Kedysi boli najbohatší na platenie daní hrdí, dnes hľadajú podvody   

, the conversation Foto: getty images

V starovekých Aténach platili priame dane iba tí najbohatší ľudia. Pomocou nich sa financovali najdôležitejšie národné výdavky mestského štátu, námorníctvo a pocty pre bohov. Aj keď to dnes môže znieť divne, väčšina z týchto najštedrejších daňových poplatníkov nielenže spokojne platila dane, ale sa tým aj chválila.

Peniaze boli kedysi pre Aténčanov rovnako dôležité ako pre väčšinu ľudí v súčasnosti, tak prečo boli nadšení tým, že môžu platiť dane? Aténska finančná elita to vnímala ako poctu, pretože na oplátku získala neoceniteľnú úctu verejnosti v rámci demokracie.

Atény v piatom a štvrtom storočí pred n. l. mali populáciu slobodných a zotročených ľudí, zhruba 300 000 jednotlivcov. Ekonomika sa väčšinou zameriavala na medzinárodný obchod a Atény potrebovali minúť veľké sumy peňazí, aby udržali rast. Od podpory obrany štátu až po nespočetné množstvo verejných fontán, ktoré neustále vylievali pitnú vodu po celom meste. Veľkú časť týchto príjmov tvorili verejne vlastnené poľnohospodárske pozemky a bane na striebro, ktoré sa záujemcom prenajímali. Atény však tiež zdaňovali dovoz a vývoz a vyberali poplatky od prisťahovalcov a prostitútok, ako aj pokuty ukladané porazeným v mnohých súdnych prípadoch. Vo všeobecnosti neexistovali priame dane z príjmu alebo majetku.

Keď sa z Atén stala medzinárodná veľmoc, vzniklo veľké a drahé námorníctvo pozostávajúce z niekoľkých stoviek najmodernejších drevených vojnových lodí. Stavba, vybavenie a posádka stála obrovské peniaze, ktoré poskytli aténske finančné elity.

Najbohatšie percento mužských majiteľov nehnuteľností podporilo ochranu Atén pomocou špeciálneho druhu verejnej služby. Osobne financovali prevádzkové náklady námorníctva po celý rok a dokonca viedli posádky na misiách. Táto verejná služba nebola lacná. Na financovanie bohatí daňoví poplatníci minuli to, čo kvalifikovaný robotník zarobil za 10 až 20 rokov. Ale namiesto toho, aby sa tejto zodpovednosti vzdali, väčšinou ju prijali. Prevádzka vojnových lodí nebola jedinou zodpovednosťou bohatých za národnú obranu. Keď boli Atény vo vojne, teda väčšinu času, bohatí museli na financovanie občianskych milícií platiť príspevky v hotovosti. Výška príspevku vychádzala z hodnoty ich majetku, nie z príjmu, čo v istom zmysle znamenalo priamu daň z majetku.

Pre starých Aténčanov bola fyzická vojenská sila iba časťou rovnice. Verili tiež, že záchrana štátu pred vonkajšími hrozbami závisí od menej hmatateľného, ale rovnako zásadného a nákladného zdroja obrany: od priazne bohov. Aby si udržali týchto mocných, ale vrtkavých božských ochrancov na svojej strane, stavali komplikované chrámy, prinášali veľké obete a organizovali živé verejné náboženské slávnosti. Šlo o mohutné hudobné a divadelné predstavenia, ktoré navštevovali desaťtisíce ľudí a ich príprava bola nesmierne nákladná. Preto sa na nej museli podieľať najbohatší Aténčania. Zaujali napríklad miesto vedúceho zboru, čo znamenalo platiť za školenia, kostýmy a životné náklady pre veľké skupiny účinkujúcich počas niekoľkých mesiacov.

Ak sa pozrieme na efektivitu výberu daní dnes, v porovnaní s Aténami je to markantný rozdiel. Veľké spoločnosti a bohatí občania robia všetko pre to, aby minimalizovali svoje daňové náklady. Aténčania by sa takémuto správaniu vysmievali. Žiadna z finančných elít v starovekých Aténach sa nechválila podvodom s aténskym ekvivalentom daňového úradu. Presný opak bol pravdou: platili radi a dokonca sa tým na verejnosti chválili. Neraz aj viac, ako sa od nich požadovalo. Samozrejme, nie každý superboháč v Aténach sa správal ako dokonalý vlastenec. Objavili sa prípady, kedy napríklad požadovali od iných ľudí s väčším majetkom, aby niesli náklady namiesto nich, ale takéto pokusy boli skôr výnimkou.

Aký bol teda skutočný dôvod byť pyšný na platenie daní? Starí Aténčania nielenže otvárali svoje peňaženky na podporu spoločného dobra, ale rátali s tým, že z investícií v podobe daní do svojej komunity budú mať vysokú návratnosť. Tento sociálny kapitál bol veľmi cenný, pretože aténska kultúra si vysoko vážila občianske povinnosti. Ak bohatý Aténčan len hromadil svoj majetok, vysmievali sa mu a označili ho za „chamtivého človeka“, za niekoho, kto si „požičiava od hostí ubytovaných v jeho dome“ a „keď predáva víno priateľovi, predáva ho nariedené!“

Sociálne výhody, ktoré platby daní priniesli bohatým, mali dlhotrvajúci efekt. Liturgista, ktorý financoval zbor ocenenej drámy, si mohol postaviť veľkolepý pamätník na nápadnom mieste v centre mesta, aby všetkým, ktorí prídu po ňom, mohol prezentovať svoje kvality.

Aténski boháči platili dane predovšetkým preto, že túžili po spoločenskom úspechu, ktorý vychádzal z toho, že ich krajania ich verejne identifikovali ako občanov, ktorí sú dobrí, pretože sú užitoční. Získanie čestného titulu užitočného občana by dnes možno nestačilo. Ale v tom čase takéto označenie malo obrovskú moc. Byť bohatým daňovým poplatníkom, ktorý bol dobrý a užitočný pre svojich spoluobčanov, sa počítalo za viac ako peniaze v banke. A táto neoceniteľná verejná služba priniesla úžitok všetkým Aténčanom tým, že dokázali udržať demokraciu po niekoľko storočí.

Súvisiace články

Aktuálne správy