oPeniazoch.sk, dlacalle Foto: SITA/AP;getty images
Ekonóm Thomas Piketty publikoval článok, v ktorom navrhuje zrušenie štátneho dlhu v rukách Európskej centrálnej banky „výmenou za väčšie verejné investície“ ktoré by boli zaplatené pri vyššej emisii verejného dlhu. Fascinujúce.
„Zrušenie dlhu v súvahe ECB je nezákonné a tiež nemá ekonomický zmysel,“ reaguje pre agentúru Reuters Luís de Guindos, viceprezident ECB. Prvá časť jeho reakcie je zrejmá, neumožňujú to predpisy Európskej centrálnej banky. Pozrime sa však na časť druhú, prečo takémuto riešeniu chýba ekonomická logika.
Odpis dlhu alebo jeho zrušenie je dôkazom platobnej neschopnosti emitenta. Ak, ako to tvrdí Piketty, nejde o solventnosť a dôveryhodnosť eurozóny, prečo požiadať o zrušenie? Ak navyše, ako tvrdia Piketty a ďalší obhajcovia masívneho zadlžovania štátu, deficity nie sú problémom a zvyšovanie dlhu nie je znepokojujúce, pretože vytvára rezervy, prečo by sa mal dlh zrušiť?
Niekoľko politických strán v Európe prijalo Pikettyho myšlienku, napríklad Podemos, Syriza a ďalšie európske radikálne strany, podali v roku 2016 návrh na opustenie eura, ktorý nikdy následne neodstránili ani neodmietli. Poslanci Podemos predložili v Štrasburgu rezolúciu pre Európsku úniu o príprave mechanizmov pre „usporiadané rozpustenie eura“. Navrhli tiež zaviesť „mechanizmy, ktoré umožnia krajine integrovanej do jednotnej meny opustiť ju, aby prijala menu inú“. Takže v zásade radikálne strany v Európe požadujú, aby ECB odpustila ich dlh pri zachovaní možnosti opustiť euro.
Vo väčšina štátov eurozóny sa dnes uplatňujú záporné sadzby, alebo extrémne nízke výnosy. Bolo by chybou myslieť si, že tieto nízke úrokové výnosy sú dôsledkom dobrej vládnej fiškálnej politiky. Ak má eurozóna nízke úrokové sadzby a nízke výnosy, je to preto, lebo ju európski daňoví poplatníci udržiavajú solventnou. Najmä vďaka finančnej solventnosti Nemecka. Európski daňoví poplatníci udržiavajú dôveryhodnosť eura ako meny, a preto sa môže ECB uchýliť k expanzívnej politike.
Piketty poukazuje na nebezpečnú možnosť: priame speňaženie všetkých vládnych výdavkov v argentínskom štýle. A ignoruje to, že euro je jedinou globálnou rezervnou menou s rizikom redenominácie a že jeho dôveryhodnosť sa zachováva iba vďaka rozšírenej dôvere v záväzok eurozóny splácať svoje dlhy. Eurobondy sú výhodné pre mnohých investorov na celom svete iba preto, že majú predstavovať najmenšie riziko. Otvorenie stornovacej Pandorinej skrinky by znamenalo zlikvidovanie eurobondov ako aktíva.
To, čo uvádza Piketty, sú typické klamné populistické argumenty. Oddlženia a zlyhania samozrejme existujú: sú dôkazom platobnej neschopnosti emitenta. To, čo neexistuje, je odpustenie dlhu, aby sa viac utrácalo a ešte viac sa zadlžovalo, čo vedie k neustálemu monetizácii a rušeniu, čo v konečnom dôsledku podkopáva solídnosť eura. Piketty požaduje, aby ECB priamo speňažovala všetky verejné výdavky bez obmedzení a rozdielov. USA, Japonsko ani Spojené kráľovstvo o takýchto nezmysloch neuvažujú, pretože vedia, že by stratili status globálnej rezervy.
Európska centrálna banka už kúpila 100 % čistých emisií väčšiny členských štátov eurozóny a približne 30 % ich nesplateného dlhu. Ako sa jej to podarilo? S dôveryhodnosťou hospodárskych subjektov celej eurozóny. Je to nevyhnutné na pochopenie toho, prečo dlh nie je jednoduchým účtovným záznamom a ECB ho nemôže ľubovoľne škrtnúť. Európska centrálna banka si môže požičiavať vďaka sile úspor a ekonomiky členských krajín eurozóny. Keď ECB nakupuje štátne dlhopisy eurozóny, náš dlh je pre centrálnu banku aktívom s najvyššou kvalitou a najnižším rizikom, ktoré má hodnotu, ak členské štáty splnia svoje úverové záväzky a sú spoľahlivými dlžníkmi. Ak by ECB odstránila tento dlh zo svojej súvahy, zničila by svoje aktíva a s ňou aj dôveru v jej životaschopnosť, ako aj v schopnosť zostať vedúcou centrálnou bankou.
