Veľké ponaučenie: Čo by sme si mali odniesť z pandémie koronavírusu

, collaborativefund Foto: getty images;SITA/AP

Pandémia nám zmenila život, Covid-19 bude patriť k najdôležitejším ponaučeniam, ku ktorým sa v budúcnosti budeme vracať.

Existujú dva druhy ponaučení z histórie. Jedným sú konkrétne udalosti. Čo ste urobili správne? Čo urobila táto krajina zle? Aké nápady fungovali? Aké stratégie zlyhali? Väčšinou venujeme pozornosť práve takýmto konkrétnym príbehom, lebo sa dajú ľahko vyhľadať. Ich užitočnosť je ale obmedzená.

Covid-19 je najväčšou udalosťou posledného desaťročia, možno udalosťou generácie. Konkrétne skúsenosti zo súčasnosti, o reakcii verejnosti a vývoji vakcín, by mohli byť relevantné pre tvorcov politík a epidemiológov. Alebo aj nie, ak budúce pandémie budú mať s touto len málo spoločného. História je plná konkrétnych lekcií, ktoré pre väčšinu ľudí nie sú relevantné a ktoré sa nedajú úplne uplatniť na budúce udalosti, pretože veci sa zriedka opakujú presne tak, ako to bolo v minulosti. Nepísaným pravidlom je, že čím podrobnejšie je ponaučenie, tým menej je užitočné pre budúcnosť.

Druhým typom ponaučenia, sú príklady z minulosti odhaľujúce isté spôsoby správania sa, ktoré sa objavujú znova a znova, vo viacerých oblastiach a v rôznych obdobiach. Sú často ukryté za hlavným príbehom, a často sa ignorujú. Ako ľudia vnímajú riziko? Ako reagujú na prekvapenie? Čo ich motivuje a spôsobuje nadmernú sebadôveru alebo prílišný pesimizmus? Tieto širšie pohľady sú dôležité, pretože vieme, že v budúcnosti budú relevantné. Použijú sa takmer pre každého a v mnohých oblastiach. Čím širšia skúsenosť, tým užitočnejšia pre budúcnosť.

Súčasťou toho, čo spôsobilo, že je Covid-19 je tak nebezpečný, je to, že v minulom storočí sme boli natoľko úspešní v prevencii pandémií. Len málo ľudí pred januárom predpokladalo, že infekčné ochorenie niekedy ovplyvní naše životy. Iróniou dobrých časov je, že vytvárajú samoľúbosť a skepsu varovaní. Epidemiológovia už roky upozorňujú, že by sa niečo takéto mohlo stať. Ale väčšinou ich nikto nepočúval. Verejnosť predpokladala, že pandémie sú niečo, čo sa stalo iba v historických knihách a iných častiach sveta. Je ťažké niekoho presvedčiť, že mu hrozí riziko, že bude porazený. „Je to len chrípka“, tak znie fráza tohto roka. Je normálne držať sa niečoho, čo poznáte, keď ste konfrontovaní s niečím, čo neexistuje. To by sa ale nestalo pred 100 alebo 50-timi rokmi. Infekčné choroby boli vtedy oveľa bežnejšie, od týfusu cez osýpky až po šarlach, verejnosť vtedy intenzívnejšie vnímala, aké nebezpečné môže byť ohnisko, aj keď v súčasnosti vieme o vírusoch nekonečne viac ako vtedy.

V roku 1918 ľudia nevideli vírus pod mikroskopom, ale odporúčania „noste rúško a udržujte si odstup“ by pochopili lepšie ako my dnes. Peniaze šli do vakcín a programov verejného zdravia, aj to bolo niečo, na čo sme sa v 20-tom storočí stali odborníkmi. Stali sme sa nielen zdravší ale aj naivnejší. OSN si myslí, že baktérie rezistentné na lieky môžu do roku 2050 ročne zabiť 10 miliónov ľudí, čo by zvrátilo životy zachránené odvtedy, čo sa penicilín začal používať v roku 1945. Keby sme my modernisti žili jeden rok s takou mierou úmrtnosti, s akou trvale žili naši predkovia z predindustriálneho veku, vytvorilo by to spoločenský šok. Je al scestné si myslieť, že s Covidom by sa dalo ľahšie vyrovnať, ak by sme za posledné storočie neurobili taký pokrok v oblasti infekčných chorôb. Ale urobili sme. Takže teraz je to generačná nočná mora.

Carl Jung mal teóriu, že nadbytok niečoho vedie k jeho opaku. Ak nedôjde k nijakej recesii, ľudia získajú istotu. Keď získajú istotu, riskujú. Keď riskujú, príde recesia. Keď trhy nikdy nekrachujú, ocenenia stúpajú. Keď ceny stúpnu, trhy sú náchylné na krach. Ale opak je tiež pravdou. Divoké časy motivujú ľudí k riešeniu problémov a zachovávaniu bdelosti, ako je napríklad zdravá dávka paranoje.

To je niečo, čo sa opakuje v celej histórii. Nič príliš dobré alebo zlé nezostane navždy, pretože dobré časy sejú semená vlastnej deštrukcie prostredníctvom uspokojenia a pákového efektu a zlé časy semená vlastného obratu prostredníctvom príležitostí a panického riešenia problémov.

