oPeniazoch.sk, dlacalle Foto: SITA/AP
Členka Výkonnej rady ECB, Isabel Schnabelová, tvrdí, že vlády, ktoré sa v súčasnej situácii viac zadlžujú, by sa tým nemali znepokojovať. V budúcnosti by to posilnilo nezávislosť centrálnej banky.
Schnabelová tvrdí, že „rozhodujúci zásah fiškálnej politiky v čase koronakrízy posilňuje účinnosť menovej politiky a zmierňuje dlhodobé náklady pandémie. Vďaka cieleným investíciám zameraným na budúcnosť, v neposlednom rade pod záštitou Fondu na obnovu EÚ, môžu vlády podporovať udržateľný rast, zvyšovať dlhodobú konkurencieschopnosť a uľahčiť nevyhnutné zníženie pomeru dlhu po prekonaní krízy.“ Článok vyšiel vo Frankfurter Allgemeine Zeitung
Problém je ale v tom, že Schnabelová ignoruje fakty a podmieňuje budúcnosť nezávislosti centrálnej banky na dôslednými, ziskovými a úspešnými vládnymi investíciami. Niečím, čo sa zatiaľ nikdy nepodaril a je ešte menej pravdepodobné, že k by k tomu mohlo dôjsť teraz.
Naopak Schnabelová by mala v skutočnosti varovať pred obrovským rizikom nesprávnych investícií a nadmerného dlhu, ktoré môžu vyplynúť z implementácie Európskeho fondu na obnovu a pred obrovskými deficitnými výdavkami vznikajúcimi v celej eurozóne. Prečo? Pretože má k dispozícii empirické dôkazy o nedosiahnutí cnostného rastu a znižovania dlhu, ktoré očakáva. Príkladom môže byť ambiciózny Plán rastu a zamestnanosti z roku 2009, Junckerov plán a enormný nárast deficitných výdavkov medzi rokmi 2009 a 2011 medzi mnohými európskymi národmi. Po obnovení rastu boli zrejmé tri veci.
Väčšina krajín eurozóny si udržiavala úroveň deficitných výdavkov, ktoré zvyšovali dlh voči HDP v obdobiach rastu aj recesie. Vlády totiž zvyknú utrácať viac v časoch boomu a ešte viac v časoch recesie. Schnabelová očakáva od vlád eurozóny určitú úroveň disciplíny a fiškálnej obozretnosti, ktorú uplatňovali iba Nemecko a Holandsko. Keďže rozpočty Španielska a Talianska sa nafukujú bez kontroly, predstava, že vlády budú múdro a produktívne míňať peniaze, nie je iba zbožným želaním, opak dokazuje aj minulosť.
Dlhové zaťaženie vytvorené „rozhodujúcou fiškálnou politikou“ v čase recesie nielenže zostáva a rastie, ale vedie aj k zvyšovaniu daní a následnému „zníženiu deficitu“, ktorý brzdí rast a tvorbu pracovných miest. Eurozóna už v mnohých krajinách trpí nekonkurenčným daňovým prostredím, a neproduktívne deficitné výdavky, po ktorých nasledujú dane z investícií a vytváranie pracovných miest, sa stali normou. Rast eurozóny nebol pomalší a s vyššou nezamestnanosťou ako USA z dôvodu smoly, ale z dôvodu neustálej eliminácie bohatstva a produktívnych kapacít na strane mnohých vlád.
Vlády „nepodporujú udržateľný rast a nezvyšujú dlhodobú konkurencieschopnosť“. Schnabelová vo svojom článku spomína, že rast produktivity bol slabý, napriek tomu nevidí nijakú súvislosť medzi nízkou produktivitou a rastúcou úlohou vládnych výdavkov a menovej politiky pri stimulovaní nízkej produktivity prostredníctvom negatívnych sadzieb a verejnej intervencie. Vládne investície nemôžu dostatočne podporiť rast a konkurencieschopnosť, aby pokryli obrovské dlhové bremeno, ktoré rastie, pretože vlády nemajú motiváciu byť produktívne a vytvárať investície so skutočnou ekonomickou návratnosťou. Motivácia k nesprávnemu investovaniu a udržiavaniu nadmernej kapacity je obrovská, pretože vlády následne nepostihnú dôsledky zlých investičných rozhodnutí, na rozdiel od daňových poplatníkov.
