oPeniazoch.sk, profitsofchaos Foto: getty images
Koronavírus vytiahol do popredia debaty o základnom garantovanom príjme, ktorého cieľom je rozdávať každý mesiac ľuďom nejaké peniaze bez akýchkoľvek podmienok. Nestačilo by to na luxusný život, ale bolo by to dosť na to, aby sa všetci zaobišli bez potreby pracovať.
Priaznivci myšlienky rozdávania peňazí tvrdia, že je najvyšší čas túto možnosť prehodnotiť, pretože roboty nám časom vezmú všetky pracovné miesta. Opačný tábor je presvedčený, že roboty sú len falošný poplach, že budeme mať prebytok pracovných miest, tak prečo platiť ľuďom, aby sedeli na gauči a odmietali chodiť do práce.
V súčasnosti tu pôsobia skutočne dva veľké trendy, kde jedným je túžba rozdávať ľuďom peniaze. Môže to mať rôzne dôvody. Politicky je to populárny krok už veľmi dlho. Napríklad Rímska ríša dala ľuďom chlieb a hry zadarmo, sponzoroval to štát. Socialisti z 19-teho storočia hovorili o „sociálnej dividende“, išlo o to, že štát zaistí a prerozdelí bohatstvo. Čína pred dynastiou Song rozdala roľníkom dotované pôžičky a kontrolou cien sa jej podarilo zničiť ekonomiku v túžbe pomôcť chudobným.
Rozdávanie peňazí je aktuálnejšie, ak spoločnosť zbohatne, vtedy nie je také bolestivé vyčleniť pár percent HDP. A bude to platiť, či už bude motiváciou charita, alebo kupovanie si hlasov.
Druhým dôležitým bodom, čo sa týka debaty o základnom garantovanom príjme, je myšlienka, že všetky pracovné miesta obsadia stroje. Toto je téma minimálne od 17-teho storočia, dávno predtým, ako v roku 1779 začali rozhnevaní robotníci rozbíjať stroje. Ide o populárny argument, aj keď storočia už ukazujú, že automatizácia nelikviduje pracovné miesta, len ich mení. Mimochodom, vďaka tomu sú mzdy oveľa vyššie, ako kedykoľvek predtým. Napriek tomu sa zdá, že roboty a umelá inteligencia predstavujú hrozbu, lebo „tentoraz je to niečo iné“.
Ale späť k peniazom. Výplata určitej minimálnej sumy na prežitie by výraznejšie zaťažila rozpočet. Ľudia z vyplácanej sumy nezbohatnú, zostanú na hranici chudoby. Tak prečo to robiť? Sú na to 3 argumenty. Ľudia by sa venovali viac tomu čo majú radi a podporilo by ich to v podnikaní. Základný garantovaný príjem by mohol nahradiť súčasný systém sociálneho zabezpečenia. A tretí argument je skôr obava, že nám roboty vezmú prácu.
Tvrdenie: Základný garantovaný podporuje podnikanie
Ak budú pokryté základné potreby ľudí, môžu riskovať. Samozrejme, základný garantovaný príjem nestačí na to, aby poskytol skutočný podnikateľský kapitál. Aktívom, o ktoré tu ide, je teda čas a úsilie. Práca na plný úväzok zaberá asi 40 hodín týždenne, zaberá asi tretinu dňa. Inými slovami, dokonca aj zamestnanci na plný úväzok majú dnes dosť voľna na rozbehnutie vlastného podnikania. Nielenže majú potrebný voľný čas, majú aj plat. Dostali by dokonca peniaze na podporu podnikania. Logicky by nás mohlo prekvapiť, že prechod z väčšinou zamestnaných s pekným platom na úplne nezamestnaných, iba s peniazmi na prežitie, vyvolá záujem o podnikanie.
Ako trávia čas nezamestnaní
Máme k dispozícii množstvo experimentov, ktoré ukazujú, čo sa stane, keď ľuďom dáte peniaze zadarmo. A odpoveď je do značnej miery to, čo sa dá očakváť: zostanú sedieť na gauči. Priskumy ukazujú, že aj ľudia, ktorí sú nezamestnaní, čo znamená, že nemajú prácu, ale chcú ju mať, trávia hľadaním práce 0,5 hodiny denne. Zatiaľ čo ďalšie 4,5 hodiny denne trávia sledovaním televízie, driemaním, chatovaním s priateľmi a surfovaním po internete. Pritom dávky v nezamestnanosti netrvajú večne, takže tých 10 % času stráveného hľadaním práce v rámci základného garantovaného príjmu platiť nemusí, pretože finančná podpora je vlastne trvalá. Aby nevzniklo nedorozumenie, nie len nezamestnaní sú v zásade dosť leniví, ale všetci. Garantovaný príjem bude inšpirovať ľudí, aby strávili deň na gauči. Toto je mimochodom základný ekonomický predpoklad v ktorom sa voľný čas uprednostňuje pred prácou. Ide o zvláštne uvažovanie obhajcov, že ak dáte ľuďom peniaze zadarmo, nejako ich osvieti a urobia pravý opak toho, čo už vieme, že ľudia robia s peniazmi zadarmo.