Pokrok si vyžaduje spoločné existovanie optimizmu a pesimizmu. Na jednej strane potreba absolútnej a nezlomnej viery, ktorá vám pomôže zvíťaziť napriek obmedzeniam, a na druhej strane zachovať disciplínu aj pri konfrontácii so skutočnosťami, nech už sú akékoľvek. Skúste akceptovať, že krátkodobý vývoj predstavuje nepretržitý reťazec neúspechov a sklamaní, problémov a rozpakov, zlomov, recesií, depresií, medvedích trhov, pandémií a chýb. Ale nič z toho predsa nebráni tomu, aby sa z dlhodobého hľadiska podarilo niečo veľké. Je intuitívne si myslieť, že by ste mali byť buď optimista, alebo pesimista. Ale koexistencia oboch je presne to, čo vidíte v takmer každom úspešnom dlhodobom úsilí. Napríklad pracovník, ktorý odmietne lukratívnu príležitosť, pretože by to mohlo byť na úkor jeho reputácie, ktorá je z dlhodobého hľadiska exponenciálne hodnotnejšia. To isté aj pri investovaní. Viac ako veľké výnosy ma zaujíma ako sa stať finančne nezlomným. A ak to dosiahnem, prídu aj najväčšie výnosy, pretože dokážem vydržať dosť dlho na to, aby som dokázal zázraky. Dôležitým ponaučením z histórie je, že dlhodobý beh je zvyčajne dosť dobrý a krátkodobý je zvyčajne dosť zlý. Vyžaduje si to úsilie tieto dve veci zosúladiť a naučiť sa, ako ich zvládnuť s tým, čo sa javí ako konfliktné.

Ľudia veria tomu, čomu chcú veriť, vidia, čo chcú vidieť, a počujú, čo chcú počuť. Ukážte mi niekoho, kto si myslí, že je objektívny, a ja vám ukážem niekoho, kto klame sám seba. Samozrejme, každý má v hlave model toho, ako si myslí, že svet funguje. Tento model je postavený hlavne na tom, čo ste zažili a čo vám povedali ľudia, ktorým dôverujete. Ale keďže každý má iné skúsenosti a dôveruje inej skupine ľudí, modely toho, ako rozmýšľame, že veci fungujú, sa veľmi líšia. Každý vidí svet iba úzkou optikou svojich vlastných skúseností a sociálnych kruhov. Nikto nechce priznať, že z 99,9 % nevie, čo sa vo svete deje. Je príliš ťažké to prijať, pretože sa cítite, že nemáte veci pod kontrolou. Každý však trpí určitou mierou slepoty. A najjednoduchší spôsob, ako sa s touto slepotou vyrovnať, je odmietnuť veci, na ktoré narazíte a ktoré sa nezhodujú s tým, o čom ste presvedčení. Cestou najmenšieho odporu je vždy presmerovať chybu na druhého človeka. Druhým dôvodom, prečo ľudia veria tomu, čomu chcú veriť, sú stimuly. Neukazovať fakty, pretože fakty možno interpretovať rôznymi spôsobmi. Stimuly sú skúsení rozprávači príbehov, ktorí vás dokážu presvedčiť, že nezmysly sú skutočné, nedochádza k škodám, vytvára sa hodnota a že všetko, čo robíte, je v poriadku. Príkladom je finančná kríza, kedy sú ľudia príliš kritickí voči „chamtivým bankárom“. Kritici ale podceňujú svoju vlastnú ochotu predávať rizikové obligácie, ak by sa pred nimi objavil bonus v podobe 17 miliónov dolárov. To nie je ospravedlnenie porušenie zákona, ale poukázanie na skutočnosť, že veľa dobrých ľudí poruší zákon a spôsobí zmätok, ak existujú stimuly.

Netreba ale zabúdať, že dôležité veci majú zriedka len jednu príčinu. Zúfalo chceme, aby jednoduché odpovede vysvetľovali mimoriadne udalosti, pretože každý dobrý príbeh potrebuje jedného hrdinu a jedného zloducha. Svet je však dostatočne stabilný na to, aby jedna osoba, spoločnosť alebo udalosť sama dala do pohybu veci. Nesúvisiace veci sa často spoja a premenia sa na niečo dôležité. Za Veľkou hospodárskou krízou bol napríklad krach na trhoch s akciami a bankami a krach nehnuteľností, poľnohospodárska katastrofa a slabá politická reakcia. Žiadna z týchto vecí by samotná na vyvolanie krízy nestačila.

Covid-19 je podobný. Na chvíľu to bolo záhadou a objavili sa správy, že ​​to čoskoro skončí. Ostatné krajiny si mysleli, že sa to k nim nedostane, a že tie napadnuté nekonali dostatočne rýchlo (byrokracia, nedostatok vodcovských schopností). Neboli pripravené (prehnaný optimizmus), len žiadnu paniku (nedostatočná bdelosť). Keby sa podarilo odstrániť iba niečo z toho, rok 2020 mohol vyzerať ako bežný rok. Ale všetko sa to udialo naraz a tak sme svedkami najväčšej udalosti generácie. Dôležitým ponaučením z histórie je, že veľké udalosti sú komplikovanejšie, ako si ich sami predstavujeme a čím je udalosť väčšia, tým je zložitejšia a je náročnejšie ju predpovedať. A najrizikovejšou vecou je vždy to, čo nevidíte, že prichádza a preto na to nemôžeme byť pripravení. Ak na to nikto nie je pripravený, škody sa pri príchode ešte znásobia.

Keď vás niečo zaskočí, stanú sa dve veci. Ste zraniteľní a nemáte ochranu proti tomu, čo ste doteraz nezvažovali. Druhou je, že prekvapenie otrasie vašimi presvedčeniami a prepadnete paranojám a pesimizmu. Dôležitým ponaučením z histórie je, že riziká, o ktorých sa hovorí v správach, sú zriedka najdôležitejšími rizikami pri spätnom pohľade. Za posledné desaťročie sa ekonómovia a investori zaoberali rôznymi témami, ale vírus to nebol. Znenazdajky sme sa ocitli v chaose, ktorý sme nedokázali pochopiť. Rovnaký príbeh, znova a znova.

Súvisiace články

Aktuálne správy