Zrušenie dlhu v rukách ECB by zničilo jej globálnu pozíciu veriteľa a ručiteľa poslednej inštancie, pretože to ukazuje svetovým investorom, že jej aktíva (dlh krajín, ktoré kúpila) nie sú kvalitné a s nízkym rizikom, ale insolventné, prašivé. Každý investor chápe, že to, čo sa teraz javí ako „jednorazové“, sa bude v budúcnosti opakovať, súdiac podľa masívneho deficitu ukončenie politík, ktoré strany, ktoré nasledujú Pikettyho, podporia, čím sa zničí dôveryhodnosť eura a ECB.
Ak ECB z bilancie vyradí aktíva najvyššej kvality a najmenej rizikové – štátne dlhopisy, čo by to znamenalo pre monetárny systém a jeho stabilitu? Eliminácia dlhopisov Španielska, Talianska alebo ktorejkoľvek krajiny z aktív ECB vedie k vážnym pochybnostiam o stabilite, solventnosti a dôveryhodnosti systému. Nielenže uznáva, že emitenti nie sú solventní, ale tiež spochybňuje celý systém. Ak by ECB vylúčila zo svojej súvahy časť dlhopisov zakúpených od Španielska alebo Talianska, bolo by to s uznaním platobnej neschopnosti krajiny, ale odrážalo by to aj nemožnosť pokračovať v nákupe týchto dlhopisov v budúcnosti.
Pikettyho požiadavka na zrušenie a monetizáciu všetkých verejných výdavkov spočíva jednoducho v páde do omylov Argentíny, ktorá devastovala peso a jeho ekonomiku. To, že to navrhujú aj ľudia z Podemosu, ktorí hlasovali za odchod z eura, hovorí o tom, že žiadajú odpustenie dlhu, zadlžia sa a potom, ak sa im nepáči, odídu. Nielen, že to nemá logiku, ale je to aj podvod na všetkých európskych daňových poplatníkov.
Ako niekto považuje dlh za účtovnú položku, ktorú môže ECB škrtnúť, musí to byť niekto, kto nevie, ako je zabezpečená stabilita menového a finančného systému.
Žiadny guvernér Federálneho rezervného systému ani Japonská centrálna banka by nerozmýšľali nad nezmyslom vylúčiť zo svojej súvahy najkvalitnejšie aktíva – štátne dlhopisy – pretože by uznali, že sú toxické, že je platobná neschopnosť ich emitenta, štátu, a nedostatok hodnoty v aktívach, ktoré akumuluje. To by sa rovnalo zničeniu dôveryhodnosti systému, ktorý dáva dôveru mene a štátnemu dlhu, podporenému súčasnými a budúcimi úsporami občanov, ako v prípade ECB úsporami Európanov. A zároveň by sa zničil aj status rezervnej meny a možnosť podpory štátneho dlhu v budúcnosti.
Možno si v tejto súvislosti poviete, že Grécku bolo oddlžené. To je pravda, ale výmenou za čo? Výmenou za rozsiahly a dôrazný program reforiem a škrtov v rozpočte, ktorý by krajine vrátil v krátkom čase primárny prebytok. Reštrukturalizácie dlhov samozrejme existujú, to čo neexistuje, sú reštrukturalizácie dlhov výmenou za to, že sa viac míňa a ešte viac sa požičiava. Redukcia v žiadnom prípade nič nevyrieši, ak bude ročný deficit naďalej divoký, čo je problém, ktorý nemieni vyriešiť ani Piketty, ani strany, ktoré obhajujú jeho teórie, práve naopak. Zadlženosť by bola o pár rokov rovnaká, ako by sa v nej hromadili vyššie štrukturálne deficity.
Podobné návrhy prichádzajú v čase, keď je komunita investorov väčšinou býčia voči euru a volí long pozíciu v prípade Európy. To, čo sa zdá byť náhodným a nedôležitým nápadom radikálneho ekonóma, sa môže stať niekedy realitou, a to nielen vytvára riziko pri investovaní, ale aj výrazne niektoré stávky spochybňuje. Oddlženie nie je dar, je to ukážka toho, že emitent nie je solventný alebo spoľahlivý. Vďaka tomu sa prístup k súčasnému a budúcemu financovaniu výrazne zníži. Nie je to bianko šek, aby sa neustále zvyšovala nerovnováha. Pikettyho magický návrh by bez mihnutia oka poslal eurozónu do stagflácie a menovej katastrofy.