Prirodzené experimenty
Dávky v nezamestnanosti sú v skutočnosti pekným prirodzeným experimentom. Štúdie zistili, že ak dávky trvajú dlhšie, ľudia jednoducho zostanú dlhšie nezamestnaní. Z toho vyplýva, že rozdávanie peňazí ľudí povzbudzuje, aby nepracovali. Nevidíme, že by sa vo veľkom hrnuli do podnikania. Kauffmanova nadácia robí pravidelný prieskum, zaznamenáva ustálenú 0,35 % mieru podnikania od 35 do 64 rokov. Ľudia zakladajú rovnaký počet firiem, bez ohľadu na vek. Ale od 65. roku života sa už štatistiky ani nevedú. Štúdia Nadácie pre informačné technológie a inovácie podobne skúma inovácie medzi staršími ľuďmi a má rovnakú skúsenosť. „Zdá sa, že inovácie po 65 roku života prudko poklesnú, čo je priemerný očakávaný vek odchodu do dôchodku americkej pracovnej sily.“ Záver je zjavný, základný príjem nedokáže spôsobiť nárast v podnikaní. Ak by ste dali ľuďom balík na financovanie podnikania, potom prosím. Ale to by bolo samozrejme veľmi drahé. Základné životné štipendium dokáže urobiť len to, čo by ste od neho očakávali. Uberá tlak na to, aby ste robili čokoľvek, okrem toho, že si budete užívať viac ničnerobenia.
Alebo iný typ príkladu. Ľudia, ktorí žijú v spoločnej domácnosti so svojimi rodičmi, alebo ktorým rodičia financujú ich život, ľudia, ktorí ako mladí zdedili majetok, výhercovia lotérie, rentieri, a vlastne všetci tí, ktorí už nemusia pracovať. Títo ľudia zrazu nezačali podnikať.
Vytváranie blahobytu
Druhým argumentom zástancov základného garantovaného príjmu je vytvorenie blahobytu. Práca nám komplikuje žiť si život podľa našich predstáv a atk, ak ju nahradíme základným garantovaným príjmom, problém sa vyrieši. Pre ilustráciu, dajme tomu, že dostanete podporu 1000-ku mesačne, pričom nemusíte ani pohnúť prstom, zatiaľ čo práca za minimálnu mzdu pri 40 hodinách týždenne by znamenala príjem 1247.- mesačne. Ak pôjdete pracovať, strácate podporu 1000 a získavate iba 247 dolárov navyše za 173 hodín práce. Aký blázon by toto využil? Toto je mimochodom dlhodobá kritika blahobytu, ktorá sa všeobecne nazýva „pasca chudoby“. Ekonómovia vľavo aj vpravo od stredu sa snažia prísť na spôsoby, ako tento problém zmenšiť. Najpopulárnejšou technikou je postupné odstraňovanie výhod, takže „kroky“ v strate dávok nie sú natoľko dramatické. Základný garantovaný príjem akoby nepoznal nič také ako je „pasca chudoby“.
Opäť príklad z praxe. Daň z príjmu z roku 1975 zvaná Earned Income Tax Credit (EITC), čo je druh „negatívnej dane z príjmu“, ktorá namiesto zdanenia chudobných zvyšuje ich mzdy. Zarobili 8 dolárov za hodinu, EITC to doplnila vládnymi platbami ich mzdu na 12 alebo 16 dolárov, v závislosti od veľkosti rodiny. Je to druh programu na zamedzenie chudoby, ktorý majú ekonómovia veľmi radi a dnes sa cez EITC rozdáva 50 miliárd dolárov ročne na zvýšenie miezd nízkopríjmových pracovníkov. Bohužiaľ, tých 50 miliárd dolárov je vyhodených do vzduchu spolu s vidinami blahobytu. Nič sa nepodarilo zmeniť. Pasca chudoby zostala, ak prídete o prácu, strácate svoje výhody. Sociálna lobby zhltla 50 miliárd dolárov bez mihnutia oka a neustále tlačí na úplne rovnaké programy ako predtým.
Vzhľadom na túto históriu by bolo naivné si myslieť, že základný garantovaný príjem vôbec vytvorí nejaké blaho. V najlepšom prípade sa stane lacnejšou verziou súčasných výdavkov na sociálne zabezpečenie. Stále ale bude hroziť pasca chudoby. Peniaze za nič odrádzajú od práce a odrádzajú zamestnávateľov, aby vytvorili pracovné miesta, ktoré majú v prvom rade pomôcť ľuďom dostať sa z chudoby. Tým, ktorí potrebujú pomoc. Programy sociálnej starostlivosti často zlyhávajú pri pomoci ľuďom, ktorí to skutočne potrebujú, a namiesto toho neraz dávajú peniaze ľuďom, ktorí to nepotrebujú. Základný garantovaný príjem predstavuje takmer najhoršie zameranú politiku znižovania chudoby, akú si možno predstaviť. Rozdávanie rovnakej sumy všetkým je, akoby ste použili hasičskú striekačku na zalievanie kvetov. Prúd z nej kvetinu zničí. Oveľa lepšie zacielenie na chudobu sa dá dosiahnuť dereguláciou, obchodnou aj spotrebnou.
Deregulovanie spotreby je napríklad úprava legislatívy o bývaní v bohatom Silicon Valley, kde rastie počet ľudí žijúcich bez strechy nad hlavou. Ak by sa povolili menšie byty, zónovanie malých domov, opätovná legalizácia penziónov alebo povolenie vyšších bytových domov, bolo by to lacnejšie ako zaviesť základný garantovaný príjem. Úprava predpisov by nestála nič a je oveľa viac zameraná na podporu podnikania a prelomenie pasce chudoby, ako vyhadzovanie peňazí z vrtuľníka získané zdanením malých podnikateľov. Otázka teda neznie, či chceme pomôcť chudobným alebo nešťastným. Či garantovaný príjem nezabije tú zlatú hus, na ktorú sa všetci, najmä tí chudobní, spoliehame, že nám pomôže prežiť.
