlastné meny. Ceny vysoko žiadaného nemeckého tovaru stúpli v cudzej mene, aj keď jeho ceny denominované v DM zostali stabilné alebo dokonca mierne poklesli. To znepokojovalo najmä Francúzsko, ktoré sa obávalo oživenia nemeckej ekonomickej sily v srdci Európy.
Príležitosť Francúzska eliminovať nemeckú marku a získať určitú kontrolu nad nemeckou ekonomikou sa naskytla po páde Sovietskeho zväzu a vlády Východného Nemecka na začiatku 90-tych rokov. Nemci na oboch stranách Berlínskeho múru si želali politicky zjednotiť svoju krajinu. Nemecko požiadalo o súhlas opätovného zjednotenia USA, Francúzsko a Spojené kráľovstvo. V stále kontroverznom a nie všeobecne akceptovanom scenári, Francúzsko odkázalo, že dá súhlas na znovuzjednotenie Nemecka, iba ak západné Nemecko opustí DM a zavedie euro. Nemeckí centrálni bankári si možno mysleli, že by mohli zvíťaziť, ak by sa z eura stala supermarka. Rýchlo sa ale dozvedeli niečo iné, keď boli prehlasovaní na kľúčových politických debatách, a bezmocne sledovali, ako Európska centrálna banka porušila podmienky svojej charty, aby nenafúkla euro alebo nepodporovala dlhové záväzky svojich členov.
Obnovenie nemeckej marky by bolo dobré pre Nemecko aj pre svet. Rozhodnutie opustiť inflačnú eurozónu je iba politickým rozhodnutím. Z ekonomického hľadiska neexistuje nič, čo by Nemecku bránilo v tom, aby dokonca prijalo zlatý štandard.
Takto to vysvetľuje Ludwig von Mises. Ak sa chce vláda vrátiť k zlatému štandardu, nie sú potrebné žiadne medzinárodné dohody ani medzinárodné plánovanie. Každý národ, či už bohatý alebo chudobný, mocný alebo slabý, môže v ktorúkoľvek hodinu opäť prijať zlatý štandard. Jedinou požadovanou podmienkou je upustenie od politiky ľahkých peňazí a snahy bojovať proti dovozu devalváciou. Otázkou nie je to, či by sa mal národ vrátiť k určitej parite zlata, ktorú si kedysi vytvoril a ktorú už dávno opustil. Takáto politika by teraz samozrejme znamenala defláciu. Ale každá vláda môže slobodne stabilizovať existujúci výmenný pomer medzi svojou národnou menovou jednotkou a zlatom a udržiavať tento pomer stabilný. Ak nedôjde k ďalšej expanzii úverov a ďalšej inflácii, mechanizmus zlatého štandardu alebo štandardu výmeny zlata bude opäť fungovať.
Nemecko je ekonomicky a finančne drancované väčšinou z krajín južnej Európy, ako to dokazuje transeurópsky automatizovaný expresný systém hrubého zúčtovania platieb v reálnom čase (TARGET2). TARGET2 zaznamenáva pohľadávky a záväzky ECB a národných centrálnych bánk voči eurosystému. Nemecko v zásade vyrába vysoko kvalitné tovary, ktoré nakupujú ďalšie krajiny eurozóny za peniaze vytlačené zo vzduchu Európskou centrálnou bankou. Aktuálny zostatok Nemecka TARGET2 v Európskej centrálnej banke presahuje 1 bilión eur. Kvalita nemeckého úveru TARGET2 je prinajmenšom podozrivá, ako to tu vysvetľuje Macleod. Národné centrálne banky v krajinách s vysokým deficitom TARGET2 považujú nevýkonné pôžičky ako vhodný kolaterál na získanie pôžičiek od Európskej centrálnej banky. Tento dumping problémových pôžičiek do TARGET2 zníži aktíva Bundesbank v nevyhnutnej bankovej kríze. Proces konfiškácie kapitálu sa zvyšuje, pretože Európska centrálna banka rozširuje svoj takzvaný program kvantitatívneho uvoľňovania.
Jednoduchým riešením by bolo, že Nemecko opustí eurozónu a obnoví nemeckú marku. Pravdepodobne by s ním odišlo aj niekoľko ďalších krajín eurozóny. Bez toho, aby Nemecko financovalo rozpočtové deficity prevažne južných členov eurozóny, by Európska centrálna banka musela presunúť svoj mechanizmus rabovania – systém TARGET2 – na niekoľkých zostávajúcich zodpovedných, ale oveľa menších národov. Aby sa tomuto osudu vyhli, tieto zodpovednejšie krajiny by buď prijali DM, alebo obnovili svoje pôvodné miestne meny a prepojili ich s DM. Rozmanité národy bývalej eurozóny by tak zostali bez drancovania. Obnova ich vlastných mien by bola pravdepodobne krátkodobá, pretože nikto by nekupoval ich dlhopisy. Eurozóna by sa zrútila a nakoniec by zostala len jediná možnosť pre celú Európu. Namiesto eurozóny by bolo DM zóna, a to buď prijatím DM, tak ako prijali euro pred desiatkami rokov, alebo priamym prepojením miestnych mien s DM. Nemecká marka by prinútila zakladajúce krajiny, aby prijali zodpovednejšie výdavky a regulačné režimy.
Obnovenie nemeckej marky, mierový akt suverénnej krajiny, by vytvorilo kaskádu menových reforiem po celom svete. Pre európskych obchodných partnerov by náklady na nevyhnutný dovoz z hľadiska ich miestnych mien stúpali, čo by ich prinútilo prijať fiškálnu a menovú zodpovednosť. Greshamov zákon by fungoval opačne v medzinárodných financiách. Vlády určite môžu použiť zákony, aby prinútili svojich občanov používať „zlé“ peniaze v rámci svojich hraníc, ale nemôžu suverénne národy nútiť, aby tak činili veľmi dlho. Tak, ako špičkové automobily z Japonska a Južnej Kórey prinútili urobiť kroky zo strany amerických automobiliek, aj silná nemecká marka by prinútila USA posilniť dolár. Ak by k tomu došlo, svet by opustil dolár pre medzinárodný obchod. Na začatie tohto procesu je potrebné len to, aby Nemecko, zvrchovaný národ, opustilo eurozónu a obnovilo marku. Nie sú potrebné žiadne zmluvy, Nemecko nepotrebuje nikoho povolenie na opustenie eurozóny. Čím skôr to urobí, tým lepšie pre neho aj pre svet.
Autorom je Patrick Barron z The Mises Institute.
