oPeniazoch.sk, OfTwoMinds Foto: getty images
Či už ide o dobrovoľný, alebo nútený odchod z práce, výsledok bude rovnaký: hromadný exodus ťažko nahraditeľných kvalifikovaných pracovníkov.
Úteku z miest sa venuje veľká pozornosť, ale hromadnému opusteniu pracovného trhu, ktorý bude mať výrazný dopad tak na ekonomickú ako aj spoločenskú oblasť, sa venuje nulová pozornosť. Rovnako ako exodus z problémových mestských jadier, aj pracovný exodus má dlhodobé zložité príčiny, ktoré pandémia len znásobila. Pozrime sa na tie hlavné.
Podiel pracovnej sily na ekonomike klesá už niekoľko desaťročí. Je ľahké obviňovať z toho globalizáciu a automatizáciu, aj keď je pravda, že pokles podielu pracovnej sily sa od roku 2000 zrýchľoval. Tento trend však začal už okolo roku 1970, dávno predtým, ako sa Čína pripojila k Svetovej obchodnej organizácii a pred príchodom „softvéru, ktorý ovládol svet“.
Skutočnou príčinou je financilaizácia, neoliberálne kroky vedúce k deregulácii financií, aby sa všetko mohlo zmeniť na využiteľný „trh“, ktorý by bol pripravený slúžiť jednému pánovi menom: hodnota pre akcionárov. Je to neškodne znejúca kódovaná fráza pre všetko, v čom bohatý víťaz berie všetko.
Hodnota pre akcionárov, to nie je nič iné ako neobmedzená chamtivosť superbohatých. Firmy a korporácie prešli od spoločností slúžiacich komunitám, národným záujmom, zamestnancov, zákazníkom a akcionárom, k financilizačným strojom, ktorých jediným účelom je obohatiť zasvätené osoby prostredníctvom zaťaženia spoločnosti dlhom, bonusov pre vrcholových manažérov, spätných odkupov akcií financovaných z dlhov, upustenia od dôveryhodných účtovných zásad a podobne.
Financializácia a zhmotnenie hodnoty pre akcionárov sústredili všetky zisky do rúk niekoľkých na vrchole na úkor množstva ľudí pod nimi. Vrchná, najbohatšia desatina percenta dosiahla od roku 1979 rast príjmov na úrovni zhruba 350 %, zatiaľ čo spodných 90 % sotva dosiahlo 20 %. Toto číslo by bolo v prípade zahrnutia skutočnej inflácie výrazne v negatívnom pásme.
Zjednodušene povedané, spodných 90 % príjemcov miezd stratilo pôdu pod nohami za posledné štyri desaťročia, zatiaľ čo bohatí víťazi financializácie sa stali superbohatými. Odmeny a platy za prácu sa mimoriadne znížili pre spodných 90 % a dokonca v rozmedzí spodných 91 – 99 % sa zistilo, že ich práca väčšinou slúžila na obohatenie tých nad nimi.
Tieto trendy vytlačia z pracovného trhu najlepšie a najslabšie zarábajúcich. Trieda manažérov, ktorá drží celý stroj pohromade, môže buď odísť do dôchodku, alebo použiť svoj ľudský a finančný kapitál na nájdenie si iných, menej stresujúcich spôsobov obživy a znížiť svoje výdavky tak, aby zodpovedali zníženému príjmu. A len čo Federálny rezervný systém začne posielať šeky priamo do domácností, mnohí si aj na spodnej hranici platovej stupnice uvedomia, že aj oni sa môžu na prácu vykašľať. V rámci bezprecedentnej menovej politiky sa Fed pripravuje na vklad „digitálnych dolárov“ priamo do vrecka „každého Američana“.
Zdá sa, že pár dobre platených obhajcov tohto systému vie, že na to, aby sa vyrovnala kúpna sila minimálnej mzdy z roku 1970 (1,65 USD / hodinu), by sa dnes minimálna mzda musela blížiť k 20 USD / hodinu. Absurdne podhodnotená miera oficiálnej inflácie (index spotrebiteľských cien) tvrdí, že minimálna mzda vo výške 12 dolárov za hodinu sa v súčasnosti rovná kúpnej sile 1,65 dolárov za hodinu v roku 1970. Ten, kto si viedol záznamy o všetkých výdavkoch, môže zodpovedne vyhlásiť, že toto tvrdenie je úplne nepravdivé. Celý mechanizmus výpočtu inflácie poháňa zúfalá potreba maskovať skutočný kolaps kúpnej sily miezd.
Len čo sa pracovná sila prebudí, a zistí ako financializačný stroj funguje, bude to znamenať hromadný odchod z trhu práce. Permanentné platby v nezamestnanosti, základný garantovaný príjem, podpora pre domácnosti od Fedu, bez ohľadu na program alebo názov, umožnia masový exodus tých, ktorí sú na spodnej časti platovej stupnice. Vyhorenie bude zase decimovať rady manažérov, či skúsených pracovníkov.
Nastáva čas odplaty. Dať zbohom finančnej aristokracii, skorumpovaným politikom a aparátčikom, sledujúcim si vlastný záujem. A hoci sú niektorí odborníci presvedčení, že žiaden exodus z trhu práce nehrozí, že nič podobne nastať nemôže, spomeňme si ako rovnako všetci verili, že Titanic je nepotopiteľný. Tak ako sa potopenie Titanicu zmenilo z „nemožného“ na nevyhnutné, rovnako sa aj situácia na pracovnom trhu posunie z „nemožného“ do nevyhnutného.
Autorom je Charles Hugh Smith, autor mnohých kníh, napríklad Prečo sa všetko rozpadá: Netradičný sprievodca investovaním v nepokojných časoch.