Skúsenosti z predchádzajúcich kríz nám ukazujú, že v čase ekonomickej slabosti by sa vlády nemali pokúšať nahradiť súkromný sektor. Vlády nemajú lepšie alebo viac informácií ako súkromný sektor o tom, kam a ako investovať. Naopak majú všetky stimuly pre nesprávnu investíciu a nadmerné výdavky, pretože ECB naďalej podporuje nákup štátnych dlhopisov a znižovanie sadzieb. Dôkazy o vzrastajúcom dlhu, zlej produktivite a vyššej nezamestnanosti, v porovnaní s ostatnými krajinami eurozóny by mali byť dostatočným varovným signálom. O príklade Japonska ani nehovoriac.
Schnableová určite vie, že zvýšené úrovne dlhu voči HDP, ktoré vzniknú vo väčšine krajín eurozóny, sa neznížia na predpandemickú úroveň. A už vôbec nie na udržateľnú úroveň. K tomu nepomôžu neustále výdavky na deficit verejných financií podporované menovou politikou a výzvami na pochybné „investície“. Položme si otázku: ak sú všetky tie masívne „investície“, ktoré niektoré vlády eurozóny ohlasujú, ziskové, produktívne a podporia dlhodobý rast a zamestnanosť, prečo sa žiadna z nich neuskutočnila v období rokov 2014 – 2019 napriek nízkym sadzbám, vysokej likvidite a Junckerovmu plánu podpory? Ľahká odpoveď. Pretože veľká väčšina toho, čo väčšina krajín eurozóny zahrnie do plánu obnovy „investícií“, nie sú produktívne, ziskové ani rastovo orientované projekty.
Mnohé z krajín eurozóny, ako napríklad Španielsko, sa spoliehajú na to, že menová politika zakryje štrukturálne výzvy, a že menová politika sa stala nástrojom na získanie času na uskutočnenie štrukturálnych reforiem, dokonca až nástrojom, ako sa im vyhnúť. Schnabelová by mala vedieť, že euro nie je svetovou rezervnou menou a že kopírovanie politiky Federálneho rezervného systému neprináša rozumné a produktívne vládne výdavky. Súvaha ECB je teraz na úrovni 57 % HDP a záporné sadzby pretrvávajú už roky. Výsledkom bol slabý rast v dobrých časoch a väčšia kríza v zlých časoch. Rastúca úloha vlád v ekonomike nie je náhodná. Je to jedna z hlavných príčin oslabenia eurozóny, keď vlády už teraz spotrebúvajú viac ako 40 % ročného HDP.
Dôkazy z minulosti nám ukazujú, že vlády nevytvárajú pracovné miesta, rast ani konkurencieschopnosť. Dokument MMF analyzujúci vládne výdavkové plány dospel k záveru, že „vplyv vládnej spotreby je na dopad veľmi malý, s odhadom rovným takmer nule… čo vyvoláva otázky ohľadne užitočnosti diskrečnej fiškálnej politiky na krátkodobú stabilizáciu“. Eurozóna už roky vykazuje tento zanedbateľný pozitívny vplyv.
Nekonvenčná menová politika sa nerealizovala z dôvodu, že vlády utratili príliš málo, ale preto, že vlády utratili príliš veľa a nedokázali by sa financovať bez kvantitatívneho uvoľňovania a nákupu aktív zo strany centrálnej banky.
ECB nebude upevňovať svoju nezávislosť veľkými deficitnými výdavkami a veľkým dlhom členských štátov. V skutočnosti bude ešte viac závisieť od maskovania platobnej neschopnosti krajín, keď Covid-19 prestane byť výhovorkou a dlhy spolu s vládnymi výdavkami budú aj naďalej stúpať.
Autorom je Autor Daniel Lacalle, ekonóm, manažér fondu a certifikovaný medzinárodný investičný analytik, autor bestsellerov „Life In The Financial Markets“,„The Energy World Is Flat“, ako aj „Escape From Trap of Central Bank“.
